Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (7. pokračovanie)

Škola kardinála Mazarina

Krátko po tejto udalosti Françoise nastúpila opäť do služby k princeznej Henriette. V jeden deň prišla do princezniných komnát Anna Rakúska a Françoise odviedla so sebou.
V kráľovniných komnatách už čakal kardinál Giulio Mazarin.
„Drahý priateľ, toto je dvorná dáma mojej nevesty, o ktorej som vám už rozprávala.“
Kardinál sa na ňu skúmavo zadíval a natiahol ruku. Françoise mu ju pobozkala a on jej ukázal na pripravené tretie kreslo. Ona sa uklonila a sadla si naproti kardinála a kráľovnej.
„Jej veličenstvo ma požiadalo, aby som dôkladnejšie preskúmal vaše vedomosti.“
„Bude mi nesmiernym potešením, vaša milosť,“ odpovedala s úsmevom a kývla hlavou. Vo vnútri duše sa však bála najhoršieho. Slečna Manzini bola jednou z kardinálových neterí.
„Jej veličenstvo mi povedalo, že ste vzdelaná v obchodných veciach. Mojou úlohou bude zistiť, či aj duchovné záležitosti sú rovnako blízke vašej duši.“
Kardinál sa odmlčal a ďalej skúmavo sledoval jej tvár. Potom pokračoval:
„Čo si myslíte o desatore?“
Usmiala sa: „Desatoro je zákon, ktorý musí dodržiavať každý bez ohľadu na to, či je kráľ alebo poddaný.“
„V akom zmysle?“
„Vo všetkom, vaša milosť.“
„Mohli by ste mi teda vysvetliť, či kráľ dodržuje alebo porušuje prikázanie nezosmilníš?“
„To záleží od mnohých okolností, ktoré ja ako poddaná jeho veličenstva nedokážem posúdiť.“
„Zdá sa mi, že sa vyhýbate priamej odpovedi.“
„Nie, vaša milosť. Prikázanie bolo dané pre to, aby ľudia nesmilnili zo zištných dôvodov. Ak niekto miluje pravou láskou, neporušuje toto prikázanie.“
„A čo sobáš?“
„Sobáše kráľov sú politické. Kráľ sa musí oženiť v záujme mieru, lebo si vyberá medzi dvoma zlami: nezabiješ a nezosmilníš. To druhé je v tomto prípade menšie zlo.“
„Zaujímavý výklad. Takže podľa vás nie je hriechom, ak má kráľ milenku?“
„Pokiaľ tú dámu miluje, nehreší.“
„A ak ho tá dáma neľúbi?“
„V tom prípade sa previňuje ona, ale kráľa sa to netýka.“
„Ale sobáše sa uzavierajú v nebi.“
„V nebi niet politiky a preto tam pripadajú do úvahy iba pravé sobáše, vaša milosť.“
„Teda aký je váš názor na celibát?“
Usmiala sa: „V tejto súvislosti som si spomenula na jednu príhodu z detstva. Otec prišiel na dvor vybaviť akúsi záležitosť. Mňa nechal na nádvorí, aby som ho tam počkala. Neďaleko mňa stál markíz de Sévigné s priateľom, keď okolo prešiel akýsi kňaz. Markíz sa zamyslel a smerom ku kňazovi precítene poznamenal: šťastný to muž, jeho chráni celibát!“
Kráľovná i kardinál sa rozosmiali.
„Milá slečna, bol by som rád, keby ste ma navštívili opäť zajtra o takomto čase.“
„Oh, vaša milosť, skúška bude pokračovať?“ prekvapene sa spýtala.
„Nie, milá slečna de Tonnay-Charente, vaša skúška sa práve veľmi, veľmi úspešne skončila a ja vám zo srdca blahoželám,“ kardinál sa uklonil a pobozkal prekvapenej Françoise ruku. Kráľovná sa spokojne usmievala.

