„Prečo ste hneď neodišli z Montespanovho domu?“ začudovane sa spýtal kardinál.
„Myslela som si, že anulovanie manželstva potrvá krátko. Bála som sa jeho žiarlivosti, jeho kriku a bitiek. Potom ma prekvapila Sévigné s tými správami a už som neváhala. Vtedy som mala odvahu ho zabiť za to všetko, čo mi robil. A deti už boli aj tak u kráľa.“
„Tak kráľ vás chránil ešte aj po vašej svadbe … Naozaj vás miloval …“ usmial sa kardinál.
„Bolo to aj počas môjho krátkeho manželstva …“
Athénaïs sa znovu rozhovorila.
Podľa podmienok, ktoré stanovil kráľ markízovi de Montespan a ktoré markíz musel chtiac-nechtiac rešpektovať, prichádzal kráľ často za Athénaïs. Vtedy sa markíz musel – hoci veľmi nerád – vzdialiť.
„Athénaïs, potrebujem, aby ste teraz išli so mnou na dvor. Mám niekoľko neodkladných vecí.“
Bez slova si prehodila cez plecia plášť. V predsieni sa prechádzal markíz:
„Vy niekam odchádzate?“ spýtal sa nevrlo a zazrel na kráľa.
„Musím ísť okamžite na dvor,“ odvetila sucho, akoby si jeho nevrlosť ani nevšimla.
Kráľ mlčky pozdravil markíza a vyšli. Vzápätí vyšiel aj markíz:
„Nechal som pre vás pripraviť koč. Dúfam, že ním pôjdete na dvor.“
Athénaïs, ktorá chcela práve nastúpiť do kráľovho koča, zastala. Bez slova sa otočila a počkala na ten, ktorý nechal pripraviť jej muž. Nastúpila a bez pozdravu dala kočišovi pokyn na odchod. Kráľov koč ju nasledoval.
Až keď boli dosť ďaleko od Montespanovho paláca, prikázala zastaviť.
„Lucien, pôjdete s kočom na kráľovský dvor a tam ma počkáte. Pred markízom o tom mlčte a tu máte na útratu, aby ste sa tam nenudili,“ podala mu mešec.
„Ako rozkážete, pani markíza,“ kývol kočiš a už ho nebolo.
Prešla ku kráľovmu koču, ktorý ju už čakal a nastúpila.
„Máte to ťažké. Ako by som vám ešte mohol pomôcť?“ spýtal sa kráľ a dal pokyn na odchod.
„Louis, je to peklo. Neviem, ako som mu mohla povedať v kostole áno. Sleduje ma na každom kroku. Ak chcem odísť bez neho na nejakú návštevu, necháva si doma dcéru ako rukojemníčku. Keby to nerobil, už dávno som preč … Neviem ako ďalej, Louis. Vždy musí byť podľa neho. Najlepšie sa cítim, keď je niekde odcestovaný … A čo je ešte horšie – strácam pamäť … Bojím sa, že skončím ako blázon …“ rozplakala sa.
