„Vtedy, v kráľovskom paláci – ako sa opovážil vás zbiť?“ spýtal sa kardinál.
„To nebolo prvý raz. Markíz bol surovec a násilník.“
„Prečo to robil?“
„Žiarlil.“
Pred jej zrakom sa znova objavila minulosť. Bolo to asi rok po jej sobáši …
Athénaïs sedela v komnate a vyšívala. Zrazu sa prudko otvorili dvere a stál v nich markíz.
„Koho ste tu mali kým som tu nebol?!“
„Čo sa vám stalo? Nikto tu nebol.“
„Tak nikto! Kráľ je pre vás nikto, však?!“
Mlčala a on zúril. Priblížil sa k nej a oči mu žiarlivo blčali:
„Tak milá markíza mlčí! Prečo asi?! Čo tu chcel kráľ?!“
„Potreboval vyhotoviť jeden liek.“
„Tak liek?! On nemá svojho lekára?! Hlúposť! Toto vám neuverím! Je to váš milenec! Nakoniec, je otcom vašej prvej dcéry!“
„Môžem vám odprisahať, že kráľ nie je jej otcom.“
„Netárajte! Kto by to tak mohol ešte byť?!“
„Ako sa iste pamätáte, na dvore je dosť aj iných mužov.“
„Tak ktorý z nich to je?!“
„To vám nepoviem.“
„Tak nepoviete! Prečo asi?!“
„Lebo to nesmiem povedať.“
„Tak vy ho nesmiete vyzradiť! Kryjete ho! A teraz sem za vami chodí! To mu nestačí to množstvo mileniek, ktoré má na dvore?!“
„Kráľ možno teraz ani nemá milenku.“
„A čo Lujza de La Valiére?! To nie je jeho milenka?“
„Neviem. Na dvore sa veľa klebetí a ja som sa kráľa na to nepýtala.“
„Tak nepýtala! Vám vyhovuje to, že za vami behá sem – do môjho domu a spí s vami pod mojou strechou! Fľandra!“
Markíz sa rozohnal a strelil Athénaïs dve zauchá. To druhé bolo také silné, že spadla na zem. Pri páde si udrela brucho. Od rána cítila slabšie bolesti, ale ten pád všetko urýchlil. Athénaïs sedela na zemi s podopretým chrbtom a na tvári jej bolo vidieť bolesť. Ešte jedno prudké trhnutie a bolo po všetkom. Markíz stál a nechápavo sa na ňu pozeral. Zrazu zabudol na svoju žiarlivosť aj zlosť.
„Čo sa tak na mňa pozeráte?! Bežte po babicu, vy hlupák! Práve sa vám narodila dcéra!“
Markíz sa rozbehol von a vrátil sa s babicou, ktorá od rána čakala v markíziných komnatách. Zobrala maličkú, vykúpala ju a uložila ju do kolísky. Potom sa vrátila k Athénaïs a pomohla aj jej. Markíz tam stál až kým ho nevyviedla za dvere so slovami:
„Pani markíza teraz potrebuje oddychovať. Vráťte sa neskôr.“
Vrátil sa večer a priniesol jej kvety. Bola to obrovská kytica bledofialových ruží. Zobudila sa krátko pred tým, ako vstúpil.
„Odpustíte mi, moja drahá?“ pokorne sa spýtal a kľakol si na kolená. Tvár mal skrytú za kyticou. Nemala chuť mu odpovedať a tak mlčala. On kľačal a čakal, ale keď sa nič nedialo, zložil kyticu spred svojej tváre a začudovane sa spýtal: „Vy ste mi neodpustili?“
„Nie a čoskoro od vás odídem.“
„Ste moja manželka!“
„Mýlite sa. Manželky manželia nebijú.“
„Priniesol som vám kvety … viem, že máte rada ruže.“
Čakal znova na odpoveď, ale ona stále mlčala. Nervózne sa ozval: „Viete, čo ma to stálo námahy, zaobstarať vám tieto ruže s takouto zvláštnou farbou?“
„Nemuseli ste sa namáhať. Ani lupienky a ani ich vôňa modriny neliečia.“
Vstal a pozrel sa na jej tvár. Naozaj mala na sluche modrinu. Zdvihol ruku a chcel ju pohladiť.
„Neopovážte sa ma dotknúť! Jedna modrina mi úplne stačí! Zmiznite, nechcem vás vidieť, vy surový hlupák!“
Markíz odtiahol od nej ruku a v rozpakoch položil kyticu na stôl. Ani mu neprišlo na um, že kvetiny potrebujú vázu a vodu. Nechal ich tam ležať a vyšiel.
Dva dni k nej ani nenazrel. Ukázal sa až na tretí deň.
„Bol u vás kňaz?“
„Keď ste sa s ním takmer zrazili vo dverách, tak asi áno,“ odsekla.
On sa tváril akoby jej podráždený tón vôbec nepočul a pokračoval milo ďalej:
„Ako ste dali zapísať našu dcéru?“
„Marie-Christine.“
„Marie-Christine? Veď ste chceli, aby sa volala po mne Louise-Henriette.“
„To som ešte nevedela, že ste surovec a tyran. Takže sa nebude volať po vás. Nechcem, aby mala po vás čo len máčny máčik! Najradšej by som bola, keby aj priezvisko mala po mne, ale kňaz tvrdí, že keď ste jej otcom a keď som za vás vydatá, musí mať dieťa vaše priezvisko. Žiaľ!“
„Vy ľutujete, že som jej otcom?“
„Áno. Keby naše manželstvo zostalo nenaplnené, alebo keby bol jej otcom niekto iný, mohla by som požiadať o anulovanie. Takto nemôžem nič!“
„Takže pri mne zostanete?“ spokojne sa usmial.