Na druhý deň hneď ráno vošla Françoise do komnát kardinála Mazarina. Sedel práve za pracovným stolom a zamyslene študoval nejaké písmo.
„Vitajte, slečna. Sadnite si,“ ukázal na kreslo oproti seba. „Včera ste úspešne zložili skúšku.“
„Prepáčte, vaša milosť, ale nerozumiem – aká skúška to bola?“
„No, nazvime ju skúška, pohotovosti, inteligencie a zmyslu pre diplomaciu.“
„Diplomaciu? Diplomacia predsa súvisí s politikou …“
„Diplomacia naozaj súvisí s politikou a politika súvisí s naším životom každodenným. Teda, aby som bol presný, so životom tu na dvore. Slečna, jej veličenstvo ma požiadalo, aby som vás naučil všetko, čo budete v týchto službách potrebovať. Budete pomáhať kráľovi, lebo kráľ si vybral za pomocníka práve vás. So mnou a s jej veličenstvom budete riešiť diskrétne situácie, o ktorých sa dvor nesmie dozvedieť. Počul som, že ste jeho veličenstvu veľmi obratne pomohli vyriešiť jeden háklivý súdny spor medzi nejakým Židom bez toho, aby to vyústilo do náboženských nepokojov … ale to nie je dôležité. Pre mňa je najdôležitejšie to, čo som sám videl.“
Kardinál sa odmlčal.
„Prepáčte, vaša milosť, ale čo bude táto škola zahŕňať? Myslím akú teóriu …“
„Na teóriu nemáme čas. Tu je váš prvý praktický príklad,“ natiahol sa a podal jej listinu, ktorú pred jej príchodom čítal. Zobrala ju a zhrozene čítala, že mladý kráľ je nelegitímnym synom kardinála Mazarina a kráľovnej Anny Rakúskej a preto nemá žiadne právo na francúzsku korunu. Pamflet bol napísaný tónom, v ktorom bolo cítiť osteň závisti a pôsobil ako súdok pušného prachu. Spýtavo zdvihla oči k Mazarinovi: „Čo je to?“
„Leták, ktorý mi priniesol môj človek. Zajtra má zaplaviť ulice.“
„To je zlé. Vyvolá to len zbytočné nepokoje a vzbury. Tie letáky treba zhabať a spáliť.“
„To som už urobil. Práve sa pália na nábreží Seiny ďaleko za mestom.“
Vstal a začal sa prechádzať. Potom sa k nej otočil: „Čo si myslíte, stačia takéto opatrenia?“
„Myslím si, vaša jasnosť, že záležitosť s týmto pamfletom je ukončená. Aspoň pre dnešok.“
„Ako to myslíte – pre dnešok?“
„Zdá sa mi, že človek, ktorý ho napísal, je vo veľmi zúfalej situácii …“
„Podľa čoho tak usudzujete?“
„Podľa tónu, ktorým je napísaný. Ak sa jeho situácia nezlepší, bude písať ďalej.“
„Mohlo by ho umlčať väzenie.“
„Väzenie nie je všeliekom. Niekedy je lepšie pomôcť.“
„Vy mu chcete platiť za to, aby mlčal?“
„Nie. Za mlčanie rozhodne nie, lebo s jedlom rastie chuť. Mala som na mysli, že by sme mu dali do rúk nový chlieb.“
„A čo by sme tým získali?“
„Zabili by sme dve muchy jednou ranou, vaša milosť. Nemuseli by sme ho chovať vo väzení zo štátneho, ale práve naopak – ten človek by nám mohol slúžiť.“
„Ako to chcete urobiť?“
„Navštívim toho človeka. Vy už určite viete, kto to je.“
„Nepustím vás tam. Je to nebezpečné.“
„Sama pôjdem iba za dvere jeho bytu. Dúfam, že moji sprievodcovia, ktorých mi dáte, vedia počúvať a vhodne zasiahnuť.“
„Ste tvrdohlavá. Čo keď vás zabije?“
„Neurobí to. Nepoviem mu, v mene koho prichádzam.“
Mazarin sa jej skúmavo zahľadel do očí a po chvíľke povedal:
„Vám by sa mohol podariť aj takýto zázrak. Dovoľujem vám ho urobiť. Moji ľudia vás budú strážiť. Nemáte pre mňa nejakú otázku?“
„Neprichádza mi na um žiadna.“
„Myslel som si, že sa ma priamo spýtate, či je to pravda.“
„Prečo by som sa mala pýtať na takéto veci? Každý z nás má aj otca aj matku. Najdôležitejšie v tejto chvíli je to, aký je francúzsky kráľ.“
„Ak som to správne pochopil z vašej odpovede, tak Ľudovít je dobrý kráľ.“
„Súhlasím, vaša milosť.“
„Podľa čoho to usudzujete?“
„Lebo mu viac záleží na krajine než na sebe.“
„Hm, to mi ešte žiadna mladá dáma nepovedala. Doposiaľ každá vyzdvihovala iba jeho osobné vlastnosti … a krásu,“ usmial sa. „A teraz úprimne – čo si myslíte, kto je jeho otcom?“
„Pane, o Ľudovítovi XIII. som počula mnoho dobrého a vás sama spoznávam ako čestného a spravodlivého muža. Preto, nech je jeho otcom ktokoľvek z vás, je to vždy muž hodný všetkej úcty.“
Kardinál sa začudovane pozrel do jej očí a až po dlhej chvíli odpovedal:
„Slečna, váš takt a vaša úprimnosť je hodná úlohy, na ktorú vás pripravujem. Som veľmi potešený tým, že vás smiem učiť,“ uklonil sa pred ňou a pobozkal jej ruku. „Aby ste mali jasno v tejto delikátnej záležitosti, môžem vám s pokojným svedomím odprisahať, že kráľ Ľudovít XIV. je priamym pokrvným potomkom kráľa Ľudovíta XIII. A do bytu toho hriešnika vás odprevadia moji dôverníci. Veľa šťastia, slečna.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…