V ten istý deň zašla Beáta za Orlíkom. Povedala mu, čo s Arnoštom chystajú a poprosila ho o pomoc. Súhlasil. A tak mu vysvetlila celý plán.
„Vraveli ste, že Karol o tom nevie. Nebude vás hľadať?“
„Nie. Pohádali sme sa. Predpokladám, že príde za mnou až zajtra.“
Ešte pred večerným zvonením sa skupinka jazdcov vybrala ku kláštornému kostolu. Kone ukryli v kroví neďaleko kostola. Na odev si natiahli mníšske kutne a po jednom vchádzali do kostola. Kostol bol prázdny a tak sa cez kryptu dostali do podzemia.
Neskoro v noci, keď už bolo po všetkom a všetci sa šťastne vrátili, sedeli spolu Arnošt a Beáta za stolom. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál Karol:
„Tak takto sa ty vyrovnávaš sama so sebou! Hrkútaním s pánom arcibiskupom! Mne tie vaše výlety boli vždy podozrivé!“
„Mýliš sa, Karol, nehrkútame si. Práve sme si sadli a môžeš si sadnúť aj ty,“ príkro mu odpovedala.
„Nesadnem si. Jednoducho som vás nachytal na milostnej schôdzke!“
„Netáraj, na milostné schôdzky by som nikdy nechodila v mužskom odeve.“
„Tak čo si teda robila v mužskom odeve?! Určite si neplakala nad svojím životom.“
„To máš pravdu. Neplakala. Doteraz som sa naplakala dosť. A to hlavne kvôli tebe. Práve sme zachránili šesť mužov.“
„Akých mužov?“
„Šesť uväznených mužov z kláštorného podzemia.“
„Prečo si mi o tom nepovedala?“
„Aby som ti musela naprávať tú zlomenú ruku aj štvrtý raz?“
„Opát by sa nepotešil tomu, že sám pražský arcibiskup kradne kláštoru väzňov. Keby som mu to povedal, dlho by si asi nepožil,“ neodpustil si posmešnú poznámku kráľ.
„Ale nepožil by si si ani ty. Ak by si tú zákernosť urobil, zabila by som ťa a do Poľska by som si išla pre odmenu za tento užitočný skutok.“
„To by si neurobila!“
„Ak by si to urobil ty, tak áno! To si môžeš byť istý. Dúfam, že si teraz už konečne dáš vysvetliť, čo sa tu deje.“
„A kde máte tých mužov?“
„Orlík so svojimi rytiermi ich strihá, holí a kúpe.“
„Ako si to mohla zariadiť?“
„Jednoducho. Poslala som sem slúžku s tým, aby nanosila nahriala vodu na kúpanie. A mohla si zobrať aj nejakých pomocníkov. A oni všetko pripravili a potom odišli. Keď sme prišli, už tu neboli.“
„Čo sú to za muži?“
„Takí, čo otvorene nesúhlasili s poriadkami v kláštore. Ale musia sa najprv zotaviť. V tých kobkách museli byť zavretí dlho.“
„A ako ste ich odtiaľ dostali?“
„Prezliekli sme sa za mníchov. Dnu sme vliezli cez kryptu v kostole a von nás Arnošt dostal jedným tajným východom neďaleko kláštora.“
„Všetci ste boli dnu?“
„Samozrejme. Nevedeli sme, aký bude odpor a v akom stave budú tí väzni.“
„Tie kobky boli určite zamknuté …“
„Ako ináč. Veď to boli tí najnebezpečnejší väzni. Tak sme si počkali na mnícha, ktorý im raz denne prinášal chlieb a vodu a Orlík ho jemne pohladil po hlave. Kým sa prebral, boli sme preč.“
„Nepoznal vás?“
„Vôbec nás nevidel.“
„V akom stave sú tí ľudia?“
„Traja prešli sami a trom sme museli pomôcť. Chceš ich vidieť?“
Karol chcel. Tak vyšiel spolu s Arnoštom do horných izieb, kde boli. Beáta počkala dole, kým ju nezavolajú. Nechcela rušiť Orlíka pri práci. Medzitým si pripravila odvary z rôznych byliniek, hlavne z harmančeka, nechtíka a ľubovníka. Bývalí väzni mali na koži veľa rán, ktoré im spôsobil hmyz a nečistota.
