Od toho dňa sa Arnošt zotavoval veľmi rýchlo. Beáta chodila za ním a dvakrát denne mu preväzovala zranenie. Ranu dobre povymývala vínom a prikladala mu na ňu roztlčený skorocel. Liečba bola veľmi úspešná a rana sa nezapaľovala.
Len čo vošla k Arnoštovi Beáta, vzápätí tam bol za ňou Karol. Ale vždy prišiel až vtedy, keď bol arcibiskup ošetrený a oblečený a vždy ju odprevádzal cestou od neho. Nikdy si neodpustil niekoľko žiarlivých poznámok. Beáta ho mlčky počúvala až raz nevydržala a uprostred chodby sa zastavila:
„Takže ty si myslíš, že ja chodím k Arnoštovi pre zábavu, však?! Tak poďme naspäť!“
„Čo chceš urobiť?“
„Uvidíš!“
Karol neodpovedal a poslušne ju nasledoval. Prišli do arcibiskupových komnát.
„Prepáčte mi, vaša milosť, že vás znovu obťažujem, ale zabudla som ešte niečo priložiť na vašu ranu. Ak dovolíte, ešte raz vám ju previažem.“
„Nech sa páči, pani Beáta,“ odpovedal arcibiskup a už si vyzliekal košeľu.
Beáta mu odmotala obväzy, sňala bylinky a pokúsila sa opatrne pohýbať zranenou rukou. Čo ako opatrne rukou pohybovala, z rany vytiekol pramienok krvi. Preto ranu ihneď ošetrila a zaviazala.
„Pán arcibiskup, prídem sa o hodinu presvedčiť, či sa tá rana opäť neotvorila. Zbytočne sa nehýbte a keby ste potrebovali niečo, pošlite po mňa aj skôr,“ a Beáta už stála vo dverách. Arcibiskup sa poďakoval, usmial sa na ňu a obidvaja s Karlom odišli.
„To si kvôli mne vyzliekla arcibiskupa?“
„Si veľmi bystrý, Karol. Videl si dobre jeho zranenie?“
„Videl. Ale aj tak by ho už mal ošetrovať niekto iný. Tá rana už nevyzerá zle.“
„Tá rana sa bude liečiť ešte najmenej dva týždne.“
„To za ním budeš ešte tie dva týždne chodiť?“
„Samozrejme. Chceš mi v tom zabrániť?“
„Áno.“
„Tak na to sa teda pozriem!“
Skutočne, Karol dal postaviť stráže, ktoré ju k arcibiskupovi o hodinu nepustili. Beáta s tým počítala, poznala Karolovu detinskú trucovitosť a vybrala sa za panovníkom.
„Jiří, musím si s panovníkom ihneď vyjasniť jednu vec. Boli by ste taký láskavý a nechali nás osamote?“ spýtala sa tónom, ktorý viac rozkazoval ako sa pýtal.
„Samozrejme, pani Beáta,“ a Jiří už bol za dverami.
„Karol, čo znamenajú tie stráže?!“
Kráľ sa na ňu bezočivo pozrel a odpovedal: „Vieš to veľmi dobre.“
„Takže ty pri jednej hlúposti nezostaneš! Ty ich musíš urobiť aspoň tucet! Na každom kroku sa odvolávaš na Božie prikázania a ty sám ich nedodržuješ! Takú výnimku nemal ani Mojžiš!“
„Máš na mysli: Nezosmilníš?“
„Nie. Toto jediné si nebol schopný nikdy dodržať. Mám na mysli: Nezabiješ!“
„A koho podľa teba zabíjam?“
„Arnošta.“
„A ako?“
„Vieš veľmi dobre, že podľa Božích zákonov niet rozdielu medzi tým, keď človeka zabiješ ľahostajnosťou, to znamená keď mu neposkytneš pomoc v ohrození života a priamou vraždou.“
„Arnošt predsa nie je v ohrození života.“
„Ešte stále je. Pretože rana je hlboká a ešte krváca. Ak ho bude ošetrovať niekto iný, môže mu spôsobiť alebo vykrvácanie alebo otravu krvi. Obidvoje končí smrťou. Môžeš sa spýtať tvojho lekára. Ale ak si myslíš, že máš čisté svedomie, prosím.“ Beáta otvorila dvere a zavolala: „Jiří, môžete pokračovať,“ a chystala sa odísť.
