Na ďalší deň sa Gerd tváril veľmi tajnostkársky. Celý deň vodil Natáliu po meste a ukazoval jej pamiatky na Ľudovíta XIV. Keď chcela ísť domov, vždy si našiel niečo nové, len aby tam nemuseli ísť. Keď sa už zošerilo, opýtal sa jej:
„Natali, nechceli by ste ísť na výlet do Versailles?“
„Teraz večer? Veď je už neskoro.“
„Nie, nie je. Večer sú Versailles určite krásne a tajomné.“
Natália sa začudovane pozerala, či to naozaj myslí vážne.
„Teraz však musíme ísť domov, aby ste sa na takú príležitosť pripravili,“ dodal napokon.
Natália si vzdychla:
„To sú ale strelené nápady!“
Vzápätí sa zarazila a zamyslela sa: „Ak Gerd vymýšľa takéto nápady, niečo za tým musí byť. Veď tam bol predsa včera. To nebude len tak!“ a pokojne s ním išla domov.
Keď vošli do bytu, Gerd povedal:
„Nemal som na mysli naozaj. Zavrite oči a ja vás povediem.“
Poslúchla a on ju za ruku previedol do vedľajšej izby.
„Teraz otvorte oči, sme vo Versailles.“
Otvorila oči a s úžasom sa zadívala na veľký obraz stojaci pred ňou.
„Kto je to? A ako sa ten obraz sem dostal?“
„Predsa vy. Včera som ho odniesol k profesorovi a poprosil som ho, keby ho dnes dal priniesť sem.“
„Tak preto ste ma celý deň ťahali po meste.“
„Preto, musel som mať istotu, že ho tu nepristihnete pri čine,“ zasmial sa Gerd, a pokračoval: „Vidíte tú podobu?“
„Áno, ale nepamätám sa, že by som niekomu stála ako model.“
„Ani ste nestáli. Ten obraz som kúpil na aukcii.“
„Na akej aukcii?“
„Vo Versailles včera predávali niekoľko obrazov z depozitu aby získali peniaze na opravu fresiek.“
„Kto to bol, že sa jej tak podobám?“
„Françoise-Athenaïs markíza de Montespan.“
„Kráľova milenka?“
„Áno. Možno ste jej nejaká pra-pravnučka.“
„To by som teda mala mať pra-pradeda kráľa, nie? To možno budem mať aj nejakú kvapku modrej krvi,“ so smiechom dodala Natália.
„Alebo ste mali kráľa ako pra-pramilenca.“
Ozvalo sa hlasné plesnutie po líci. Gerd si ho pošúchal:
„Snáď som toho až tak veľa nepovedal.“
„Ako ste to mysleli s tým pra-pramilencom? To by som predsa musela cítiť!“
„Veď sa to o nich doteraz hovorí.“
„Hlúposť! Ja som tam videla iný obraz, ktorý sa mi páčil a rozhodne to nebol kráľ!“
„A kto to bol?“
„Kardinál Richelieau.“
„Ale ten predsa žil za Ľudovíta XIII.“
„To je jedno, cítila som to tak. A čo keď mal syna? Vo Francúzsku to nie je predsa zriedkavosť.“
„Nielen vo Francúzsku. Aj inde je to dobrým zvykom,“ zasmial sa Gerd. „Mimochodom, aj pápeži mali deti. A čo keď na tom obraze bol syn toho kardinála?“ opýtal sa Gerd.
„Hm, že by to bol dedičný kardinál?“
„Čo vy viete? Však Francúzsko malo aj protipápežov, prečo by nemohlo mať dedičných kardinálov.“
Obidvaja sa začali smiať.
„Natália, myslím si, že som pochopil. Dúfam, že sa aj nabudúce stretnem s Anneliese. Bola veľmi milá. Konečne som pochopil jednu z Goetheho básní, ktorú som sa snažil doteraz márne preložiť:
Ľudský duch si ako kvapka vody,
ktorá z neba prichádza na zem,
aby sa odtiaľ navrátila domov
a znovu sa vybrala na púť
vo večných premenách bytia.“
„To je krásne. Som rada, že ste nás s profesorom pochopili. Čo urobíte teraz s tým obrazom?“
„Odnesiem si ho domov aby som ho mal stále na očiach. Otec je znalec umenia, určite sa poteší. A teraz vám navrhujem ďalší výlet. Pôjdeme na Eiffelovu vežu a sadneme si tak, aby sme mali výhľad na Versailles. Čo poviete?“
„Prečo nie. Ale zoberiem si i plátno. Namaľujem ten výhľad.“
V kaviarni na veži si sadli tak, aby videli smerom k Versailles. Do diaľky nebolo až tak dobre vidieť a tak Natália namaľovala obraz, aký jej zostal v srdci.