Kým boli bývalí zajatci v Beátinom dome, bol pri nej aj Karol aj Arnošt. Orlík so svojimi rytiermi odišli hneď po tomto dobrodružstve. Beáta chodila na trh nakupovať a sama varila jedlá pre chorých. Pre nich troch dal kráľ nosiť jedlo do svojho domu.
V ten deň sa opäť vybrala na trh. Na trhu sa však ku nej pridali dvaja mnísi a chtiac-nechtiac ju viedli ku kláštoru. Na verejnosti sa im brániť nemohla, lebo ľudia by pomáhali mníchom ako posvätným osobám a tak sa nechala radšej viesť.
Prišli do kostola pri mužskom kláštore. Vnútri ich už čakal opát.
„Tak, milá pani Beáta, opäť sa stretávame. Ktovie kto z nás dvoch bude mať zo stretnutia väčšiu radosť, však?“ usmieval sa triumfálne.
„Dúfam, velebný otče, že si budem môcť aspoň zložiť nákup.“
„Nech sa páči,“ a potom kývol tým dvom: „Pusťte ju.“
Beáta využila, že má voľné ruky a vytiahla zo záhybov sukne meč. Sukňu si troška podkasala a mníchov, ktorí sa ju snažili znova chytiť, zbila naplocho po chrbtoch až zbabelo utiekli. V kostole s ňou ostal iba opát. Beáta podišla k nemu s vytaseným mečom a on v strachu cúval dozadu až ho zastavil rad kostolných lavíc:
„Ale, pani Beáta … hádam toto miesto nechcete znesvätiť vraždou?“ pýtal sa so strachom v očiach.
„Ak budete poslúchať moje pokyny, velebnosť, nič sa vám nestane.“
Opát len nemo prikývol.
„Rozviažte si opasok!“
Opát si rozväzoval zauzlený motúz, ktorý mnísi nosili namiesto opasku a ruky sa mu triasli. Nakoniec ho rozviazal. Beáta mu priložila špičku meča na krk a povedala:
„Podajte mi ho!“
Poslúchol. Potom si nechal zviazať ruky za chrbtom a nechal sa aj priviazať ku kostolnej lavici. Ona mu ešte zapchala ústa šatkou, ktorú mala prehodenú cez plecia. Potom si schovala meč do záhybov sukne, zobrala si do rúk nákup a na rozlúčku povedala opátovi:
„Velebnosť, dúfam, že budete mať dosť času rozjímať o pokání za tento hriech!“ a odišla.
„Dnes si bola nejako dlho vonku,“ privítal ju s obavou Karol. A ona mu povedala, čo sa jej prihodilo. Od tej doby nikdy nešla sama do mesta. Vždy mala nejakého muža-sprievodcu. Kým tam boli bývalí väzni tak panovníka alebo arcibiskupa v meštianskych šatách, inokedy niekoho z rytierov. A zároveň to bol dobrý liek proti Karlovej žiarlivosti. Medzitým ešte arcibiskup na Karlovo naliehanie vybavil u pápeža preloženie opáta inde – veľmi ďaleko od Prahy a zároveň poslali pozvanie bonnskému arcibiskupovi Štefanovi.
Väznení mnísi sa pomaly zotavovali. Piati z nich boli iba zoslabnutí a mali len rany na koži. Výdatná strava, bylinkové kúpele a obklady urobili svoje. Ale ten šiesty dostal počas väzenia zápal pľúc a jeho stav bol veľmi vážny. Slabé telo nedávalo žiadnu nádej na uzdravenie. O niekoľko dní umrel a Arnošt ho tajne pochoval.
Ako sa muži zotavovali, pomáhali ošetrovať svojich druhov. Beáte sa veľmi uľahčilo, keď mohla iba pripraviť obed a o ostatné sa už postarali sami. Často sa rozprávali aj v prítomnosti panovníka a arcibiskupa, ale muži nevedeli, kto to je. Dokonca aj Beátu považovali za mladého chlapca. Nevedeli odkiaľ ku nim prišla záchrana, ale privítali ju a boli vďační.
Neskoršie, keď už pre nich nebola nutná diéta, obedovali a večerali v prítomnosti svojich záchrancov. Kráľ dal prinášať jedlo do jeho domu pre všetkých. Tam sa najedli a vrátili sa späť do Beátinho domu a tak sluhovia a slúžky v kráľovom dome ani nemali tušenie, kto sú Karlovi hostia.