„Počkaj, Beáta. Naozaj je to ešte také zlé?“
„Ukázala som ti jeho ranu. Videl si sám.“
„Dobre teda. Povedz im, aby ťa pustili.“
„To som urobila a nepustili ma. Ty si ich tam postavil, ty ich aj odvolaj!“
A Karol vstal a išiel s ňou odvolať stráže.

Neskoro večer, keď sa už Beáta chystala spať, niekto zaklopal. Otvorila a pred dverami stál Karol.
„Čo si želáš?“ opýtala sa nie úplne vľúdne.
„Prišiel som sa pozrieť, ako sa máš.“
„Vidíš, že sa mám dobre, tak sa môžeš vrátiť do svojej spálne,“ chcela mu zabuchnúť dvere pred nosom. Lenže Karol strčil do dverí nohu a jemne ju odsunul. Vošiel a dvere za sebou zavrel. Spod plášťa vytiahol lutnu.
„Som veľmi unavená a chce sa mi spať.“
„Na hudbu si nebola unavená nikdy.“
„Lenže vtedy si hrával iba pre mňa.“
„Aj teraz by so chcel …“
„Takže ty sa odtiaľto nepohneš?“
„Nie, nepohnem. Budem ti tu až do rána spievať a hrať.“
„Takže do rána. No dobre. Tak spievaj a hraj,“ povedala Beáta a sadla si do kresla. Karol začal spievať a hral pritom na lutne. Lenže Beáta bola naozaj veľmi unavená a zaspala.
Keď to Karol zbadal, prestal hrať, zobral prikrývku a zakryl ju. Potom si ľahol do jej postele a zaspal tiež.
Ráno sa prvá zobudila Beáta. Keď zistila, kto spí v jej posteli, skoro ju porazilo. Ale nechala ho vyspať a až keď sa zobudil, spustila na neho:
„Takže tebe nestačia postele tvojich frajeriek! To si sa musel strčiť aj do mojej?!“
„V tvojej posteli sa mi vždy výborne spalo,“ odpovedal jej bezočivo.
„Takže v mojej. Dobre, Karol,“ usmiala sa a odišla.
Cez deň dala preniesť do jeho spálne svoju posteľ a do svojej si dala priniesť inú.
Večer opäť prišiel Karol.
„Čo tu chceš, Karol?! Moju posteľ som ti dala preniesť do tvojej spálne. Môžeš sa v nej vyvaľovať, koľko len chceš! Dobrú noc!“
„Počkaj, Beáta, chcem ti niečo vysvetliť.“
„Čo mi chceš vysvetľovať? Že si si našiel mladšiu a krajšiu? Alebo že ich máš viac? Na to nie som zvedavá! Choď si za nimi a mne daj pokoj!“
„Naozaj ti potrebujem niečo vysvetliť. Pusť ma dnu.“
„Už si mi to vysvetlil fackou. Odíď a nedotýkaj sa ma!“ a zabuchla mu dvere priamo pred nosom.

Keď sa zakrátko Arnošt uzdravil, usporiadal Karol poľovačku. Pozval na ňu aj jeho. Lenže Beáte zakázal prísť. Vraj, aby si ju muži zbytočne neprezerali v mužských šatách. Jej to však bolo vhod. Vedela, že od Arnoštovho zranenia Karol nezostal iba pri jednej milenke. Ona sa odsťahovala z jeho spálne a nemala chuť s ním opäť žiť. A obzvlášť nie po tom únose. Lenže Karol si myslel, že za týmto ochladnutím je iný muž a Beáte robil všetko naprotiveň. Najradšej by ju bol niekde zavrel a nepovolil jej žiadnu mužskú návštevu. Tak ako mal on na každom kroku milenku, tak videl pri každom Beátinom kroku svojho soka. Veď okrem neho bola schopná byť aj s iným mužom! A to ho žralo. Lenže ako kastelánku ju potreboval a zakázať jej pohyb po hrade si netrúfal.
Keď Karol s družinou v to ráno odišiel, Beáta si vydýchla. Bude mať aspoň jeden deň bez Karlovho podozrievania, žiarlivých výstupov a hádky. Lenže netešila sa dlho. Na poľovačke sa mu stala nehoda. Zhodil ho kôň a on si zlomil ruku tak nešťastne, až mu trčala kosť. Za mnohých vzdychov a škrípania zubov sa Karol v bolestiach vrátil na hrad. Dal si zavolať nie svojho lekára, ale Beátu.
