O niekoľko dní sa jej arcibiskup u Karola opýtal:
„Tak čo, pani Beáta, už môžeme pokračovať v ďalších poznávacích cestách?“
„Tých kláštorných?“
„Áno. Chcel som sa vás spýtať, či ste sa už spamätali.“
„Och, áno. Môžeme ísť hoci aj dnes večer. Pravda, ak nám to Karol dovolí.“

„Prečo nie. Ak ti z toho ešte nie je zle, choď. Ja by som tam už nešiel,“ odpovedal jej Karol.
„Ale ja pôjdem.“
Opäť vyšli z hradnej brány dvaja jazdci. A Karol sa opäť staral o ich bezpečnosť.
Keď opití mnísi pospali, Arnošt ju viedol. Tentoraz išli schodmi nadol a boli ešte opatrnejší než minule.
Neďaleko dverí, ktoré teraz arcibiskup otvoril, bol výklenok s nejakou sochou. Schovali sa za ňu a hľadeli. Vpredu osvetľovali miestnosť fakle. Bol tam spútaný nahý muž. Vedľa neho stáli dvaja mnísi a bičovali ho. Muž mal chrbát dorezaný údermi do krvi a pri každej rane hlasno vzdychal.
„Tak čo, milý brat, už si zapamätáš dodržiavanie sľubu poslušnosti?!“
„Zapamätám …“ zašepkal.
„Nahlas! Nepočuli sme!“
„Zapamätám!“ zvolal. Až vtedy ho rozviazali a opustili. Zbitý muž sa nevládal postaviť a tak nahý zostal ležať na kamennej dlažbe. Nikto sa o neho nestaral.
Arnošt odviedol Beátu ďalej. Prišli ešte hlbšie do podzemia. Vzduch tu bol ťažký a stuchnutý. V chodbe, do ktorej vošli, boli dvere vedľa dverí. Arcibiskup otvoril maličké okienko na dverách. Sám sa pozrel a potom pustil aj ju.
Bolo to kláštorné väzenie. Boli tam tí, ktorí sa vzopreli opátovi a poslúchli radšej hlas svojho svedomia.
Potom sa opäť vrátili do arcibiskupovej izby.
„To bolo horšie, ako minule,“ odvážila sa zašepkať Beáta za zavretými dverami.
„A sú ešte horšie miesta. Ale k tým nemám prístup ani ja.“
„Prečo toho muža tak kruto bili?“
„Odmietol poslušnosť. Mních môže odmietnuť hocičo, ale poslúchať musí slepo. Najprv sú to také tresty, ako mal ten muž. Potom sa už zavierajú do tých malých podzemných kobiek, z ktorých málokto vyjde živý. To bolo to väzenie. Cez maličké okienko dostávajú iba chlieb a vodu raz denne. Žiadne umývanie, nijaká čistota. Tí muži umierajú veľmi skoro.“
„A nedá sa nejako zakročiť … Príhovorom u pápeža …“
„Myslíte si, že v Ríme, či teraz v Avignone je to iné? Všade je to to isté. A možno ešte horšie. V celej cirkvi niet výnimiek.“
„Prečo ste mi to ukázali, keď je to také zúfalé?“
„Preto, aby ste vedeli, čo sú kláštory.“
„Ďakujem vám za toto poznanie. Radšej umrieť od hladu na slobode, ako v slepej poslušnosti v kláštore. Už nechcem vstúpiť do kláštora. A za celý zvyšok života, ktorý ešte mám, sa im budem zďaleka vyhýbať. Je to hrôza. Ako môžete slúžiť takejto cirkvi? Veď Syn Boží toto určite nechcel.“
„Nechcel. Ja slúžim Bohu, nie cirkvi. Niekedy však aj ja musím použiť prostriedky, ktoré sa mi nepáčia.“
„Prečo?“
„Aj ja chcem žiť a hlavne prežiť.“
„Vráťme sa, nemôžem tu dlhšie zostať.“

A tak sa obaja v tú istú noc vrátili späť. Beáta bola prezlečená za mnícha. Ešte pri bráne sa ho spýtala:
„Pán arcibiskup, mám niekoľko otázok. Ale nechcem sa pýtať tu. Môžem ísť s vami?“
„Dobre. Porozprávame sa v mojich komnatách. Nikto nás tam nebude rušiť.“
A ďalej prechádzali mlčky. Mlčky išli aj chodbou pred Arnoštovými komnatami. V zákrute, kde len veľmi slabo dopadalo svetlo fakieľ, sa skrýval muž. Čakal na Arnoštov návrat a pod plášťom skrýval dýku. Keď Arnošta uvidel, zdalo sa mu, že je sám, lebo Beáta trošku zaostala a kráčala ticho ako mačka za arcibiskupovým chrbtom. Muž to však nevedel. A tak keď sa arcibiskup priblížil, vyskočil na neho a snažil sa ho bodnúť do srdca. Lenže Beáta zvyknutá na to, že sa musí brániť takmer vždy, bola aj tentoraz v strehu. Svojím malým mečom odrazila vrahovu dýku. Chcela ho iba zneškodniť, lenže Arnošt bol zranený a omdlel. Nemohla teda útočníka šetriť a prebodla ho.