Po niekoľkých týždňoch už boli všetci zdraví a sedeli v Beátinom dome. Tam sa dalo bez obáv rozprávať, lebo Beáta sluhov nemala. Nepotrebovala ich. A tak sa dozvedeli aj to, ako sa muži dostali do väzenia.
Prvý odmietol bičovať svojho spolubrata a navyše opátovi povedal, že odsúdený má pravdu. Druhý sa odmietol zúčastniť orgií a na každom kroku rozprával o skazenosti mníchov. Tretí pomohol ujsť unesenej žene. Štvrtý sa zamiloval do ženy, ktorú opát znásilnil. Keď sa o tom mních dozvedel, zbil opáta. Piaty odmietol opátove homosexuálne praktiky. Šiesteho priniesli v horúčkach a v bezvedomí. Do svojej smrti neprehovoril. Ten bol vo väzení najdlhšie.
„Milí priatelia,“ začal arcibiskup, „už ste sa zotavili a ostáva otázka: čo ďalej. V Prahe nemôžete zostať. Stretnutie s opátom by ste neprežili. A ani my. Bolo by dobre, keby ste išli do nejakého iného kláštora v Nemecku alebo niekde veľmi ďaleko.“
„Prepáčte, pane, nevieme, kto ste. Ale do kláštorov sa už vrátiť nechceme. Obávame sa, že všade to vyzerá podobne ako tu. Do rádu sme vstupovali v dobrej viere, že budeme pracovať a modliť sa. To, čo sme museli robiť v slepej poslušnosti, nebola ani práca ani modlitba. Chceli by sme byť zbavení cirkevného sľubu.“
„Lenže sľub mnícha platí až do smrti. Tak to určuje cirkevné právo,“ povedal arcibiskup.
„Pane,“ obrátila sa na Arnošta Beáta, „viete veľmi dobre, že cirkevné právo je málokedy v súlade s Božím právom. Tento sľub bol od nich vynútený. Tí muži boli oklamaní a zavedení, taký sľub predsa nemôže platiť! Vraveli ste mi, že ani vynútená prísaha nie je platná. Zbavte ich toho nešťastného sľubu, vy to môžete urobiť … prosím … Ja som mal to šťastie, že som najprv všetko videl a do kláštora preto vstúpiť nechcem.“
Uprela svoje veľké oči prosebne na Arnošta a on opäť neodolal.
„Dobre, teda. Zo svojej právomoci zástupcu cirkvi vás všetkých zbavujem cirkevného sľubu, ktorý bol od vás vynútený násilím.“
„Ďakujeme vám, pane. Ale radi by sme vedeli, kto nám mohol vrátiť náš sľub. Je to … pre pokoj nášho svedomia … rozumiete …“
„Som arcibiskup, páni. Ale veľmi vás prosím, nehovorte o tom. Ani ja by som to nemusel prežiť …“
„To je samozrejmé, vaša milosť. Budeme o tom mlčať tak, ako budeme musieť mlčať o našej minulosti v kláštore.“
Vtedy vošiel Karol. Sadol si medzi prítomných a pýtal sa ich na to, čo vedia, aké majú vzdelanie, aké ovládajú jazyky a sám im navrhol jednu možnosť:
„Páni, vidím, že ste vzdelaní a rozhľadení ľudia. Takých potrebuje aj kráľ do svojich služieb. Mohol by som vám v jeho mene ponúknuť miesta kráľovských vyslancov na cudzích kráľovských dvoroch? Navyše aj váš vek je na túto službu primeraný.“
Prekvapení muži nevedeli, čo majú povedať. Takáto ponuka im vyrazila dych a začínali tušiť, že sa nachádzajú nielen pod ochranou arcibiskupa, ale aj kráľa. Po dosť dlhej chvíli štyria muži súhlasili. Piaty však s vďakou ponuku odmietol:
„Ďakujem vám, vaše milosti, za vašu láskavosť a starostlivosť. Ja som však vstúpil do kláštora, aby som sa ukryl pred ruchom sveta a práve na kráľovských dvoroch je najrušnejšie. Ak by som mohol poprosiť, radšej by som žil niekde mimo toho ruchu. Povedzme, že by som mohol byť učiteľom v nejakej škole na vidieku …“
Karol prikývol a aj jemu bolo vyhovené. Týmto krokom získal päť svojich najvernejších služobníkov a spokojnosť bola na obidvoch stranách.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.