Markíz de Montespan
Od toho dňa chodil mladý plukovník neustále za ňou. Stačilo, že sa len zastavil v Paríži, už mala na stole od neho kyticu a lístok s pozvaním na schôdzku. Kyticu si nechala v izbe a lístok ignorovala.
Ale markíz sa nedal odradiť. Raz v noci vliezol oknom do jej komnaty. Myslel si, že ju prekvapí, ale Athénaïs tam nebola. A neprišla celú noc. Vrátila sa až ráno, keď bol už za oknami biely deň a vo svojej posteli našla plukovníka, ktorý sa práve zobudil.
„Čo tu hľadáte, pane?!“ oborila sa hneď z príchodu na neho.
„Čakám tu na vás.“
„Ako ste si niečo také dovolili?!“
„Neprišli ste ani na jednu schôdzku, slečna.“
„To vás neoprávňuje chodiť do mojej spálne!“
„Kde ste boli?“
„Do toho vás nič nie je!“
„Kde môže také krásne stvorenie s ľadovým srdcom tráviť noc?“
„Ak vás to upokojí, bola som s milencom!“
„Ešte mi povedzte, že ste tehotná a neuverím vám.“
„Pán markíz, som tehotná.“
„Hlúposť! Neverím vám ani slovo!“
„To je vaša vec! A teraz odíďte!“
Markíz sa ani nepohol.
„Tak odídete sám alebo vás nechám vyhodiť?!“
„Ste zlá! Ako môže mať taká nádherná žena také studené srdce?! To sa má muž iba na vás pozerať?!“
„Na dvore je veľa žien s horúcim srdcom i náručím, vy ste sa obrátili na zlú adresu!“
„Milá slečna, ak si budete takto od seba odháňať mužov, nikdy sa nevydáte!“
„Nehodlám sa vydávať! Tak odídete alebo nie?!“
„Dobre, odchádzam. Ale vy budete ľutovať.“
„Na ľútosť nemám ani najmenší dôvod!“
Plukovník odišiel. Vrátil sa asi po pol roku. Stretol ju na nádvorí.
„Vy čakáte dieťa?!“ vyhŕkol prekvapene.
„Povedala som vám to. Neverili ste mi.“
„Prečo si vás nezobral verejne?“
„Nemohol.“
„Prečo? Je ženatý?“
„Tak nejako.“
„Kto je to? Kráľ?“
„Nie. Nie je to kráľove dieťa.“
„Ožením sa s vami, keď porodíte.“
„Nemám záujem.“
„Ak si to rozmyslíte, budem vám k dispozícii. Do videnia, slečna,“ zasalutoval a odišiel.
„Nie je to potrebné,“ zavolala za ním.
Opäť sa vrátil. Asi o rok. Stretol ju pred palácom:
„Je mi potešením, slečna.“
„Vy ste tu znova?“
„Na dvor chodím často. Počul som, že ste voľná.“
„Ten súboj bol váš nápad alebo nápad vášho brata?“
Usmial sa: „Rozviazal vám putá. Váš snúbenec utiekol.“
„Váš brat bol zabitý.“
„Ale ja žijem a som stále slobodný … a vy ešte stále tiež …“
„Ibaže nie pre vás!“
„Nechceli by ste ísť so mnou na prechádzku?“
„Nechcela.“
„Môžem vás aspoň navštíviť?“
„Žiaľ, to vám zakázať nemôžem.“
„Zajtra popoludní prídem,“ usmial sa a zasalutoval.
Prišiel a vždy priniesol nielen kvety, ale aj víno. Otvoril fľašu, požiadal o poháre a vždy trval na tom, aby sa napila aj ona. Zakrátko si ju odviedol na sobáš.
Kým Athénaïs trávila čas starostlivosťou o výchovou jej a Montespanovej dcéry, jej manžel Louis-Henri býval veľmi často preč. Myslela si, že jeho neprítomnosť súvisí s nepokojmi vo Francúzsku, ale veľmi rýchlo sa presvedčila, že nie.
Jedného dňa jej sluha ohlasoval:
„Pani markíza, v hosťovskej komnate čaká na prijatie madam de Sévigné.“
Athénaïs sa začudovala. Markízu stretávala, ale doposiaľ sa navzájom nikdy nenavštívili. Bola zvedavá, čo od nej Sévigné chce a tak ju išla privítať.
„Milá markíza, aké prekvapenie!“ milo sa prihovorila návštevníčke.
