Plná moc

Beáta sedela v Karlovej pracovni. Ona mlčala a on hundral:
„Toľko toho treba vybudovať a ja mám zviazané ruky! Otec mi nechce dovoliť konať nič, čo by som chcel a čo by viedlo k niečomu lepšiemu! Vraj mám byť opatrný! Takto iba sedím a nič za mnou nevidno! Poveril ma panovaním a zakázal mi všetko!“
Beáta iba sedela a mlčala. Karol si to uvedomil:
„Prečo nič nehovoríš?“
„Čo ti mám povedať? Sám vidíš, že je to tak.“
„Čo sa s tebou stalo? Vždy si si vedela rady a teraz mi pomáhaš pochovávať moje nádeje.“
„Karol, potrebujem čas na to, aby som sa spamätala z toho, čo sa mi stalo. Som znechutená bez nadšenia a radosti.“
Karol sa na ňu začudovane pozrel: „Čo môže byť ťažké na tom mať jedného milenca, potom iného a nakoniec sa vrátiť k tomu prvému?“
„To, že toho druhého som si nevyberala. Vidím, že mi nerozumieš. Myslím si, že najlepšie bude, keď vstúpim do kláštora.“
„Čože?! Do kláštora?! Ty si sa zbláznila!“
„Nezbláznila. To, čo sa mi stalo, pre mňa vôbec nie je ľahké. Potrebujem sa s tým nejaký čas vyrovnať v kľude a v tichu.“
„Tak ty si myslíš, že v kláštore je kľud a ticho? Tam sa konajú väčšie orgie, než to, čo si zažila u môjho otca!“
„To nemyslíš vážne! Veď sa hovorí, že v kláštornom tichu sa rozjíma!“
„Hlúposti! Reči sa hovoria a chlieb sa je. Nič z toho nie je pravda. Arnošt by ti vedel rozprávať!“
„Netáraj, Karol, neverím ti ani slovo!“
„Tak ty mi neveríš? Poď, odvediem ťa za Arnoštom. Jemu možno uveríš!“
„Karol, nechcem, aby sa dozvedel, čo sa mi stalo!“
„Môžeš byť celkom pokojná – už to vie.“
„Vidím, že klebety sa šíria úžasne rýchlo.“
Karol ju zobral za ruku a viedol ju po paláci do Arnoštových komnát. Arnošt sa práve niekam chystal, ale kráľov príchod ho zastavil.
„Arnošt, Beáta si zmyslela, že vstúpi do kláštora! Vysvetli jej, čo sú kláštory!“
„Je to pravda, pani Beáta?“
Prikývla.
„Neviem, čo vás k takémuto kroku privádza, ale obávam sa, že kláštor nie je miesto pre vás.“
„Vy si myslíte, že by som tam život bez muža nevydržala?“
„Nie, práve naopak. Myslím si, že kláštor nie je miesto podľa vašich predstáv.“
„Mníšky tam predsa pracujú a modlia sa. To predsa dokážem aj ja!“
„Tu nejde o modlenie a prácu. Tu ide o to, čo všetko sa v kláštorných múroch skrýva. Nie všetko, čo sa odohráva vo vnútri kláštorov, vidieť.“
„Ako to myslíte, vaša milosť?“
„Ja som nejaký čas strávil v seminári. Ešte počas štúdií. A videl som mnohé veci.“
„Aké veci?“
„Jednoducho také, že mnísi a mníšky nie sú takí svätí, ako sa pred svetom tvária.“
„V akom zmysle?“
„V takom, milá Beáta,“ zamiešal sa do rozhovoru Karol, „že v kláštoroch sa konajú hotové orgie. To som ti už vravel, ale ty si mi neverila!“
„A ty to odkiaľ vieš?!“
„Bol som tam raz.“
„Iba raz?“
„Raz. Potom som stadiaľ rýchlo utiekol.“
„Utiekol? Neverím!“
„Utiekol. Nemám rád ženy, ktoré sa okolo muža ovíjajú ako zadúšajúce a jedovaté rastliny! Hovorím ti, kláštor nie je miesto pre teba!“
„To by som sa musela najprv presvedčiť!“
„Tak sa presvedč!“
„Dobre. Ako?“
„Choď tam ako muž, vtedy sa nebudú pred tebou pretvarovať. Len som zvedavý, ako odtiaľ ujdeš bez toho, aby si prezradila, že si žena,“ neodpustil si uštipačnú poznámku.
„O to sa ty láskavo nestaraj. Pôjdeš tam so mnou?“
„Nie. Potom by si povedala, že mi nadbiehajú len preto, že som kráľ. Arnošt, išiel by si s Beátou k mníškam?“
„Ja?“
„Ty. Lebo Beáta si myslí, že pred takou cirkevnou autoritou, ako je pražský arcibiskup, sa mníšky budú správať zbožne. Bude dobre, keď sa presvedčí sama. Tak pôjdeš s ňou?“
„Ako si želáš. Súhlasíte, pani Beáta?“
„Ak to nebude prekážať vám.“
Ešte v ten večer vyšli z brány Pražského hradu dvaja jazdci a zamierili ku kláštoru. Ráno sa vrátili nazad.