Potom priskočila k Arnoštovi a zistila, že krváca. Ranu síce nedostal do srdca, ale mal poranenú ruku. Rana však bola veľmi nebezpečná, lebo krv z nej vytekala prúdom. Za tú krátku chvíľu jej stratil veľa. Rýchlo si odmotala hrubý motúz, ktorý mala na kutni ako opasok a stiahla Arnoštovu ruku nad ranou. Krvácanie prestalo. Potom búchala na všetky dvere až kým nevyšli arcibiskupovi sluhovia a nepreniesli ho do jeho spálne. Tam vydávala ďalšie príkazy.
Jedného sluhu poslala okamžite pohľadať Karla, druhého poslala za lekárom a od bylinkára si kázala priniesť stavikrv a muselo ho byť veľmi veľa. Ďalší dvaja sluhovia strážili vrahovo telo.
Keď to všetko urobila, znovu sa začala venovať Arnoštovi. Opatrne ho vyzliekla, umyla, skontrolovala, či rana nezačala krvácať a čakala na lekára a bylinky.
Zakrátko sa vrátil sluha s lekárom a s bylinkami. Kým lekár prezeral Arnošta, Beáta urobila obklad z vína a do neho zabalila sušené byliny. Potom ho priložila na ranu a silno ho stiahla. Nakoniec povolila škrtidlo. Lekár sa pozeral na jej šikovné počínanie:
„Pani Beáta, všetka česť vašej šikovnosti, pohotovosti a múdrosti. Nebyť vás, arcibiskup by už bol mŕtvy. Ale aj tak je jeho stav veľmi vážny. To vidíte aj sama. Snáď to prežije.“
„Čo by som ešte mala urobiť?“
„Urobili ste všetko, čo bolo treba. Čo bude ďalej, už od nás nezávisí. Mal by pri ňom neustále niekto byť.“
„Zostanem pri ňom ja. Viem ako ho treba ošetrovať. Snáď to nebude zbytočné.“
„Modlitba a viera dokážu vykonať zázraky.“
„Máte pravdu, zostáva nám už iba modlitba a viera.“
Lekár odišiel. Keď sa objavil Karol, bol už biely deň. Vrahovo telo nechal odniesť a snažil sa zistiť, kto to bol a na čiu žiadosť takto konal.
„Škoda, Beáta, že ten vrah už neprehovorí.“
„Nemohla som ho šetriť, lebo Arnošt bol v bezvedomí a krvácal. Ak by som nechala žiť vraha, umrie arcibiskup a ja som sa musela rozhodovať hneď. Aj tak je na tom Arnošt dosť zle.“
„Pokúsime sa zistiť to, čo sa ešte zistiť dá. Zostaneš pri ňom?“
„Pravdaže. Ešte stále je v bezvedomí. Ranu mu treba neustále preväzovať a kontrolovať, či veľmi nekrváca. Aj tak sa bojím, že to asi neprežije. Stratil príliš veľa krvi.“
Karol odišiel. Každý deň sa však chodil pýtať na Arnoštov stav. Arcibiskup bol tri dni v bezvedomí. Po troch dňoch sa začal jeho stav zlepšovať.
„Beáta, už by si sa mala vrátiť. O Arnošta sa môže postarať aj niekto iný.“
„Karol, Arnošt na tom nie je ešte tak dobre, aby sa o neho mohol starať hocikto. Jeho stav je ešte vážny.“
„Vyzerá to, že ti na ňom priveľmi záleží.“
„Tebe na priateľoch nezáleží?“
„Lekár mi hovoril, že ošetrovať nebezpečné rany vieš lepšie než on. To ťa naučil tiež Řehoř?“
„Nie. Naučila ma to jeho matka. Neviem, či to naučila aj svojho syna, lebo Řehoř si vždy nechával rany ošetrovať odo mňa.“
Beáta sa odmlčala. Tón Karlovej reči sa jej nepáčil. Žiarlil? Po chvíľke sa ho potichu opýtala: „Karol, kde si bol v tú noc, keď ťa sluha nemohol tak dlho nájsť?“
Karol sa zarazil a namiesto odpovede strelil Beáte zaucho. Beáta sa na neho nechápavo pozrela, lebo dovtedy jej nikdy neublížil. A vtedy jej to došlo. Karol má za ňu náhradu a v tú noc bol tam! Preto ho nemohol sluha nájsť. A preto ten žiarlivostný výsluch! Otočila sa mu chrbtom a odišla k Arnoštovi. Počula, ako na vedľajšej miestnosti buchli dvere. Karol bez slova odišiel.
