O nejaký čas sa Athénaïs skoro ráno ponáhľala za kráľom. Keď už-už siahala na kľučku, dvere na kráľovej spálni sa prudko otvorili a ona siahla do prázdna. Ale ten prudký pohyb nebol jediný, ktorý ju prekvapil. Z kráľovej spálne práve vyšla mladá dáma nižšia než Athénaïs. Pri chôdzi trošku krívala a naprávala si strapaté vlasy. V predsieni sa jej ujal sluha a vyprevadil ju z kráľových komnát. Zarazená Athénaïs zostala stáť. Prebral ju až príchod sluhu.
„Tá dáma tu strávila noc?“ spýtala sa ho.
„Áno, slečna.“
„S jeho veličenstvom?“
Sluha prikývol. Athénaïs sa otočila a odišla. V ten deň už za kráľom nešla. Zavrela sa vo svojich komnatách.
Až popoludní Ľudovít zistil, že chýba. Za celý čas služby na dvore nikdy nič nezmeškala. A teraz tu už hodinu mala byť. Zobral si plášť a poponáhľal sa k jej komnatám. Slúžky mu povedali, že sa hneď ráno vrátila, zamkla za sebou dvere a nevyšla ani na obed.
Kráľ sa vrátil ku dverám jej komnát. Najprv klopal a potom počúval. Za dverami však bolo mŕtve ticho.
„Athénaïs! Athénaïs! Otvorte! Okamžite mi otvorte!“
Ale za dverami sa nič nepohlo. Skúsil stlačiť kľučku. Bolo zamknuté. Zakričal na sluhov a nechal vylomiť dvere apartmánu. Akonáhle sa uvoľnil vchod, vbehol dnu. Athénaïs ležala bez pohybu na posteli a vyzerala ako mŕtva.
„Lekára! Okamžite lekára!“
Chytil ju za ruku a tá ruka bola horúca a čelo tiež. Nevedel, ako dlho kľačal pri nej, kým prišiel lekár. Potom vstal, sluhov poslal po ich práci a zavrel dvere na apartmáne.
Keď sa po niekoľkých dňoch prebrala z bezvedomia, sedel vedľa nej kráľ.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa. Potom si chytila brucho. „Kde je moje dieťa?!“
„Upokojte sa a ležte,“ chytil ju Ľudovít za plecia, keď sa chcela prudko posadiť. „Kým ste boli v bezvedomí, narodila sa vám dcérka …“
„Kde je?“ rozhliadala sa okolo seba. „Prečo ste ju nedali ku mne?“
„Naša dcérka … sa narodila mŕtva …“
„Mŕtva …“ zopakovala ticho. „Tak aj ona bola mŕtva … Som prekliata … rodím iba mŕtve deti … Ale vy ste si už našli náhradu … mohli ste mi to aspoň povedať … Odíďte, pane, chcem zostať sama!“
Kráľ sa zdvihol a odišiel ku dverám. Otvoril ich, ale potom si to rozmyslel, zostal vnútri a dvere zavrel. Athénaïs ležala chrbtom ku dverám … zrazu sa rozplakala. On tam stál a nevedel čo má robiť. Chcel jej vysvetliť, že ide o nedorozumenie, ale jej plač ho odzbrojil. Potom tichučko opäť dvere otvoril a po špičkách vyšiel von.
Pred kráľovskými zásnubami opäť prišiel.
„Vidím, že sa už cítite dobre, Athénaïs.“
„Dúfam, že na tej oslave nemusím byť.“
„Podľa dvornej etikety tam budete musieť byť … Lekár povedal, že ste už v poriadku …“
„Čože?! Musím?!“ zachmúrila sa a potom ľadovým hlasom dodala: „Tak budem!“
„Athénaïs … chcel by som vám niečo …“
„Povedať? Ďakujem videla som toho dosť! Netreba mi nič vysvetľovať!“
„Mazarin …“
„Požiadal ma, že mám zostať pri vás, lebo ma na to pripravoval. Môžete byť pokojný, zostávam. Ale už nie ako vaša milenka!“ prudko sa otočila a odišla.
