Ešte v ten večer vošla Françoise nezamknutými dverami do jedného z parížskych bytov. Mala dlhý čierny plášť s kapucňou, ktorý zakrýval celú jej postavu i vlasy a na tvári mala čiernu masku. Človek, ktorý tento byt obýval, bol muž. Zazrela ho ležať na akomsi obdratom otománe v jedinej zariadenej izbe tohto bytu. Aj ostatný nábytok svedčil o tom, že je veľmi chudobný. Bol tam len prostý stôl a polica, na ktorej ležalo niekoľko kníh. Izba však bola urdžiavaná.
„Dobrý večer,“ pozdravila.
Muž sa strhol, až teraz zbadal, že doma nie je sám.
„Čo tu chcete?!“ nevľúdne odvrkol.
„Prišla som sa pozrieť, ako žijete.“
„Načo to chcete vedieť?!“
„Neprišla som vám ublížiť,“ odpovedala a prezerala si knihy na polici.
„Prišli ste sa pozrieť, ako končí hazardný hráč, ktorému nezostalo ani na chleba?“
„Nie. Prišla som sa spýtať tohto hazardného hráča, čo by urobil, keby mu niekto daroval peniaze na chlieb.“
„Myslíte si, že by som ich opäť prehral? Hm, nie som blázon, aby som rovnakú chybu zopakoval dvakrát!“
„Čo si myslím ja, nie je v tejto chvíli dôležité. Uzavreli by ste novú stávku?“
„Kto ste, madam, a čo chcete odo mňa?“
„Už som vám povedala, že som sa vás prišla pýtať. Keby ste mali tisíc livier, čo by ste s nimi urobili?“
„Tisíc livier … kúpil by som si koňa … a dom … aspoň malý, aby som mal kde bývať.“
„To je všetko?“
„Ja neviem … za tisíc livier sa dá kúpiť veľa … Kto ste, madam?“
„Možno nejaká dobrá víla. Čo robíte rád?“
„Rád jazdím. Tak rád, že by som v sedle strávil deň aj noc v kuse.“
„A nemohla by vás jazda na koni uživiť?“
„Uživiť? Nerozumiem.“
„Pane, je vojna. Mnohí muži bojujú a mnoho mladých dám by im možno chcelo písať. Keby ste ich listy za určitú províziu dokázali doručiť …“
„… mohol by ma môj kôň uživiť! To je výborná myšlienka. Madam má asi svojho milenca na bojisku …“
Usmiala sa a prikývla. Kráľ bol práve medzi bojujúcimi.
„Mám zaniesť váš list tomu mužovi?“
„Zatiaľ nie. Keď budete mať toho koňa, určite si vás nájdem.“
Z vrecka plášťa vytiahla mešec a položila ho na stôl.
„Kto ste, madam?“
„Už som vám to predsa povedala. Zajtra si môžete toho koňa kúpiť.“
Françoise sa otočila a rovnako ticho ako prišla aj odišla. V núdznom byte zostal iba začudovaný muž, ktorý držal v ruke ťažký mešec.
Prešiel nejaký čas. Françoise práve prechádzala nádvorím, keď sa za jej chrbtom ozval dupot kopýt. Obzrela sa vo chvíli, keď jazdec práve zastavil koňa a rezko z neho zoskočil.
„Slečna!“ zavolal na ňu. „Mohli by ste mi povedať, kde nájdem istú slečnu …“ pozrel sa na zrolovaný list, ktorý držal v rukách a prečítal meno.
„Je to dvorná dáma jej veličenstva, pane. Musíte ísť tamtým smerom. Hociktorý sluha vás k nej zavedie.“
Muž stál oproti nej, akoby do neho udrel blesk. Po dlhej chvíli zo seba dostal:
„Ste to vy, madam! Spoznal som vás! Ten hlas … tá postava … a oči – nemôžem sa mýliť ste to vy!“
„Kto?“
„Dobrá víla! Nepopierajte, viem, že ste to boli vy!“
„Vidím, že ste naozaj zobrali osud do svojich rúk a darí sa vám. Verte mi, veľmi ma to teší. Smiem poznať vaše meno, pane?“
„Volám sa Guy.“
„Guy? A ďalej?“
„Iba Guy. Pochádzam z Paríža, zo štvrte Marais.“
„Teší ma, pán Guy z Marais.“
„Smiem vedieť vaše meno, madam?“
„Som Françoise, slečna de Tonnay-Charente.“
„Slečna de Tonnay-Charente, vrátim vám vaše peniaze.“
„Tie peniaze neboli moje. Darovala vám ich istá vysokopostavená osobnosť na dvore.“
„Kto to bol?“
„To vám nesmiem povedať.“
„Tak mi prezraďte aspoň prečo to tá osobnosť urobila.“
„Aby vám ukázala, že poctivá práca, ktorá by vás tešila aj živila, je lepšia než nejaké hlúpe táranie.“
„Ten sprostý pamflet! Prišiel za mnou muž a ponúkol mi nejaké drobné, aby som to urobil. Nezisťoval som si pravdivosť, či správnosť toho, čo píšem. Mal som zaň niekoľko drobných na chlieb. Je pravda, že predtým som zdedil veľký majetok, ale sám som vyrastal v chudobe a nevedel som zaobchádzať s toľkými peniazmi. Hlúpo som si myslel, že toľko peňazí ani nemožno minúť. Je mi veľmi ľúto, že som vám spôsobil ťažkosti. A cítim sa strašne. Obzvlášť preto, že ruka, ktorú som vtedy bez príčiny opľul, ma pohladila. Počkajte, za chvíľu sa vrátim!“
„Nemôžem na vás čakať, musím ísť k jeho veličenstvu.“
„To je dobre, aspoň viem, kde vás nájdem!“ zakričal, vysadol na koňa a už ho nebolo.