„Jiří, priveďte mi troch veľmi silných mužov a to hneď. Vy mi prineste krčah starého silného vína a staré obdraté plachty na obväzy,“ vydávala príkazy, „a vy choďte rýchlo doniesť vyhladené doštičky zo suda. Prineste si aj pílu, keby ich bolo treba skrátiť.“
„Obdraté plachty? To ti už nestojím ani za nové plachty?!“ zavrčal Karol.
„Ako chceš. Keď ti tie nové zoderú kožu, tak sa nesťažuj!“
„Hm, myslel som si, že…“
„Nemysli a mlč!“ odvrkla mu Beáta, zároveň si však prezerala ranu a hneď ju aj ošetrovala. Karol syčal od bolesti a zatínal zuby. Našťastie rana nevyzerala až tak zle a on nestratil veľa krvi. Vtedy Jiří priviedol troch kováčových pomocníkov z vyhne. Beáta im hneď určila miesta:
„Vy si kľaknete vedľa následníkovej stoličky z pravej strany a chytíte ho silno okolo pása. Vy si pevne zastanete za jeho chrbát a silno ho chytíte cez plecia. Pozor, musíte si ho oprieť o seba. A vy mi pomôžete pomaly naťahovať ruku. Tá kosť nemôže takto zostať. Zrástla by sa krivo a neskôr by bolela. Upozorňujem vás, veličenstvo, že to bude veľmi bolieť. Musíte však zaťať zuby a vydržať.“
Beáta pomaly narovnávala zlomenú kosť. Keď už cítila, že kosť bude na správnom mieste, požiadala troch silákov, aby takto zostali kým mu neznehybní ruku tromi doštičkami zo suda. Otvorenú ranu nechala prístupnú a úplne nakoniec ju obviazala obkladom z byliniek namočených v prevarenom víne.
Tú noc Karol od bolesti nespal. Zostala pri ňom Beáta a pridal sa aj Arnošt. Lenže okolo polnoci začal Arnošt driemať a tak si šiel ľahnúť do svojich komnát.
Keď osameli, začal Karol frflať:
„Aby to čert vzal! Prečo sa táto nehoda musela stať akurát mne?!“
„Možno preto, že si závidel Arnoštovi jeho zranenie. Tak si ho teraz môžeš užiť sám!“
„Ty sa snáď z toho ešte tešíš!“
„Áno, lebo ja som hotový martýr. Mojou záľubou je v noci nespávať a hlavne počúvať frflanie zranených rozmaznaných chlapov,“ odsekla mu ironicky.
„Tak ja som podľa teba rozmaznaný?“
„Príšerne. Rozmaznanejšieho chlapa od teba nepoznám!“
„Vieš aká je to bolesť?!“
„Rodil si už?“
Karol radšej zmĺkol. Beáta si však neodpustila záverečnú poznámku:
„Aspoň vidíš, akú bolesť spôsobuješ z roztopašnosti iným ženám.“
Z Karla, ale sršali blesky, ale radšej mlčal. Bál sa Beátinho nabrúseného jazyka viac, ako celej nepriateľskej armády. Nad ránom sa mu podarilo nakrátko zaspať a Beáta si zdriemla tiež. Jeho bolesti trvali tri dni. Beátu od seba nepustil ani na krok. Neustále jej frflal do ošetrovania a sťažoval sa na príšernú bolesť.
„To naozaj nepoznáš nejaký liek proti bolesti?“
„Poznám. Pripravuje sa z maku. Lenže veľmi veľa ľudí uspal tak, že sa už viac neprebrali. A lepší ududraný a záletnícky panovník ako ukrutník.“
Lenže čím viac sa sťažoval, tým suchšie mu odpovedala. Na štvrtý deň bolesti prestali a Karol milostivo Beátu prepustil.
„Karol, ale to ti hovorím, žiadne hlúposti. To znamená, žiadne prudké pohyby, opatrný spánok, žiadna jazda na koni a na ženy na nejaký čas úplne zabudni.“
„Žiarliš?“
„Nerada by som ti tú ruku naprávala druhý raz. Ale ak si myslíš, že si múdrejší, tak si rob čo chceš,“ a odišla.