„Každý z nás občas stratí pamäť, nie je to nič neobvyklé …“
„Louis, mne sa to stáva veľmi často … hlavne keď je doma … Nedokážem si spomenúť na chvíle, keď som s ním … Je rozdiel, keď si na niečo nechcete spomenúť a keď to nedokážete. Stalo sa mi to aj cez váš ples … vtedy keď za vami prišiel rýchly posol a vy ste odvolali z plesu všetkých dôstojníkov. Aj môj muž musel ísť s vami … pamätám sa, že som sa s ním pohádala. On chcel, aby sme išli domov, že sa už vraj muži na mňa pozerali dosť. Ja som nechcela. Bála som sa zostať s ním sama … potom musel odísť … Ráno som sa zobudila vedľa grófa de Peyrac v jeho spálni … Neviem, ako som sa tam dostala … Poprosila som ho len o to, aby o tom mlčal, lebo môj muž by ma zabil …“
„Pili ste niečo predtým?“
„Montespan mi ešte pred tým odvolaním vnútil pohár vína.“
„Nič viac?“
„Celý čas som nič nepila a to víno mi takmer vlial do krku. Neznášam červené víno a on ma vždy donúti ho vypiť.“
„Iba červené víno?“
„Markíz nemá rád biele a preto ma núti piť červené …“
„V červenom víne sa dá ukryť veľa …“
„Vy si myslíte, že mi do neho niečo dáva?“
„Hovorili ste, že všetko musí byť podľa neho. Poznám vás, vy nezvyknete ustupovať. Čo keď si takto zabezpečuje vašu povoľnosť?“
„Je … je to možné.“
„Dám vám červené víno. Budete piť iba z neho a to, čo vám naleje váš muž, mi dáte.“
„Čo s ním chcete urobiť?“
„Vyskúšam ho na psoch. A stavím sa s vami, že si od tejto chvíle budete všetko pamätať.“
Pozeral jej do očí a zrazu povedal: „Sľúbte mi, že ten jed nepoužijete.“
Strhla sa: „Hovorila som vám o ňom?“
„Nie, poznám vás. Kde ho máte?“
„Doma … za bibliou. Chcela som ho už vypiť, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslela. Bojím sa o deti. Ako s nimi bude zaobchádzať, keď umriem?“
„Vy neumriete. Dostanem vás odtiaľ aj s deťmi. A čo vaši rodičia?“
„Matka ho najskôr odmietala a teraz je ním nesmierne nadšená. Nedokáže pochopiť, čo mi na ňom vadí, lebo vždy okolo nej obskakuje a pochlebuje jej. Ten ženích, ktorému som utiekla v deň sobáša, sa mi teraz zdá ako anjel. Bol surovec, ale aspoň sa nepretvaroval.“
„Nebol to náhodou ten istý, ktorý zabil v súboji brata vášho muža?“
„Bol. Našiel ma na dvore. Montespanov brat sa mu posmieval, že čo je to za chlapa, keď s ním žena zametá. Z toho bol potom ten súboj. Našťastie potom musel utiecť.“
Kráľ sa usmial a to jej neušlo.
„Vy o tom viete viac, však?“ spýtala sa ho.
„Moja drahá, chránil som vás aj vtedy, keď ste boli manželkou iného,“ pobozkal jej ruku. „A čo váš otec?“
„Snažil sa mi pomôcť. Známosťami v cirkevných kruhoch zistil, kedy môže byť manželstvo vyhlásené za neplatné. Ale, žiaľ, nič z toho neprichádza do úvahy. Markíz si dal záležať na tom, aby všetko potrebné dodržal. Dokonca aj vášho syna vyhlásil pred svetom za svojho.“
„Bola by tu ešte jedna možnosť. Keby sa markíz nejakým spôsobom previnil voči cirkvi. To je dosť pravdepodobné, lebo kedysi mal všeličo za ušami.“
„Vy o niečom takom viete?“
„To by ste mali vedieť vy.“
„Myslíte? Za celý čas čo sme spolu, mi ani len poriadne nepredstavil svoju rodinu. Nemôžem rátať s tým, že mi povie niečo také, čo by musel skrývať.“
„Keby sa vám večer podarilo podstrčiť mu to víno, ktoré dá vám …“
„Vy pre mňa nemáte ľahké úlohy, však?“
„Pre vás, moja drahá, iba tie najdelikátnejšie …“ usmial sa. „Ale aby ste si nemysleli, že vás v tom nechám samotnú, budem pri vás až do rána … ak budete chcieť.“
V paláci pripravili podrobný plán a do markízovho domu ju opäť odprevadil kráľ.
„Tak neskoro ste sa ešte nevrátili ako dnes,“ zavrčal jej do ucha manžel.
„Vy ste ma čakali pri bráne? To je od vás milé. Určite sa potešíte, lebo dnes máme hosťa. Jeho veličenstvo.“
Markíz vyšiel na nádvorie, pri kráľovom koči sa uklonil. Ako príkladný hostiteľ uviedol hosťa do salóna.
