Prešli dva mesiace. Raz večer, keď sa vracali domov z reštaurácie, sa Gerd ozval:
„Natália, nechceli by ste… mať… so mnou dieťa?“
Čakal, že za toľkú opovážlivosť dostane ďalšie zaucho. Ale nič sa nestalo, iba začudovaná Natália sa spýtala:
„Tak vy chcete mať so mnou dieťa? Veď doteraz ste mi úspešne radili ako sa tomu vyhnúť.“
„Áno, rád by som ho mal. Iba s vami.“
„Ale ja som vám povedala, že chcem doštudovať.“
„Zaplatil by som vám všetko – výchovu i opatrovníčku. Starala by sa oň kým by sme boli preč.“
Natália si začudovane premeriavala Gerda. Nechápala o čo mu ide. Po chvíľke zamyslenia odpovedala:
„Ďakujem, Gerd, svoje deti si chcem vychovávať sama!“
Gerd zmĺkol a viac sa k tomu nevrátil.
V jeden marcový večer, tak ako obvykle, Natália maľovala a Gerd komponoval nejakú pesničku.
„Gerd, už máte hotový ten preklad Kráľa duchov?“
„Nie a vôbec sa mi nechce.“
„Ale zajtra ho máte odovzdať profesorovi literatúry.“
„No a?“
„Tak ste mu nemali sľubovať, že to urobíte, keď ste lenivý ako voš!“ Natália už zvyšovala hlas.
„Ja, že som lenivý?“
„Pravdaže. Celý čas sa hráte so skladaním pesničiek a úlohy ešte nemáte hotové!“
„A kto mi minule pomáhal skladať slová k tomu poslednému šansónu, hm? Neboli ste to náhodou vy, milá Natália?!“
„Samozrejme, že som to bola ja. A ak ma pamäť neklame, ponúkla som vám ešte navyše niekoľko iných textov. Lenže ja som, na rozdiel od vás, mala vtedy všetky úlohy hotové!“
„Skrátka, vy ste dokonalá, však?“
„Gerhardt!“ toto už znelo hrozivo.
„No dobre, Natália. Idem ten preklad urobiť. Aby ste mali dušu na mieste,“ povedal mierne. Ale keď odchádzal zlostne hundral: „Ja toho chlapa tak neznášam! Vždy sa musí drzo votrieť medzi nás dvoch! Najradšej by som ho zabil! Má jediné šťastie – že je už dávno mŕtvy!“
Na druhý deň Gerd odovzdával preklad profesorovi. Profesor si ho čítal a porovnával s originálom. Gerd sedel naproti nemu a čakal čo na to povie.
„Milý priateľ, ale tá báseň v originále nie je až taká pochmúrna. Alebo sa mi to len tak zdá?“
„Viete, pán profesor, ja som ju prekladal včera. Mal som takú nejakú iskru!“
„Aha. Rád by som tú vašu iskru spoznal.“
„Vy tie iskry poznáte obidve. Jedna je Goethe a druhá Natália.“
Profesor sa z chuti zasmial a dodal: „Tak to medzi vami tromi sem- -tam poriadne iskrí, však?“
Na to sa rozosmial aj Gerd: „Veru iskrí. Skúsil by som ju neposlúchnuť.“
Čas plynul veľmi rýchlo. Zima sa míňala, ale vonku bývalo ešte vlhko a tak Natália prichádzala po škole domov a zvyčajne doma maľovala.
V to popoludnie začala maľovať. Bolo jej akosi smutno. Gerd nebol doma a posledné dni sa vždy niekde dlhšie zdržiaval. Aj teraz. A jej bolo tak akoby jej mal smútok zadusiť srdce. Odložila štetce a sadla si za stôl. Ale ten pocit neustupoval, práve naopak. Stále hroznejšie a desivejšie sa stupňoval. Niečo také predtým nepoznala. Čo to znamená?
Po nekonečne dlhých hodinách sa vrátil Gerd. Ešte vo dverách bezstarostne povedal:
„Natália, prepáčte, niečo ma zdržalo.“
„Dobre, večerali ste?“ mechanicky sa ho opýtala.
„Nie, nestihol som. Pôjdeme niekam spolu?“
Natália vstala a podišla ku Gerdovi. Zrazu cítila, že to nepríjemné, čo prežila pred hodinami súvisí s ním a spýtala sa:
„Kde ste boli?“
„Prečo? Doteraz ste sa nikdy nepýtali, kade chodím.“
„Prišlo s vami niečo nepríjemné. Čo to je?“
„Odkiaľ to mám vedieť. Bol som na jednej ulici v takom antikvariáte. Hľadal som staré knihy.“
„A našli ste niečo?“
„Našiel. Ale nekúpil som to. Že by na mne zostal prach niektorých kníh?“
Natália cítila, že to nie je prach ani nič, čo by súviselo s knihami. Gerd ju klamal. Toto jedno cítila celkom presne. Ovládol ju pocit zhnusenia a sklamania a nevrlo mu odpovedala:
„Na žiadnu večeru s vami nejdem. Choďte sám!“
Otočila sa a odišla do svojej izby. Prudko zavrela dvere a zamkla sa. Cítila, že Gerd nebol úprimný, ale nevedela, prečo a čo sa vlastne stalo. Bol to len taký ťažký, bolestivý a stiesňujúci pocit, ako keby sa rozbilo niečo krásne. Úľavu jej nepriniesol ani plač. Tá nevysvetliteľná ťažoba na duši zostávala naďalej.
