O niekoľko dní Karol nevymyslel nič múdrejšie, ako znovu zájsť za mníchmi.
„Beáta, išla by si so mnou do kláštora?“
„Ku tým zhýralcom? Veď si mi to zakázal.“
„Pôjdem tam s tebou.“
„Ty si sa zbláznil! Veď ťa pozná celá Praha!“
„Vymysli niečo, veď si žena.“
„Farbu vlasov ti zmeniť môžem. Ale čo tvoje oči? Tvoja tvár? Teba si zapamätá každý aj keby nechcel. Ty si krásny muž.“
„Nalep mi fúzy a bradu.“
„Aby ti to padlo rovno do pohára s vínom. Vieš ty, aké chľastačky robia mnísi? Tí sú schopní ťa v tom víne aj vykúpať. Sú to zhýralí blázni! Musíš mať na sebe niečo, čo sa ani náhodou nedá hneď odlepiť.“
„Vymysli niečo, potrebujem sa tam dostať.“
„Zafarbím ti kožu. A dám ti cez jedno oko pásku. Snáď to postačí.“
A tak aj urobila. Navarila odvaru z orechového lístia a farbila Karlove vlasy, tvár, skrátka kúpala ho v ňom celého. O tri dni Karla nespoznal ani Jiří, ktorý s ním trávil takmer každý deň. A to ešte nemal ani tú pásku cez oko.
Pred odchodom ešte Beáta udeľovala pár posledných pokynov Orlíkovi a Janovi:
„Pozrite sa tam priamo v tých oknách pod samou strechou robievajú mnísi tie svoje orgie. Ak cez niektoré okno vyletí niečo von, pohár, stolička alebo hocičo iné, okamžite udrite na hlavnú bránu lebo je s nami zle. Tie okná nesmiete spustiť z očí.“
Orlík a Jan prikývli a už rozostavovali svojich chlapcov okolo kláštora.
„Vieš, Beáta, keby Čechám hrozila vojna, urobím z teba vojvodcu.“
„Neblázni, Karol. Vieš, že sa mi zabíjanie hnusí. Ešte stále som sa nespamätala z toho, veď vieš …“
„Žartoval som. Ale vieš tak krásne veliť.“
„Radšej by som robila niečo krajšie.“
„A čo?“ opýtal sa bezočivo.
„Napríklad by som radšej čítala nejakú peknú knihu.“
„Životopisy svätých?“
„Teba dobrá nálada stále neopúšťa. Počkaj, až budeme tam. Tam budeš vidieť svätých až sa ti budú oči prevracať.“
Lenže v kláštore sa nič nedozvedeli. Opát bol práve vtedy preč. A tak sa za nejaký čas museli vrátiť znovu. A tentoraz s nimi išiel aj zamaskovaný Arnošt. Musel si na Beátin príkaz oholiť fúzy a bradu a ona mu tiež prefarbila vlasy. Šľachtický odev tiež urobil svoje. Arcibiskup bol už dosť silný a od toho prepadu chodil vždy a všade ozbrojený. A kráľ s Beátou tiež.