Sedela už v kráľovej pracovni. Dvere sa naraz rozleteli a cez ne sa predieral Guy. Sluha ho však nechcel vpustiť, tak ho Guy odsotil a dvere zavrel. Kým sa kráľ s Françoise zmohli na slovko protestu, už sa hlboko ukláňal pred kráľom a položil pred neho veľký mešec:
„Vaše veličenstvo, som veľmi potešený, že kráľ, ktorý vládne tejto krajine, je najveľkodušnejší panovník, akého som kedy stretol. Nech vám všemohúci Boh štedro oplatí každú dobrotu a milosť, ktorú preukazujete svojím nehodným poddaným.“
Guy ešte raz pozametal podlahu perom svojho klobúka a odišiel.
„Vy o tom niečo viete?“ spýtal sa začudovaný Ľudovít, keď videl, ako sa Françoise spokojne usmieva.
„Trošku. Ale ten mladý muž si splietol darcu. Ten mešec patrí kardinálovi Mazarinovi.“
„Môžete mi vysvetliť počínanie toho muža?“
„Nie, veličenstvo. Na to má oprávnenie iba pán kardinál,“ odpovedala mu s úsmevom.
„Keď kardinál, tak kardinál. Poďme za ním!“ kráľ zobral jednou rukou mešec a druhou Françoise a viedol ju k Mazarinovi.
Kardinál práve sedel za stolom a čítal nejaký list. Nespokojne krčil čelom a nervózne podupával nohou.
„Práve som chcel zavolať vaše veličenstvo,“ oslovil prichádzajúceho. „Prosím, sadnite si. Aj vy, slečna. Mám tu jednu záležitosť. Istý pán d’Artagnan sa uchádza o službu v kráľovskej polícii.“
„Kto je pán d’Artagnan?“ spýtal sa kráľ.
„Pochádza zo šľachtického rodu a je to dobrák od kosti. Má zmysel pre spravodlivosť, ale má jednu zlú vlastnosť – je to táraj. Vytára všetko, čo sa mu donesie k ušiam. Som vo veľkých rozpakoch, veličenstvo, lebo človeka jeho vlastností by sme potrebovali. Ale tá jeho indiskrétnosť …“
Françoise sa zamyslela a po chvíľke povedala:
„Vaše milosti, myslím si, že vlastnosti, ktoré má pán d’Artagnan, by sme dokázali využiť.“
„To áno, ale nemyslím si, že sa naučí mlčať,“ oponoval kardinál.
„O tom silne pochybujem aj ja, ale aj jeho indiskrétnosť by nám bola v niektorých prípadoch osožná.“
„Ako to myslíte, slečna?“ spýtal sa kardinál.
„Nuž, pána d’Artagnana by sme poverovali delikátnymi úlohami, ktoré by sme potrebovali nenápadne rozhlásiť pred dvorom. Napríklad, ak by sme potrebovali vyvrátiť určité nebezpečné klebety …“
„Moja milá, obávam sa, že vám nerozumiem,“ ozval sa kráľ.
„Ja jej však rozumiem veľmi dobre, veličenstvo. Slečna zvykne používať na prvý pohľad veľmi nezvyčajné prostriedky. Ja toho pána d’Artagnana prijmem. Možno to prinesie rovnaký výsledok ako pán Guy.“
„Vaša milosť, pán Guy bol dnes služobne na dvore a priniesol vám späť kapitál, ktorý ste do neho investovali. Nechal ho v rukách jeho veličenstva.“
„To bol ten mladý muž, ktorý mi vyzametal klobúkom celú pracovňu?“ spýtal sa kráľ.
„Presne ten,“ odpovedala Françoise. „Veličenstvo, mohli by ste jeho milosti vrátiť jeho investíciu?“
„Prosím? To počujem prvý raz, že mi niekto vrátil moju investíciu. Ten človek ma zaujíma. Je pravda, že moji ľudia sledovali jeho počínanie a bol som s ním veľmi spokojný. Zdá sa však, že pán Guy ma prekvapuje snáď ešte viac než vy, slečna.“
„Dáme mu ďalšiu možnosť, vaša milosť? Teraz už určite nebude potrebovať ani vašu počiatočnú investíciu.“
„A aké má iné predpoklady?“ spýtal sa kardinál.