Kráľovská svadba bola veľkolepá. V množstve hostí, ktorí boli na ňu pozvaní, bolo veľa mladých dôstojníkov. Athénaïs sedela za stolom. Hoci bola vážna, mladých mužov to neodradilo a jeden po druhom ju chodili pozývať do tanca. Potom ju odprevadili na miesto, s úklonom poďakovali a keď videli, že nemá chuť sa rozprávať, odišli. Vrátil sa po ňu iba jeden.
„Slečna, dovolíte, aby som sa vám predstavil?“ oslovil ju. Nemala chuť sa s ním rozprávať, ale zbadala, že kráľ na ňu pozerá. Obrátila sa ku gavalierovi a milo mu odpovedala:
„Nech sa páči, pane.“
Muž v uniforme sa postavil do pozoru: „Louis-Henri de Pardaillan de Gondrin, markíz de Montespan, plukovník ľahkej jazdy k vaším službám!“
Z toľkých mien a titulov sa jej zatočila hlava. Predstavila sa krátko: „Françoise-Athénaïs de Tonnay-Charente, dvorná dáma.“
„Veľmi ma teší, slečna,“ uklonil sa mladý plukovník a pobozkal jej ruku. „Môžem vás pozvať na malú prechádzku?“
„Rada prijímam, pán plukovník.“
Gavalier jej ponúkol rameno. Vyšli do predsiene a potom na nádvorie.
„Kam vás môžem odprevadiť?“
„Poprosila by som k palácu.“
„Prečo práve tam?“ mladíkovi sa bezočivo zaleskli oči.
„Som unavená a chcem si ísť odpočinúť.“
Plukovník ju bez slova odprevadil nielen po vchodové dvere, ale chcel ísť aj ďalej. Zastavila ho:
„Pane, ja som hovorila, že si idem odpočinúť! Sama, aby bolo jasné!“
Mládenec sa rovnako bezočivo usmial ako pred chvíľkou a povedal:
„Rád by som strážil váš spánok.“
Otočila sa k nemu a chcela mu čosi príkre odseknúť, ale vtedy sa vo dverách objavil Richelieu a ona ho milo oslovila:
„Vaša milosť, boli by ste taký láskavý a vysvetlili tomuto gavalierovi, že si neželám, aby ma ďalej odprevádzal?“
Mladý biskup sa uklonil: „S radosťou, slečna. Henri, poďte so mnou!“
„Ďakujem, vaša milosť,“ usmiala sa na neho.
„Henri, ideme!“
Athénaïs sa ešte raz usmiala a poďakovala mu ľahkým kývnutím hlavy. Potom sa otočila a odišla do svojej komnaty.
Práve sa chcela prezliecť, keď sa ozvalo tiché zaklopanie. Prudko otvorila dvere a chystala sa niečo prudké povedať, ale v poslednej chvíli sa zháčila. Pred dverami stál kráľ.
„Nepustíte ma ďalej?“ spýtal sa.
„Poďte,“ ticho odpovedala.
„Athénaïs … vráťte sa ku mne …“
„Aby som ustupovala Lujze alebo vašej budúcej manželke?“ odsekla prudko a potom ticho dodala: „Vydala som sa, Louis.“
„Čože?! Kedy?!“
„Pred dvoma dňami,“ a ukázala mu prsteň s veľkou perlou.
„Kde máte muža?“
„Príde, keď bude môcť. Mali by ste ísť …“
„Vlastne som vás prišiel o niečo poprosiť …“
„Poprosiť? O čo musí kráľ prosiť?“
„O vašu láskavosť … ide totiž o Lujzu …“
Kráľ sa rozhovoril. Vypočula ho a súhlasila.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.