„Slečna, či mladá pani? Smiem si ten obraz pozrieť?“ prišiel k nim starší elegantný pán.
„Nech sa páči, pane.“
„Áno, toto sú Versailles, ako ich poznám vo svojom srdci – slnečné, svetlé, žiarivé a nadpozemské. Predáte mi ho?“
„Prečo nie? Pravda, ak ho nechce môj priateľ.“
„Ďakujem vám, ale ja už svoj obraz z Versailles mám!“
„Dobre, pane, obraz môže byť váš.“
„Ďakujem, len neviem, či budem mať dosť peňazí, aby som si ho mohol dovoliť kúpiť. Môžem vám dať i šek?“
„Šek?“ s údivom sa opýtala Natália.
„Ten obraz má pre mňa väčšiu cenu, než si myslíte a než akú môžem vôbec zaplatiť. Bude vám stačiť 80 000 frankov?“
Natália onemela. Neznámy pán jej dal do rúk šek a s hlbokým úklonom odišiel aj s obrazom.
Keď sa spamätala, videla, že Gerd sa usmieva.
„Natália, už začínate chápať cenu umenia?“
„Áno, Gerd, ale nerozumiem.“
„Netreba rozumieť, umenie treba cítiť srdcom.“
„Áno, máte pravdu, kto bol ten pán?“
„Záleží na tom? Neviem, nepoznám ho, prečo sa pýtate?“
„Ako by som ho odniekiaľ poznala.“
„Možno z tých Versailles, keď sa mu tak páčili.“
„Možno.“
„Ak sa smiem spýtať, čo urobíte s tým šekom?“
„Neviem, nikdy som šek nedržala v rukách.“
„Ukážte mi ho, prosím. Fíha! Ten šek je na vyššiu sumu, než som si myslel.“
„Ako to, že na vyššiu, veď je tam jasne napísané 80 000 frankov.“
„To áno, ale zlatých frankov.“
„A to je čo?“
„Vážne neviete? Teraz majú tie peniaze desaťnásobnú hodnotu.“
„Čože?“
„Áno, je to tak. Staršia generácia, hlavne aristokrati, stále používajú šeky v zlatých frankoch. Teraz sa to už veľmi nerozlišuje, ale banky presne vedia, o čo ide a akú majú skutočnú hodnotu.“
„To som zarobila potom veľmi veľa.“
„To áno, veď máte šek asi na trištvrte milióna nových frankov. Za to môžete nielen doštudovať, ale aj celkom slušne žiť z úrokov. Stala sa z vás nezávislá a bohatá dáma. Ak budete popritom ešte maľovať, nebudete závislá na nikom a ničom. Blahoželám a mám radosť.“
Gerd začal hrať na harmonike takú veselú pesničku, že sa celá kaviareň roztancovala.
„Gerd, môžete mi ešte poradiť?“ opýtala sa ho, len čo dohral.
„S radosťou, Natália, čo potrebujete?“
„Čo mám s tým robiť?“
„Zanesiete šek do banky. Ak chcete, môžem tam ísť s vami a pomôžem vám vybaviť potrebné formality.“
„Budem veľmi rada, ja som v banke ešte v živote nebola. Ešte aj peniaze na štúdium mi zamieňa otec.“
Na druhý deň zobral Gerd Natáliu do banky. Ukázal jej ako sa mnohé veci vybavujú a založil jej účet. Potom sa vrátili do bytu. Naliali si po pohári vína a sadli si do kresiel.
„Natali, nevracajte sa po prázdninách na internát… prosím…“
„Ako to myslíte, Gerd?“
„Zostaňte tu bývať so mnou v tomto byte.“
„Ale, Gerd, ja chcem predsa doštudovať.“
„Už som vám povedal, že vám nebránim, práve naopak…“
„Gerd, krv predsa nie je voda… rozumiete…“
„Samozrejme, že rozumiem. Bojíte sa ma?“
„Nie, skôr mám pochybnosti o sebe…“
„Natali, keď si to tak zrátame, bývame tu už spolu s menšími prestávkami dosť dlho. Myslím si, že nikdy sa nestalo nič také čo by sme nechceli obaja. Nemáte sa čoho báť.“
Natália sa zamyslela. Áno, Gerd má pravdu. Po chvíľke zamyslene povedala:
„Dobre, Gerd. Už sa na internát nevrátim…“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.