„Milý mladý priateľ,“ oslovil opát Beátu pri pohári vína. „Ty si minule tvrdil, že Arnošt je už na cintoríne a ja som počul, že je živý a zdravý. Tak ako to je?“
„Velebný otče … hik …“ a Beáta vystrúhala opileckú tvár, „včera som bol na hrade a je … to pravda. Arnošt je živý a zdravý … hik … Vraj mal na mále, ale sa vyliečil.“
„Karol mu asi poslal dobrého felčiara. Aj tak sú s arcibiskupom jedna ruka.“
„Velebný otče, vravel si, že ten chlapík, čo čakal na Arnošta je dobrý,“ a ukázala si prstom cez krk. „Ako to, že mu arcibiskup ušiel?“
„Štefan posiela z Bonnu vždy spoľahlivých. A tento bol najlepší. Mal odpraviť aj mladého. Kto vie, ako ho ten diabol zabil?“
„Karol?“
„Ale čerta starého, Arnošt! Tento si vždy počkal. Keby boli dvaja, nezaútočil by na neho. Ten Arnošt musí byť poriadny silák!“
„Že to mal byť Arnošt … no dobre. Arcibiskup odstraňuje arcibiskupa. Ale ako Štefanovi zavadzia mladý český kráľ?“
„Ty si naozaj mladý a hlúpy!“ smial sa opát. „Vraj český! Ty nevieš, že Karol je aj nemecký kráľ? Čo ťa to len v tom kláštore učili? Ha-ha! Milý Karolko je tvrdohlavý a zásadový. Nedokáže privrieť ani pol očka a to sa Štefanovi nehodí! Vieš ty, akú by mal arcibiskup moc, keby ho poslúchal tento kráľ?“
„Ale každý kráľ má svoju slabosť. Ani Karol nebude svätý!“
„Má. Ženy. Ale odkedy má pri sebe tú Blaženu či Beátu, ani toto nepomáha. A predtým sa s ním dalo tak dobre manipulovať!“
„Čo je to za ženskú?!“
„Ty si ju ešte nevidel?“
„Videl. Ale videl som aj krajšie … hik …“
„Tebe s tým dole odrezali aj kus rozumu! Vieš, aká je to krásna žena? Tá keby sem prišla…“
„Otče, a ty si ju kde videl, ha?“
„No kde? Na hrade predsa! Chodím tam pravidelne. Kuchárka sa u mňa spovedá.“
„A naozaj len spovedá?“ žmurkla na opáta.
„Sprostý! Iba kvôli spovediam by som sa tam netrepal! Keby sa tak Beáta chcela! Ach!“
„Ty si sa hádam do nej zaľúbil?“
„No a? Aj ty by si sa, keby si mal… No, mal si ju vidieť. Tá postaví do pozoru aj Karla! Tá keby nám chcela ísť po ruke! To ti vravím: Ty keby si mohol, všetky prsty by si si oblízal, taká je to žena!“
„Ale je už stará …“
„Somár si, mladý! Pre teba je stará. To ti vravím: tá čím je staršia, tým je krajšia! Ale počuj, mladý, ty poznáš dobre hrad. Nepomohol by si mi ju … uniesť?“
„Čo?! Uniesť Beátu?! Nie som sebevrah! Veď by nás Karol zadrhol ako štence!“
„Karol je na hrade malý pán. A čoskoro nebude ani taký! Štefan posiela nového,“ a opát si naznačil ukazovákom cez krk. „Ten dostane aj Arnošta aj Karla. A Beáta bude voľná, za to ti ručím!“
„A kde je ten chlapík?“
„Aký chlapík? Tentoraz je to žena. Je pekná, mladá a vie dobre predstierať, že je neskúsená. Karlovi sa práve také páčia. Už je na hrade. Dnes-zajtra a je po následníkovi! Ale teraz pime! Aj na Beátu príde!“
„Na Beátu? Veď tá sedí oproti teba, otče! Kde si nechal oči, že ju nepoznáš?“ zakričal práve prichádzajúci mních. Lenže v hluku, ktorý narobili opití mnísi, to takmer nebolo počuť. Ale Arnošt a Karol počuli všetko a boli v strehu.
Beáta nečakala, rozohnala sa a z celej sily hodila ťažký cínový pohár do okna. Sklo sa rozprsklo na všetky strany, ale hodujúci a opití mnísi si to nevšimli. Zato Orlík a jeho chlapci áno. A nečakali. Lenže prichádzajúci mních priskočil k Beáte a už ju držal za ľavú ruku a nechcel ju pustiť.
„Beáta?“ bľabotal opitý opát.
„Presne tá Beáta, na ktorej ideš nechať svoje sväté oči. Len teraz je oblečená ako muž. To ona robí veľmi často. A možno tu bude aj sám Karol, len sa dobre pozri! Tí dvaja chodia všade spolu ako blíženci! A možno už ani nie,“ nepríjemne sa jej smial mních do očí a držal ju tak silno, až jej začala belasieť ruka.