„Ó, drahé dieťa, po vašej svadbe, ktorá naozaj všetkých prekvapila, ste sa rýchlo vytratili zo dvora. Musíte byť veľmi šťastná, keď vám nechýba vyberaná spoločnosť.“
„Milá markíza, všetok voľný čas trávim s dcérou.“
„A čo váš roztomilý manžel?“
„Iste viete, v akých pohnutých časoch žijeme. Každú chvíľu nejaký nepokoj a on je predsa len vojak. A to viete, aj samotný kráľ už musel niekoľkokrát odcestovať.“
„Drahé dieťa, a to sa nebojíte, že taký krásavec si za vás môže ľahko nájsť náhradu?“
„Nemyslím si, že by mal na to dôvod.“
„Och, vy milé a neskúsené dieťa! Mali by ste predsa len viac chodiť do spoločnosti. Neverili by ste, čo všetko sa tam môžete dozvedieť.“
„Milá markíza, nemám čas chodiť do spoločnosti. Úplne ma zamestnáva moja dcéra.“
„Ach, chúďatko moje drahé! Mali by ste predsa len viac dbať o seba a nestrániť sa spoločnosti. Váš manžel … to by ste neverili …“
„Čo sa stalo s mojím manželom?“ netrpezlivo ju prerušila.
„Ó, to viete, na dvore sa povráva všeličo … že vraj mal niečo s mladou grófkou … a teraz má ona syna … ten chlapček je mladší než vaša maličká Marie-Christine.“
„Čože? To je hlúposť. Neverte všetkému, čo počujete. Nakoniec sa ukáže, že je to iba nejaké hlúpe ohováranie.“
„Drahé dieťa, ja by som tomu tak ľahko neuverila, ale je tu ešte dcéra markíza … a údajne aj ona mala pletky s vaším mužom … teda dcérku, takisto mladšiu než je vaša. A ešte … a ešte …“
Ústa madam de Sévigné chrlili meno za menom a Athénaïs bolo na omdletie. Po všetkých tých zdrvujúcich správach vypoklonkovala markízu a utiahla sa do svojej spálne. Vedela, že markíza rada klebetí, ale napriek tomu tušila, že na jej rečiach je niečo pravdy. Povedala si, že keď sa Louis-Henri konečne ukáže doma, na všetko sa ho priamo spýta. A nemusela ani dlho čakať. Vrátil sa hneď na druhý deň a priviedol si so sebou aj hostí.
„Milí priatelia,“ Louis-Henri chytil Athénaïs za ruku a pobozkal jej ju. „Dovoľte mi, aby som vám predstavil moju nádhernú manželku.“
Prvý sa uklonil kráľ, pobozkal jej ruku a milo sa na ňu usmial a po ňom ju pozdravili ostatní šľachtici.
„Som veľmi potešená, že vás môžem privítať v našom dome, veličenstvo. Páni, prosím, vstúpte a cíťte sa ako doma,“ potom podišla k manželovi a povedala: „Dúfam, že na krátku chvíľku ospravedlníte neprítomnosť mňa a tiež môjho manžela, ale musíme teraz zariadiť jednu veľmi súrnu záležitosť,“ a milo sa na nich usmiala.
Louis-Henri vyšiel s ňou za dvere. Keď sa stratili hosťom z očí, chytila ho za vestu a vsotila ho do dverí, ktoré boli neďaleko.
„Počula som o vás pekné veci, milý pán plukovník,“ začala nie veľmi vľúdne. „Vraj máte množstvo nemanželských detí, z ktorých sú mnohé mladšie než naša dcéra! Čo mi na to poviete?!“
„Drahá Athénaïs, to všetko je len hlúpe ohováranie a klebety neprajníkov. Vari by ste len neverili všetkému, čo sa na dvore rozpráva,“ začal ju chlácholiť a nesmelo pred ňou ustupoval.
Sledovala ho a jeho správanie sa jej vôbec nepáčilo. A tak udrela znovu a pospomínala všetky mená, ktoré jej Sévigné povedala. Netrvalo dlho a muž, ktorý ju dovtedy nevidel takú nahnevanú, sa priznal. Podlomili sa pod ňou nohy a musela sa chytiť steny. Párkrát sa zhlboka nadýchla a spustila krik:
„Vy nehanebník! Načo ste sa ženili, keď potrebujete každý deň inú?! Načo ste mi sľubovali hory-doly, keď to hovoríte každej! Vy … vy … toto je koniec! Nechcem vás vidieť a do smrti nechcem o vás počuť! Vy frajerkár, hanbite sa! Najradšej by som vám nasypala do vína cyankáli! Ale vy si takú rýchlu smrť nezaslúžite!“
Potom treskla päsťou po stole, ešte raz zazrela na muža, ktorý by sa v tej chvíli bol najradšej skryl do myšacej diery a odišla. Dvere zavrela potichu. V dome boli predsa hostia.