„Myslím, že výborné. Má vynikajúci postreh, lebo ma dokázal spoznať len podľa postavy, očí a hlasu a má potrebnú dravosť, lebo sa bez pozvania dostal úplne sám do pracovne jeho veličenstva.“
„Nie je však šľachtic.“
„Zatiaľ nie. Ale ak sa mu bude dariť tak ako doteraz, čoskoro sa ním môže stať. Za peniaze si možno s povolením jeho veličenstva kúpiť aj ten titul, ktorý mu teraz chýba.“
„Obvyklá otázka, slečna – čo tým získame?“
„Spoľahlivého človeka a peniaze do štátnej pokladne. A …?“
„Aké a?“
„Prišla mi na um jedna myšlienka. Možno bude príliš odvážna.“
„Tak nám ju povedzte, možno nebude zlá,“ povzbudil ju kráľ.
„Počula som, že po vojne je pokladňa prázdna … Mohli by sme predávať nielen tituly, ale aj určité miesta v kráľovských službách …“
„To nie je zlé. Aký bude náš zisk?“
„Veľký, vaša milosť. Nielenže zaplníme pokladňu peniazmi, ktoré predtým brali za protežovanie kráľovskí úradníci, ale budeme si môcť vyberať spoľahlivých ľudí sami bez toho, aby ich do našej pozornosti niekto podstrčil …“
„Slečna, ste génius! Váš talent riadiť štát je grandiózny!“ dostal zo seba začudovaný kardinál. „Raz som počul o jednej žene, ktorá pomáhala kráľovi riadiť štát … myslel som si, že je to len legenda … podľa všetkého patrila k rytierom okrúhleho stola a kráľ ju odmietol vydať ako výkupné nepriateľovi …“ kardinál prešiel ku kreslu s Françoise a pozrel sa jej do očí: „Tá dáma sa volala Beatrix – to znamená čistá …“
Françoise sa strhla. Akoby to meno už kedysi počula a bolo jej známe … to všetko bolo akoby za hustou clonou. Vedela, že stojí blízko tejto clony, len ju odhrnúť …
Prešlo niekoľko dní. Kráľ sa ponáhľal, aby naplno využil popoludňajšie hodiny služby s Françoise, ale už v predsieni počul, že s ňou niekto je. Bolo počuť jej hlas a ešte jeden – mužský. Schoval sa za záves. Ani sám nevedel, prečo to urobil. Nezvykol počúvať cudzie rozhovory, ale toto vyzeralo na hádku.
„Konečne som ťa našiel, ty zmija! Nechala si ma zavrieť a sama sa váľaš v paláci ktovie s kým! Zabijem ťa, ty pobehlica!“
„Poslúž si, Serge, ak to dokážeš. Aj v kláštore si to robil, videla som Oktávia!“
„Ty prefíkaná hnusná ženská! Čo si všetko vyňuchala?!“
„Dosť toho, aby ťa kráľ poslal na šibenicu. Alebo aby ťa dal inkvizícii.“
„Ako si ušla z kláštora?“
„Využila som nepozornosť mníšok a tvoju neprítomnosť.“
„Preto si sa vypytovala, kedy sa vrátim?“
„Aby som vedela, koľko času mám na útek.“
„Čo si urobila s dieťaťom?“
„Narodilo sa mŕtve.“
„Zabila si ho, aby ti nestálo v ceste!“
„Ja nie som ty! Chcela som ho uchrániť pred tým, aby ste mi ho ukradli a predali!“
„Ty zradkyňa, zabijem ťa!“
„Skús to. Nie je jednoduché zabiť človeka. Vieš, koľkokrát som stála s nožom nad tvojou posteľou? Bol si opojený vínom a ani by si o tom nevedel. Nedokázala som to. Škoda. Mnoho ľudí by ešte žilo.“
„Teraz pôjdeš za kráľom a prinútiš ho, aby mi dal milosť!“
„A potom?“
„Odídeme spolu!“
„Vieš čo, Serge, radšej ma zabi!“
„Tak pôjdeš za ním?!“
„Nie.“
Serge sa na ňu vrhol a s tvárou skrivenou nenávisťou ju začal škrtiť. Ľudovít nečakal. Vyskočil dopredu a päsťou zrazil útočníka. Opát ju prestal škrtiť a po druhom údere spadol na zem. Kráľ zakričal a vzápätí vbehli dovnútra sluhovia.
„Odveďte ho ku katovi! A nech vám neujde!“
Sluhovia chytili opáta a kráľ sa o neho prestal zaujímať. Kľakol si k Françoise, ktorá sedela na zemi, triasla sa a držala si krk.
„Françoise … Françoise … čo vám je?“ jemne jej odtiahol ruky z krku a prezeral si stopy po škrtení. „Choďte okamžite po lekára!“ prikázal a zobral ju do náručia.
Serge sa trepal v rukách sluhov a hlasom plným nenávisti vykrikoval urážky. Ale nič mu to nebolo platné. Ešte v ten istý deň bol sťatý.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.