Zazrela na neho. Potom si znechutene ľahla a oči uprela do stropu. Markíz tam chvíľu sedel, chvíľu sa pokúšal prihovoriť, ale keď zistil, že ho ignoruje, ticho odišiel.
V to popoludnie prišla za ňou jej sestra Françoise, pestúnka jej staršej dcéry.
„Moja milá, počula som, že už ste po tom. Ako sa máte?“ usmievala sa a objala Athénaïs. Potom sa naklonila nad kolísku, usmiala sa na maličkú, pohladkala ju po líčku a išla si sadnúť k sestre na posteľ.
„No tak, ako sa máte?“
Athénaïs sa rozplakala a rozpovedala jej, čo sa stalo predtým, než sa maličká narodila.
„Surovec! Tu nemôžete zostať! Idete so mnou domov!“
„Prosím?“ začudovaná Athénaïs sa posadila na posteli.
„Idete do vášho domu, ktorý vám kráľ daroval. Čudujem sa vám, že ste to neurobili už skôr. Bývať s tým hlupákom pod jednou strechou! Zabila by som ho, tyrana! Biť tehotnú ženu, somár!“
Athénaïs neprotestovala. Sedela na posteli a ticho sa pozerala ako Françoise balí veci pre ňu a maličkú. V ten večer už odpočívala vo svojom dome.
Na druhý deň ju navštívil kráľ.
„Tak ako sa máte?“ spýtal sa s úsmevom. Potom sa však zháčil a ukázal na jej sluchu: „Tak je to pravda … Priniesol som pre vášho manžela list. Keď sem príde, dajte mu ho.“
„Vy si myslíte, že príde?“ spýtala sa s obavou.
„Nuž … mali by ste ho poznať lepšie než ja. Markíz sa nerád vzdáva a na vás si veľmi zakladá …“
„Tak veľmi,“ skočila mu prudko do reči, „že priam zúri, keď ma vidí pri vás. Alebo mu na to postačí, že to počul.“
„Nebojte sa, v liste má označené medze, ktorých sa musí držať.“
„Hlúposť! On nedodržiava žiadne medze! Ak ak mu ich dáte vy, tak ich zaručene prekročí!“
„Moja milá, váš manžel má väčšiu lásku, než ste vy.“
„Čože?! Kto to je?!“
„Nie kto, ale čo. Sú to peniažky, moja drahá. Pre tie je schopný urobiť hocičo. Dokonca aj rešpektovať kráľa.“
„Myslíte?“
„Viem to. Markíz rád hráva hazardné hry. No a nie vždy vyhráva. Na platenie hráčskych dlhov treba peniaze. Čím viac ich dostáva, tým viac môže vsádzať.“
Vzdychla si:
„Takto som si manželstvo nepredstavovala.“
„Tak prečo ste sa za neho vydali?“
„Myslím … že som ho mala rada?“
„Mala?“
„Mala.“
„Nechcete sa vrátiť ku mne?“
„A čo Lujza? Počula som, že s ňou máte vzťah …“
„Áno. Mám s ňou … vzťah … zatiaľ … Ak si to rozmyslíte, alebo ak budete potrebovať pomoc, dajte mi vedieť.“
„Vy už odchádzate?“
„Musím. Kráľ musí aj kraľovať, nielen navštevovať bývalé milenky.“
Uklonil sa a pobozkal jej ruku. Potom potichu odišiel.
Na druhý deň skoro ráno vbehol ku nej do komnaty rozzúrený Montespan:
„Bol u vás! Čo tu chcel?!“
„Spal so mnou v šestonedelí, vy somár! A nehulákajte tu, zobudíte si dcéru!“
„A je to iste moja dcéra?“ spýtal sa uštipačne.
„Samozrejme. Keby to nebola vaša dcéra, už som s vami rozvedená!“
„Tak čo tu chcel?!“
„Už som vám to povedala.“
„Nežartujte. Tak čo tu robil?“ spýtal sa celkom pokojne.
„Priniesol list pre vás.“ Athénaïs sa natiahla a zo stolíka zobrala list s kráľovskou pečaťou.
„List pre mňa? Čo je v tom liste?“
„Neviem, je zapečatený.“
Montespan rozbalil list. Začal čítať. Athénaïs sledovala jeho tvár, ktorá sa čím ďalej tým viac mračila. Nakoniec list hodil ku nej na posteľ a rozfrflal sa:
„Tak on chce mať ku vám prístup vo dne – v noci. Za to vám vraj zvyšuje ročnú rentu! Na čo asi potrebuje chodiť ku vám?!“
„Som jeho lekárničkou. To ste vedeli, keď ste si ma brali. Alebo ste už na to zabudli?!“
„Dobre, súhlasím. Teraz sa vrátite so mnou domov.“
„Ja som doma tu!“
„Ako myslíte. Dcéru si však zoberiem. Veď nakoniec, je to moja dcéra.“
Montespan opatrne vybral dieťa, zavinul ho do plášťa a kým sa Athénaïs spamätala, bol preč.
Ešte v ten istý deň sa vrátila. Kým sa však k tomu odhodlala, rozbila niekoľko váz. Až keď ju prešla najväčšia zlosť, zobrala do rúk kráľov list. Okrem toho, čo jej už oznámil manžel, bola tam aj podmienka, že ju za žiadnych okolností nesmie udrieť. Rovnaká podmienka sa vzťahovala aj na jej narodené i nenarodené deti. Usmiala sa a pred odchodom ho odovzdala Françoise, aby ho strážila ako ten najvzácnejší poklad.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.