„Drahý markíz,“ oslovil Montespana kráľ, „dovolil som si priniesť so sebou súdok toho najlepšieho vína, aké som kedy pil. Môj kuriér ho dnes priniesol z Bordeaux.“
Súdok s vínom bol vzápätí v salóne. Kráľ hojne nalieval a dbal o to, aby markíz vypil všetko. Pred polnocou Ľudovít vstal a rozlúčil sa. Von ho išla odprevadiť Athénaïs, lebo markízova chôdza už bola veľmi neistá.
Z nádvoria bolo počuť klopkanie kopýt a hrkot koča, keď sa vrátila späť k mužovi. Ako správne predpokladala, markíz ju už čakal s pohárom vína:
„Ešte jeden pohárik na dobrú noc,“ povedal, keď jej ho podával.
Zobrala ho a prešla sa smerom ku kozubu, kde už bol podľa plánu pripravený iný plný pohár. Tento nenápadne vymenila za svoj a s oboma prišla za markízom.
So slovami: „na zmierenie,“ mu jeden podala. Montespan, ktorý si výmenu nevšimol, ho vzal a víno vypil na dúšok.
Sadla si do kresla, upíjala si z vína, ktoré jej nechal kráľ a ticho pozorovala muža. Za krátku chvíľu začalo jeho víno účinkovať. Markíz sa usmieval a tváril sa blažene. Pokúšal sa prisadnúť si ku nej, ale množstvo vypitého vína už pred tým mu zväzovalo nohy, ale rozväzovalo jazyk:
„Moja najdrahšia, najkrajšia a najťažšie získaná manželka. Čím by vám váš roztomilý mužíček urobil najväčšiu radosť?“
„Keby mi môj krásny a milý mužíček prezradil nejaké tajomstvo.“
„Tajomstvá sa ženuškám neprezrádzajú.“
„Ale krásnym, múdrym a veľmi milým by sa mohli prezradiť.“
„Ste taká rozkošná. Asi vám to tajomstvo prezradím. Ale musíte byť na mňa veľmi milá.“
„Ako môžete o mojej milote pochybovať?“
„Moja najdrahšia, mám len také drobné tajomstvo. Som hugenot. Stačí vám to?“
Dvere za markízovým chrbtom sa pootvorili. Stál v nich kráľ a kývol Athénaïs. Prešla okolo markíza a z pootvorených dverí zobrala pergamen, brko a atrament. Položila ich neďaleko svojho muža:
„Mohol by mi môj najdrahší mužíček napísať toto maličké tajomstvo na pergamen?“
„Pre vás všetko.“
Nemotorne si pritiahol veci na písanie k sebe a vlastnou rukou napísal vyhlásenie, že od svojej prvej vojenskej výpravy prestúpil tajne k hugenotom a odvtedy je ich veľkým prívržencom. Na záver toto prehlásenie podpísal.
Začudovane sa pozerala na markízove samovražedné počínanie. Čo všetko urobila ona takto krotko pre neho? Rozpamätá sa vôbec niekedy na to?
Na viac otázok sa nezmohla. Markíz využil chvíľu ticha na to, aby v pokoji zaspal.
Spoza dverí vyšiel kráľ. Bez slova zobral prehlásenie a schoval si ho:
„Vaša cesta na slobodu je otvorená … Ten ťah s tajomstvom mi poradil Richelieu. Ak sa ujme vašej obhajoby u pápeža, získam ja pre neho kardinálsky klobúk. Na dvore som už pripravil miesto pre vás a vaše deti. Budem vás očakávať.“
Uklonil sa, pobozkal jej ruku a odišiel. Pod oknom bolo počuť vzďaľujúci sa cval koňa.
„Ľudovít bol vždy gavalier. Vám by pomohol za každých okolností. Po dvore sa šírili reči …“
„Že som Lujzu vytlačila z jej pozície?“
„Áno.“
„Vy viete, že to bolo trošku ináč …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.