Prešlo niekoľko dní a Karol dostal návštevu. Prišiel za ním Bořek, Beátin otec. Dal sa ohlásiť na osobnú audienciu, že sa chce opýtať, ako sa jeho dcéra na kráľovskom dvore drží. Namiesto otázok o dcére však začal Bořek o niečom úplne inom.
„Veličenstvo, podporoval som najprv poľského kráľa Kazimíra. Ale nie je to tak dávno, čo som zistil, že vaše veličenstvo je silnejšie. Dokonca aj kráľ Kazimír sa vás bojí. Prestal som ho teda podporovať.“
„A aký to má súvis s vašou dcérou?“
„Veľký, lebo svoju dcéru som uviedol na váš dvor preto, aby som aj ja, ako jej otec, z toho niečo mal. Keby bol Kazimír silnejší, tak by som ju dal na poľský dvor,“ Bořek takto priamo Karlovi naznačil, že by chcel dosiahnuť určité výsady za to, že Beáta je Karolovou milenkou.
„Nemám v úmysle nikoho protežovať iba preto, že je otcom mojej milenky, pane! Myslím si, že ani vašej dcére by sa niečo také nepáčilo.“
Bořek sa však nechcel vzdať vidiny vytúženej moci, ktorá sa mu začala pred očami rozplývať.
„Veličenstvo, kráľovské milenky vedia všeličo a ja už mám metódy, ako to z Beáty dostať na svetlo Božie. A teraz si ju zoberiem domov! Veď nakoniec, nie je vydatá!“
„Beátu ste priviedli ku mne na kráľovský dvor a tak teraz patrí mne. Ja budem rozhodovať o tom, kde zostane! A nemám ani najmenšiu chuť ju zo dvora vyhnať! Je predsa matkou mojich synov!“ a nahnevaný Karol vyskočil zo stoličky. Úplne zabudol na to, že jeho zlomená ruka ešte nie je zahojená. Zdrapol Bořka obidvoma rukami pod krk, poriadne ním zatriasol a hodil ho na zem.
„Jiří, zavolajte mi ihneď sluhov!“ zakričal na svojho pobočníka a ten ihneď utekal pre sluhov. Tí boli takmer okamžite pri kráľovi.
„Páni, teraz vám dám do ochrany pána Bořka na celý čas, kým sa Orlíkovi rytieri nepripravia na dlhú cestu. Budú mu robiť sprievodcov až do Pardubíc!“
Bořek sa nechápavo zatváril.
„Veličenstvo, veď predsa všade sa dcéry predávajú!“
Karol mu za to dal také zaucho, že Bořek spadol na zem druhý krát.
„Pane, ja mám Beátu rád! Nepotrebujem si ju kupovať! Nakoniec, ona je hrdá žena a aj tak by sa nedala kúpiť. A vás, pane, by mal dostať do rúk kat! Môžete sa poďakovať vašej dcére, že to neurobím, lebo nechcem zabiť jej otca!“
Hneď ako sluhovia vyviedli Bořka od kráľa, Karol si dal zavolať Orlíka a požiadal ho o vyprevadenie nemilého hosťa do Pardubíc. Zároveň požiadal všetkých, aby o tejto návšteve pred Beátou mlčali.
Namiesto toho, aby bol Bořek rád, že žije, Karla znenávidel ešte viac. Po návrate domov znovu odišiel ku Kazimírovi a na poľskom dvore opäť začal snovať intrigy voči milencovi svojej dcéry.
Po tejto nemilej návšteve opuchla Karlova poranená ruka a začala ho veľmi bolieť. Poslal teda po Beátu a znovu si dal ruku ošetriť.
„Čo si robil, prosím ťa? Takto si ublížiť!“
„Len som sa pobil.“
„Odkedy sa budúci kráľ musí biť?“
„Odvtedy ako si niekto dovolil uraziť ženu, ktorú budúci kráľ miluje nado všetko na svete!“
„Vážne? A smiem vedieť, ktorá z tvojich početných mileniek to je?“
„Ty, Beáta,“ a Karol sa na ňu bezočivo usmial.