Keď sa Gerd vrátil z večere, našiel si periny na gauči v druhej izbe. Zostal zarazený: „Že by jej to tá spolužiačka, ktorá ma videla, stihla povedať?“
Natália sa s Gerdom nerozprávala. Nevedela prečo, ale niečo v hĺbke srdca jej bránilo sa čo i len na neho pozrieť. Nerozumela sama sebe. Gerd nevedel, čo si má myslieť a mlčal tiež. Po týždni mlčania prišiel Gerd domov a doniesol lístky do divadla:
„Natália, dnes hrajú v divadle nejakú novú hru. Môžem vás pozvať?“
„Prečo nie. Do divadla chodím rada. Aj tak sme tam už dlho neboli.“
Večer sa vybrali na predstavenie.
Na ďalší deň priniesol Gerd lístky do opery. O dva dni pozval Natáliu na exkluzívnu večeru. A tak celý týždeň niekde. Natália nevedela, čo sa deje. Cítila, že Gerd si chce niečo vyžehliť, alebo vykúpiť pocit viny. Prečo asi? Vŕtalo jej to v hlave. Do svojej izby ho však stále nepúšťala. Niečo jej stále na ňom vadilo, ale nevedela čo. Ten pocit zábrany tu bol a bol veľmi silný.
„Natália, predstavte si, o dva dni znovu hrajú operu Nabucco. Nechceli by ste ísť?“
„Prečo nie. Tú prvú som aj tak poriadne nevidela.“
„To mám radosť, pôjdem kúpiť lístky.“
Natália sa tešila, pretože milovala Verdiho opery.
V deň, keď malo byť predstavenie, sa ponáhľala zo školy domov. V tom ju stretla bývalá spolubývajúca Klotilda:
„Natália, a čože ty chodíš takto sama? Kde máš toho tvojho fešáka?“
„Ale, Klotilda, kde by bol. Chodí predsa do školy, veď to vieš.“
„Do školy? Jój, veď ten má teraz inakšiu školu, či čo. Aj ja som ho veru videla. No, bolo to tak asi pred dvoma týždňami, keď zo školy viedol takú slečinku za ruku. Išli niekde do mesta.“
„Za ruku? Klotilda, videla si dobre?“
„Veľmi dobre som ja videla. Poznáš to smerom k umelcom?“
„Ako? Čo smerom k umelcom?“
„Ale netvár sa. Smerom na Pigalle, predsa. Tam ti je taký hotelík pre takéto páriky. Tak tam zašiel.“
„Netáraj, Klotilda.“
„Hm! Keď myslíš! Aha, tamto je tá slečinka.“
„Klotilda, veď to je jeho spolužiačka.“
„No a? A ty si myslíš, že si prvá a jediná? Veď aj pred tebou ich mal a tak vôbec.“
Natália si myslela, že Klotilde preskočilo. Mala dojem, že chce rozbiť ich vzťah iba preto, aby mohla ona sama chodiť s Gerdom. Prišla domov a začala sa pripravovať do opery. Gerd prišiel za malú chvíľku:
„To som rád, že ste už tu. Objednal som aj večeru v divadelnej reštaurácii. Práve idem odtiaľ.“
„Dobre. Pôjdeme?“
„Hneď, len sa primerane oblečiem.“
Natália s Gerdom odišli na večeru. Potom sa spolu vybrali do lóže, kde mali lístky. Tam na Natáliu čakalo prekvapenie. Bola to obrovská kytica zo sto ruží.
„Natália, rád by som vás poprosil o odpustenie.“
„Takže Klotilda mala pravdu!?“ vyrútila sa na neho.
Gerd zostal zarazený. Pred školou videl, že sa s Natáliou rozprávala a že jej rukou ukázala jeho spolužiačku. Veď i preto bol kúpiť tie kvety.
„Môžete mi na to niečo povedať!?“ opýtala sa znovu Natália, keď sa nedočkala odpovede. Gerd stále mlčal.
„Aha! Takže všetko je pravda! Ja hlúpa, že som to hneď nepochopila. Celý týždeň si vykupujete svedomie, nehanebník!“
Natália zobrala kyticu a hodila mu ju do hlavy:
„Pozbierajte si tie kvety! Keď dáte jednu kvetinu každej vašej frajerke, ešte ich bude aj málo, vy smilník! Nechcem vás už ani vidieť!“
Natália sa otočila a znechutene odišla domov. Celou cestou plakala. Gerd zostal v opere. Bál sa Natálii ukázať čo i len na oči. Sedel v lóži sám medzi rozhádzanými ružami a zazeral na javisko: ‚„Dočerta aj s Natáliou! Vždy sa zachová úplne ináč, než by som očakával. Iná by mi za takýto dar nielenže odpustila, ale ešte by ma doniesla domov na rukách. A ona?! Škoda reči. Dočerta, to mimoriadne predstavenie mi poriadne začrelo do vrecka, kým som vôbec riaditeľa nahovoril na Nabucca. A teraz sa naň musím pozerať sám. Za tie peniaze si ho aspoň vychutnám!‘
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.