Vyšla po schodoch do svojej komnaty. Keď sa upokojila a upravila, išla sa venovať návšteve. Manžel pre ňu už neexistoval.
Hostia popíjali víno, rozprávali sa alebo hrali karty pri kartárskych stolíkoch. Ľudovít hral práve s jej mužom. Sadla si neďaleko a sledovala hru. Kráľ hral a vyhral, ale zdalo sa, že markíza prehra ani veľmi nemrzí. Skôr sa jej zdalo, akoby sa tým zbavil niečoho nepríjemného. Kráľ vstal, uklonil sa Athénaïs, pobozkal jej ruku a odviedol ju ďaleko od hostí.
„Práve som od vášho manžela vyhral ten najväčší poklad, aký som kedy mohol vyhrať.“
„Markíz je veľký hazardér,“ odpovedala chladne.
„Dovolíte, drahá priateľka, aby som vás odprevadil na malú prechádzku?“
„Veľmi rada, vaše veličenstvo,“ tón jej hlasu sa oteplil. „A čo vyhralo vaše veličenstvo, keď malo z výhry takú veľkú radosť?“
Kráľ sa usmial, v očiach mu zahoreli nezbedné plamienky, uklonil sa a pobozkal jej ruku a až potom ticho povedal: „Vás, moja drahá.“
„Čože?! Odkedy je cudzia žena výhrou v kartách?!“
„Odvtedy, ako sa neverní manželia boja svojich verných manželiek.“
„Bolo môj krik počuť aj medzi hostí?“ naľakala sa.
„Nie, nebojte sa. Chcel som sa s vami porozprávať, tak som čakal pred dverami hosťovskej komnaty. A keď ste začali kričať, zavrel som dvere a nikoho z hostí som nepustil von. Zdá sa, že okrem mňa to už nepočul nikto.“
„Tak viete aj to, čo sa stalo?“
„Žiaľ, drahá Athénaïs, je to pravda. Tú hru o vás som mu navrhol ja.“
„Veličenstvo!“
„Ale ak nesúhlasíte … Viete, že všetko závisí iba od vás,“ uklonil sa a pobozkal jej ruku. „Myslel som, že vám to uľahčí odchod.“
„Vyzeral, že sa mu tou prehrou veľmi uľahčilo.“
„Áno. Bojí sa vás … aj vašich jedov …“
„Nikdy som nikoho neotrávila … Nedokázala som zabiť ani Sergea a ten mi ublížil viac.“
„Moja milá, vaše jedy či vlastne protijedy zachránili veľa životov … Chýbate mi, vráťte sa,“ a znovu jej pobozkal ruku.
„Na dvor alebo k vám?“
„To bude záležať iba od vás, moja drahá,“ zopakoval a usmial sa.
„A kráľovná?“
„Žije si svoj život a necháva ma žiť môj. Ja tolerujem jej deti a ona moje.“
„A čo Lujza?“
„Hm, Lujza … Rovnaký omyl, ako ten váš s markízom. Rozišiel som sa s ňou.“
„Louis, začínam mať podozrenie, že Sévigné ste ku mne poslali vy …“
„A bolo by to veľmi zlé?“ spýtal sa a v očiach mu znovu zaihrali plamienky.
„Veličenstvo!“
„Nechcel som, aby ste sa mi opäť stratili v náručí iného vášho nápadníka … vtedy by som to prerušiť nemohol …“
„A z náručia môjho zákonitého manžela ste ma mohli vytrhnúť?“ zasmiala sa. „To nie je proti cirkevným zákonom?“
„Z jeho náručia áno, lebo si vás nezaslúži … a správa sa ku vám hanebne … Myslíte si, že by som sa mohol na to pozerať a neurobiť pre vás nič? A tie cirkevné zákony … viete o nich svoje aj vy aj ja.“
„Ako ste prišli na Sévigné?“
„Na poslednom plese. Prechádzal som okolo hostí – istá mladá dáma mi kedysi poradila, že vtedy sa kráľ najviac dozvie,“ žmurkol na ňu a v očiach sa mu znova zablysli nezbedné plamienky, „a tak som ju počul ako hovorí svojej dcére,“ kráľ napodobnil jej sladkastý hlások: „Ten Montespan je taký chutnučký, ale keď má pri sebe tú svoju hrdopýšku, nevšíma si žiadne iné dámy. A tá potvora sa na neho aj tak iba mračí …“
Athénaïs sa rozosmiala. Keď sa konečne utíšila, zmohla sa na otázku: „A čo bolo ďalej?“
„Tej milej dáme som sa hlboko uklonil. Naozaj veľmi hlboko, lebo mi vnukla ten skvelý nápad, a povedal som jej: Drahá markíza, počul som, že ten krásny muž má množstvo mileniek. Myslíte si, že tá jeho hrdopýška o tom vie?“