„Myslím, že by si mal krotiť svoju žiarlivosť, nie je predsa dôstojné panovníka, aby sa bil ako malý chlapec,“ poznamenala chladne Beáta a už sa viac nepýtala. Sňala doštičky z jeho ruky a vyskúšala, či kosť zrástla. Bolo to, našťastie, v poriadku. Len opuch bolo treba vyliečiť. A tak si dala doniesť od bylinkára rôzne bylinky a robila mu rôzne kúpele, zábaly a obklady. O niekoľko dní bolo všetko v poriadku.
Ešte v ten večer, keď Karol nemohol pre bolesť spať, pozval k sebe Beátu a Arnošta a hrali spolu kocky. Medzi hrou sa začal kráľ pýtať:
„Beáta, nikdy si mi nerozprávala, prečo práve teba dal otec vychovať ako chlapca.“
„Prečo ťa to práve teraz zaujíma?“
„Poznám tvoje sestry. Nemajú ani vzdelanie, ani jazdecký či šermiarsky výcvik a dokonca nevedia ani liečiť. Prečo si otec obľúbil práve teba?“
„Otec?“ trpko sa usmiala Beáta. „Vôbec si ma neobľúbil. Bola som rovnako trpená a vysmievaná ako moje sestry. Môj otec mal jedinú zásadu: žena vyvoláva pokušenie už tým, že je. A tak najlepším liekom proti tomu, aby žena nebola pokušiteľkou, bola podľa neho ťažká fyzická práca. Totiž, keď je žena unavená, nemyslí vraj na hlúposti – aspoň tak nám to hovoril. Všetci okolití páni mali slúžky na hrubé práce. Môj otec dával všetky tieto práce vykonávať svojím dcéram. Teda mojím sestrám a tiež mne. Mnohokrát som závidela svojim bratrancom, ktorí sa na dvore učili šermovať, strieľať a jazdiť. Považovali to za najvyššie umenie. Potajomky som sa chodila na nich pozerať. Celý výcvik vo svojej náročnosti predsa len nebol taký tvrdý ako naša práca. A tak ma tam uvidel bývalý zbrojnoš Matúš. Bol už starý a cvičil týchto chlapcov. Pýtal sa ma, čo tam robím. Ja som sa mužov bála, ale on bol veľmi milý, mal totiž deti rád, a ochotne sa so mnou rozprával a ja som mu povedala, že by som sa chcela naučiť to, čo učí chlapcov. On sa na mňa najprv začudovane pozeral a potom sa zasmial – Prečo nie? – povedal a prijal ma ku chlapcom. Najprv ma učil jazdiť a rozumieť si s koňom. Veľmi skoro zistil, že napriek najkratšiemu výcviku som z jeho žiakov najlepšia. Dokonca lepšia ako všetci chlapci. A potom ma naučil strieľať. Aj to som dokázala. A nakoniec ma naučil šermovať. V šerme ľahkým mečom som porazila všetkých mojich bratrancov. Matúš hovoril, že som veľmi rýchla a šikovná a v tom je moja výhoda. Aby som ju neskôr využívala, lebo muži sú väčšinou pomalší a spoliehajú sa iba na svoju silu. Bola to dobrá rada. Mnohokrát mi zachránila kožu. Potom sa vrátil otec z Poľska. Išla som za ním a povedala som mu, čo všetko viem. Najprv sa mi vysmieval a robil si posmech z toho, že žena je to najprebytočnejšie stvorenie na svete a nikdy sa nedokáže rovnať mužom. Aby som si opásala zásteru a išla radšej do kuchyne variť obed. Lenže vtedy sa do toho zamiešal Matúš a povedal mu, že je to pravda. Otec bol zvedavý a tak mi milostivo dovolil, aby som sa predviedla. Keď videl, ako jazdím a strieľam, skoro sa posadil. A keď som v šerme porážala chlapcov, až tak rástol od pýchy. Potom mi dal ušiť mužský odev a brával ma na poľovačky.“
„A tvoje vzdelanie? To si sa naučila tiež sama?“