„A nie je tu aj Arnošt?“ zasmial sa opito opát.
„Arnošt? Pch! Toho by už Karol nezobral nikde. Pred dvoma dňami práve kvôli Arnoštovi robil Beáte žiarlivý výstup. Počul som to až na nádvorie, tak tí dvaja po sebe kričali. Zdá sa, že pani Beátke sa začínajú páčiť cirkevné osoby, najprv arcibiskup a teraz sa unúvala až k nám!“
Opitý opát len nechápavo prevracal oči, ktoré mu ospalo klipkali. Zrazu sa zvalil na lavicu a začal hlasno chrápať.
„No poď, pani Beáta, nech sa s tebou potešíme! Nebude mať iba kráľ to najlepšie! Niečo sa predsa len dostane aj nám!“ a mních ju ťahal ku dverám a diabolsky sa smial. Beáta, ktorá mala voľnú pravú ruku pohotovo vytiahla svoj krátky meč a zabodla ho do mníchovho krku. Zovretie povolilo a mních sa zvalil mŕtvy na zem.
Karol videl, čo sa robí a ponáhľal sa Beáte na pomoc. Do cesty sa mu priplietol iný opitý mních a snažil sa ho zastaviť. Karol ho zdrapol do oboch rúk a z celej sily ho hodil do kúta. Mních si narazil hlavu a zostal nehybne ležať.
Arnošt sa zdvihol a chcel Karlovi pomôcť. Lenže skôr ako sa k nemu dostal, bolo po všetkom.
Vtedy sa otvorili aj dvere a dnu vtrhol Orlík aj s mužmi. Vnútri bol síce hluk, ale nič sa nedialo. Opát spal a neznámy mních bol mŕtvy. Ostatní spali opití alebo dobiedzali do žien a nič iné si nevšímali. Krv sa zmiešala s rozliatym vínom tak, že nikto nič nemohol rozoznať. Prvá sa spamätala Beáta:
„Okamžite ho zoberte. Títo tu nesmú zbadať, že tu bol.“
Orlík zhodil zo seba plášť a zabalil do neho mŕtvolu. Potom ju zobral spolu s druhým rytierom pod pazuchu a nahlas zvolal:
„Tak ty si prebral. No poď, nejako si s tebou poradíme.“
Karol hneď po návrate do hradu tiež konal. Iba včera mu bola predstavená mladá slečna z Nemecka, ktorá vraj prišla do Prahy k príbuzným. Vyzerala na oko tak neskúsene … V Karlovej spálni za jedným závesom čakal Arnošt s Beátou a za druhým Orlík. A pri kráľovi sedela slečna.
„Veličenstvo, nedáme si víno?“
„Ako si želáte,“ povedal Karol a nalial do pohárov.
Zrazu je náhodou spadla na zem vreckovka.
„Oh, aká som len nešikovná!“
Karol vstal a úslužne sa zohol. V jeho pohári sa medzitým rozpustil jed. Za závesom cinkol o zem meč – dohovorené znamenie, že treba dávať pozor. Karol spozornel a radšej sa ničoho nedotýkal. Spoza závesu vystúpila Beáta.
„Tak ty takto!“ rozkričala sa na Karla. „Mne sľubuješ manželstvo a s druhou spíš! No počkaj! Tak víno by si chcel! To tak!“
Beáta zobrala Karlov pohár a podala ho neznámej:
„Pi!“
„Ale ja? Z kráľovho pohára?“
„Ty a z kráľovho pohára!“
„To by som si nikdy nedovolila!“
„Ale dovolila. Tak pi!“
„Nie!“
Beáta kývla rukou bez toho, aby neznámu spustila z očí. Vtedy vystúpil spoza druhého závesu Orlík s obnaženým mečom.
„Pi! Alebo chceš mať v krku tento meč?“
Neznáma zobrala pohár a vypila ho do dna. Darmo sa jej však Orlík vyhrážal katom, nepovedal už ani slovo, len sa mu vysmievala do očí až kým ju smrť neumlčala.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…