„Louis, srdečná vďaka.“
„Sévigné zasvietili očká a už som vedel, že čoskoro pobeží za vami. Zdá sa, že naozaj poznám svoj dvor.“
„Obávam sa, Louis, že markíz sa ma až tak ľahko nevzdá. Považuje ma za svoj majetok a svojou žiarlivosťou mi urobí zo života peklo …“
„Máte predsa mňa. A na rozluke manželstva ste už aj tak začali pracovať,“ žmurkol na ňu. „Teda aspoň podľa toho, čo som počul …“
„Vy teda viete predvídať!“
Kráľ sa veselo zasmial, zobral ju na ruky a bláznivo sa s ňou zatočil. Keď ju postavil na zem, oči mu žiarili a povedal: „Milujem vaše chyby a vašu schopnosť riešiť ich tak geniálne! Máme pred sebou ešte celý život na spoznávanie tých vašich i mojich. Tešme sa na to krásne, čo nás ešte čaká … a markíza pošlem na jeho majetky do Pyrenejí.“
Čoskoro markíz odišiel na zdedený majetok v Pyrenejách. Athénaïs si vydýchla, ale nie nadlho. Markíz ju ostreľoval listami, v ktorých jej opisoval krásu prírody, ubezpečoval ju o svojej láske a volal ju k sebe. Keď nedostal od nej uspokojivú odpoveď, požiadal svoje rozvetvené príbuzenstvo, aby jej neustále pripomínalo povinnosti manželky voči nemu. Obzvlášť si dal záležať, aby jej manželské povinnosti pripomínali jeho príbuzní cirkevní hodnostári … zvlášť jeden.
Athénaïs odolávala. Čoskoro sa malo narodiť dieťa, ktoré jej malo priniesť vyslobodenie a ktoré tak netrpezlivo očakávala. Raz sa vrátila do svojich komnát. Ešte len vstupovala a cítila, že tam niekto je. Vyšla na chodbu a dvere zavrela. Okolo nej práve prechádzal sluha, ktorý niesol víno do kráľových komnát.
„Jean!“
„Želáte si, pani markíza?“
„Povedzte jeho veličenstvu, aby súrne prišlo do mojich komnát. Jean, súrne!“
Sluha prikývol a rozbehol sa dlhou chodbou. Až keď videla prichádzať kráľa, vošla do svojej spálne.
Záves pri okne sa poodhrnul a pred ňou stál Montespan:
„Už som si myslel, že sa ani nevrátite,“ začal posmešne. „Ó, to je prekvapenie!“ zhíkol, keď sa na ňu lepšie pozrel. „Vy čakáte dieťa! To je výborný dôvod na to, aby ste nasledovali svojho manžela!“
„Nie je to vaše dieťa a kráľ sa nepoteší, keď sa dozvie, že ste tu.“
„Kašlem na kráľa! Prišiel som pre vás a bez vás neodídem!“
„Ale odídete!“ ozval sa z prítmia kráľov hlas. „Máte byť v Roussillone, milý pán markíz, a ja sa postarám, aby ste sa tam ihneď vrátili!“
„Moja manželka je tehotná, vezmem si ju so sebou!“
„Nie ste otcom tohto dieťaťa. Teraz musí aj cirkev schváliť naše odlúčenie,“ odpovedala.
„Fľandra!“ vyprskol markíz a strelil svojej žene také zaucho, až sa zatackala. Neďaleko bol kutáč, schmatla ho do rúk a začala ním prekvapeného markíza mlátiť po chrbte:
„Tak ja som fľandra! Ako sa povie tomu, kto má aspoň dvadsať nemanželských detí?! To je verný manžel, áno!?“
Zadýchaná a unavená po takom výkone sa oprela o stĺp, ale kutáč držala v strehu pred sebou. Markíz na ňu vyjavene pozeral s rukami pripravenými na obranu a s hrôzou čakal, kedy na neho dopadne ďalší úder. Keď sa nehýbala, rozbehol sa ku dverám a šomral:
„Zbláznila sa! Ona sa načisto zbláznila! Hrôza, je to blázon!“
Markíz utiekol. Objavil sa až po pôrode.
„Načo ste sem prišli?“ oborila sa na neho miesto pozdravu.
„Prišiel som sa pozrieť, ako sa má matka môjho syna …“
„Čože?!“ skočila mu do reči. „Louis-Antoine nie je váš syn!“
„V matrike je už zapísaný ako markíz de Pardillan.“
Ďalšie slová už nepočula. Oprela sa o vankúš a obchádzali ju mrákoty. Dieťa, od narodenia ktorého očakávala vyslobodenie, markíz uznal za svoje …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.