„Nie. Na tie poľovačky totiž chodil môj priateľ Řehoř. On bol synom kňaza. Bol asi o päť či šesť rokov starší a vedel už veľa. Teda vedel už čítať, písať, rátať a začal sa učiť latinčinu a nemčinu. Mal obrovskú výhodu, učil ho vlastný otec. Rozprával mi o tom na tých poľovačkách. A ja som chcela vedieť viac. Znovu som to všetko urobila poza otcov chrbát. Keby o tom vedel, vysmieval by sa mi a tvrdil by, že som hlúpa. Neskôr ma otec poveril tým, že budem do kuchyne loviť zver kým on bude preč. Tak som zabila dve muchy jednou ranou. Bola som razom oslobodená od všetkých ťažkých prác a mala som mnoho času na učenie.“
„Učili ste sa v horách?“
„Ale kdeže. Najprv sme skoro ráno išli na poľovačku. Zastrelili sme nejakú zver a išli sme k Řehořovým rodičom. Pán farár bol a aj je veľmi milý človek. V kuchyni sme odovzdali ulovenú zver. Z nej pre všetkých uvarila kuchárka obed a zatiaľ nás pán farár učil spolu. Potom sme znova išli do lesa, ulovili sme inú zver a tú som priniesla domov.“
„Matka o tom vedela?“
„Zo začiatku vôbec nie. Ale potom sa jej dostali do uší reči, že sa vláčim s Řehořom a že som u nich pečená-varená. Či vraj bude svadba. Povedala to otcovi a bolo z toho zle. Zakázal mi poľovačky a aj vychádzky. Tak som mu potom povedala, že som sa na faru chodila učiť. Otec vzal knihu a dal mi niečo prečítať. Bol začudovaný a spokojný. Potom mi dal niečo opísať na pergamen. Aj s tým bol veľmi spokojný. A potom povedal – keby si tak ešte vedela latinsky, odviedol by som ťa na kráľovský dvor. – A ja som už latinsky vedela. Aj nemecky. A povedala som mu to. A pýtala som sa, kedy teda splní sľub. Mala som vtedy pätnásť. On odišiel ku Kazimírovi a ja som naďalej chodila na lov s Řehořom. Rozprávali sme sa nemecky i latinsky a s jeho otcom, pretože na faru som neprestala chodiť, sme sa rozprávali o Bohu, o jeho prikázaniach. Starý pán nám čítal z Biblie a o všetkom sme sa rozprávali. Otec bol veľmi dlho preč. Keď sa vrátil, pán farár ma pýtal za ženu pre jeho syna, ale otec nepovolil. Farár či nejaký obyčajný dedinský učiteľ nebol vhodnou partiou pre jeho výnimočnú a vzdelanú dcéru! A tak ma priviedol ku tebe. Ďalej to už poznáš.“
„Takže tvoj otec nemal žiadnu zásluhu na tom, čo vieš, tak je?“
„Áno. Všetko som sa naučila poza jeho chrbát. Vždy si robil posmech zo žien. A tak som si povedala, že ja to predsa dokážem. A naučila som sa nielen to, čo má vedieť žena, ale aj to, čo má vedieť muž. Musím ti povedať, že mi to nikdy nebolo na škodu.“
„A liečenie?“
„To je zásluha Řehořovej mamy. Je to veľmi krásna žena, aj keď už má svoj vek. Pozná bylinky, vie naprávať zlomeniny, ošetruje rany, pomáha deťom na svet. Je dobrým anjelom tej maličkej dedinky. Lepšieho človeka od nej som ešte nestretla. Naučila ma to. Dokonca raz nebola doma a pán farár sa veľmi škaredo porezal. Krv mu z ruky vytekala prúdom. Tak som vtedy pomáhala po prvý krát. Dokonca som tam aj nocovala. Na druhý deň sa táto milá pani vrátila a pochválila moju prácu. Ja som už mohla odísť, ona už zobrala liečenie svojho muža do vlastných rúk. Doma bolo z toho zle, dostala som od matky aj bitku. A tak ma otec veľmi rýchlo priviedol k tebe.“
„Vravela si mi, že tvoj otec nevedel, s kým chodievaš loviť. Ale o Řehořovi predsa spolu s tvojou mamou vedeli.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…