Ako Beáta správne predpokladala, Karol si myslel, že je múdrejší. V jeden večer navštívil svoju najnovšiu milenku a na zlomenej ruke pokazil čo sa dalo. Uprostred noci si dal priviesť Beátu a chcel, aby mu ošetrila ruku. Ona dala znova zavolať troch silákov z kováčskej dielne a opäť museli Karlovi od základu napraviť zlomenú kosť. Ibaže teraz ho to bolelo ešte viac ako pri pôvodnom poranení. Tentoraz trpel bolesťami štyri dni. Tieto dni trávili s ním Beáta a Arnošt a čas si krátili hraním kociek. Karol sa nemohol na hru sústrediť a tak sa iba nervózne prechádzal z jedného kúta izby do druhého a mračil sa na všetky strany.
Na štvrtý deň, keď sa mu bolesti pomaličky utišovali, už mohol s tými dvomi hrať aj kocky.
„Karol,“ začala Beáta, „už vieš komu zavadzal Arnošt?“
„Nemal som čas to zisťovať,“ odsekol.
„Hlavne že si mal dosť času navštíviť jednu mladú slečnu a opäť si dolámať ruku.“
„Tvoje výhrady sú čiste osobné.“
Beáta akoby nepočula útočný tón v jeho hlase, obrátila sa na Arnošta, ktorý dovtedy mlčal:
„Vaša milosť, môžem vám povedať, čo som zistila?“
„Vy ste niečo zistili? A kedy?“ spýtal sa prekvapený arcibiskup.
„Bolo to krátko po tom ako si kráľ prvý raz zlomil ruku a krátko predtým ako tú hlúposť zopakoval.“
Karol sa zamračil, ale mlčal a Beáta pokračovala:
„Zistila som, že Arnošt je vážnym konkurentom bonnského arcibiskupa, ktorý v ňom vidí svojho soka v súperení o kardinálsky klobúk. A keďže ho pokladá za lepšieho, silnejšieho a navyše s veľkou podporou cirkvi, bolo iba v jeho záujme, aby ho odstránil z cesty. A tak si najal jedného chlapíka, ktorý si na pána arcibiskupa v jednu tmavú noc počkal priamo pred jeho komnatami.“
„A to vieš odkiaľ?“ zavrčal Karol.
„Keďže ty si mal dôležitejšiu prácu ako sú kráľovské povinnosti, dala som si tú námahu a zašla som na určité miesta, kde o tom niečo vedia. Využila som to, že ma Arnošt predstavil ako svojho pisára práve vtedy, keď si ten chlapík počkal na neho.“
„Vy ste boli sama v mužskom kláštore?!“ s hrôzou sa spýtal Arnošt.
„Bola som tam, ale bol so mnou Orlík. A chrbát nám kryl Jan z Budějovíc s jeho chlapcami. Ako vidíte, nič sa nám nestalo.“
„Ale vieš, čo sa mohlo stať?“ zvolal Karol. „Vieš, akí sú tí mnísi zhýralci?!“
„Viem. Už som ich videla pri zábave. Dokonca aj pre mňa dali priviesť nejakú ľahkú ženskú.“
„Čože?! Veď to ťa muselo prezradiť!!!“ zvolal Karol.
„No čo, povedala som im, že som kastrát.“
„Čože?!“ zvolali naraz obaja.
„Vy neviete, čo to je? To je … no … muž, ktorý už nie je muž. Taký muž má potom aj hlas tenký ako žena.“
„My veľmi dobre vieme, čo to je. A čo ti na to povedali?“
„Ponúkali ma aspoň vínom.“
„Veď ty neznesieš viac ako tri poháre vína!“ vykríkol Karol.
„Veď som ich aj vylievala pod stôl.“
„A to ti na to neprišli? Veď tam muselo byť ako v chlieve!“
„Pod mojím stolom bolo veľmi čisto. To ste ešte nevideli čo dokážu mnísi!“
„A čo Orlík?“
„Celý čas mlčal. Všetko som z tých opilcov vytiahla ja. Nakoniec, môžete sa ho na to opýtať. Aby som nezabudla, Karol, ďalším kandidátom na cestičku do nebíčka máš byť ty.“
„Ja?! A prečo?“
„Neviem. To mi už nepovedali. Už boli spití ako dogy. Zisti si to sám. Bude to múdrejšie ako si pri frajerkách lámať ruky.“
„Zakazujem ti tieto dobrodružné cesty s okamžitou platnosťou!“
„Dobre, Karol, ale na ten prvý si ma s Arnoštom poslal ty.“
„Dlho si mi dávala za príklad cnostný život mníchov. Tak som ťa poslal, aby si sa na vlastné oči presvedčila.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…