Až vtedy sa rozplakala. Čo čakala od neho? Že jej bude až do smrti verný? V to neverila. Mal mnohé milenky pred ňou a bude ich mať aj po nej. Bořek mal pravdu, Karol sa nevedel nasýtiť žien! Aký otec, taký syn!
Po tomto poznaní si utrela slzy. Pozrela Arnoštovu ranu, siahla mu na čelo, či nemá teplotu a zavolala sluhu:
„Musím na chvíľku odísť. Dajte pozor na pána arcibiskupa. Nebojte sa, nezdržím sa dlho,“ a odišla.
Vošla do Karlových komnát a odniesla si odtiaľ tých niekoľko vecí, ktoré u neho mala. Niektoré nechala vo svojich komnatách a niektoré si zobrala k Arnoštovi. A tak ticho ako prišla, aj odišla.
Ešte v ten večer Karol zistil, že Beáta sa odsťahovala z jeho spálne a šiel za ňou do Arnoštových komnát. Arnošt sa práve vtedy prvý raz prebral a zo susednej miestnosti si vypočul rozhovor:
„Ty si sa odo mňa odsťahovala?!“
„Urobila som ti len miesto pre tvoju novú milenku.“
„Odkiaľ o nej vieš?“
„Tým zauchom si sa priznal. Aspoň ťa sluha nájde raz v tvojej spálni, keď ťa niekde v noci bude treba ako panovníka!“
„Beáta!“
„Odíď, Karol, mám ešte prácu!“ a Beáta vošla do Arnoštovej spálne.
„Vy ste už vstali?“ opýtala sa ho milo.
„Asi už budem v nebi, keď vidím anjela,“ odpovedal a upadol opäť do bezvedomia.
Beáta mu upravila posteľ, ošetrila ranu, overila si, či nemá horúčku a vrátila sa späť do predsiene. Karol tam ešte stále bol.
„Tak on videl anjela!“ zavrčal na ňu. „Preto si sa tak rýchlo zbalila!“
„Prestaň, Karol! Žiarliť na umierajúceho, hanbi sa! Videl anjela, to znamená, že je ešte stále viac na druhom svete ako na tomto, ty hlupák! A teraz choď radšej spať,“ povedala a vrátila sa späť do Arnoštovej spálne. Sadla si do kresla, oprela si hlavu a na chvíľku zdriemla. Zobudila sa uprostred noci, keď si Arnošt pýtal piť. Podala mu vodu, keď zbadala Karla.
„Ty si ešte stále tu?“ spýtala sa ho nevľúdne.
„Chcel by som sa ti ospravedlniť … aj za tú facku … aj ti pomôcť …“
„Nepotrebujem tvoju pomoc. Poradila som si doteraz, dám si rady aj odteraz! Nechaj ma, Karol, nechcem ťa ani vidieť!“
„Beáta!“
„Dobrú noc!“ uložila sa opäť do kresla. Karol tam chvíľu stál a potom odišiel. Vrátil sa opäť ráno, ale Beáta ho ignorovala. Naplno sa venovala Arnoštovi a zvlášť vtedy, keď sa opäť na chvíľu prebral. Karol však sedel v Arnoštovej spálni a nehodlal sa odtiaľ vzdialiť. Takto prešli dva dni. Na tretí deň ho pobočník odvolal a on odišiel. Po Karlovom odchode sa Arnošt prebral a zostal pri vedomí takmer celý deň. Beáta sa od neho takmer nepohla, sedela vedľa neho a rozprávali sa.
„Pani Beáta, kedy ste sa vrátili?“
„Vážený pán arcibiskup, ja som od vás od tej nehody vôbec neodišla.“
„Ako dlho tu ležím?“
„Asi týždeň.“
„Až toľko? A zostanete tu ešte?“
„Ak ma nevyhodíte a nebudete si želať ako ošetrovateľa nejakého muža …“ usmiala sa.
„Musím uznať, že ženy sú predsa len lepšie ošetrovateľky,“ usmial sa aj on.
„To ma teší, vaša milosť.“
„Nechajte si tie oficiálnosti. Aspoň v súkromí.“
„Dobre, Arnošt. Teraz musíte zosilnieť. Dám vám priniesť nejaké jedlo.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…