„Tak ešte stále chcete vstúpiť do kláštora?“ opýtal sa s úsmevom cestou späť Arnošt.
„Nevedela som, čo všetko sa skrýva za múrmi kláštorov. Poviem vám, že to mnou poriadne otriaslo. Ja … myslela som si, že tie vaše kázne … o skazenosti žien … že je to preto, lebo vy sa bojíte žien. Ale keď sa musíte stretať s niečím takýmto, už sa vám nečudujem. Prepáčte.“
„Báli ste sa?“
„Príšerne. Ďakujem vám, že ste ma nechali prenocovať u vás.“
„Nemáte za čo. Videl som vám v očiach hrôzu, keď ste zaklopali na moje dvere. Ale radšej o tom Karlovi nehovorte.“
„Veď to bolo vo všetkej počestnosti … Aha! On vám už niekedy niečo vyčítal?“
„Už sa to stalo. Ešte predtým ako ste prišli na dvor.“
„Dobre. Nebudem vám robiť zbytočné nepríjemnosti. Po tom všetkom, čo som videla, si myslím, že muži sú naozaj lepší. Je mi z toho smutno.“
„A to ste videli len veľmi málo.“
„Prosím?“
„Keby ste sa podvolili ich náznakom, to by ste ešte videli!“
„Čože?! A vy ste videli?“
„Našťastie iba videl. Ale nemýľte sa, ani muži nie sú o nič lepší. Ak dokážete mlčať, môžem vám ešte niečo ukázať.“
„Budem mlčať. Poviem iba to, čo mi povolíte.“
„Dobre. Teda večer pôjdeme k mužom.“
„Budem môcť nocovať vo vašej izbe?“
„Myslím, že to nebude treba. Chcem vám ukázať niečo, čo môžete vidieť iba v noci. A nie v hosťovských izbách. Preto, nech by ste videli čokoľvek, nesmiete zo seba vydať ani hlások. Lebo tu pôjde o život. O váš život. Mnísi nemajú radi nevolaných svedkov. Rozumeli ste?“
„Áno. Sľubujem vám, že dokážem mlčať za každých okolností.“

A tak večer opäť s Karlovým dovolením vychádzali z brány Pražského hradu dvaja jazdci. Bez toho, aby to tí dvaja vedeli, on sa znovu staral o ich bezpečnosť. Poslal im v pätách svojich rytierov.
„Prvé, čo sa vám v kláštore dostane, je hojnosť vína. Tvárte sa, že pijete a víno nenápadne vylievajte pod stôl. Keby ste nepili vôbec, bolo by to podozrivé a nič by ste sa nedozvedeli – kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Počkáme, kým opití mnísi zaspia a potom pôjdeme do iných častí kláštora. Predstavím vás ako svojho pisára, ktorý zložil sľub mlčanlivosti.“
A tak ako arcibiskup povedal, tak aj bolo. Keď už nad ránom opití mnísi spali, zobral Arnošt Beátu bludiskom slabo osvetlených kláštorných chodieb a viedol ju tam, kde bežní smrteľníci nesmeli.
Od určitého miesta sa už len zakrádali popri stenách a stúpali tichučko ako mačky. Dohovárali sa iba posunkami alebo kradmými dotykmi rúk. Prišli ku jedným dverám. Arnošt si priložil prst na pery a druhou rukou chytil Beátu za ruku. Potichučky otvoril tieto dvere a opatrne sa vkradli dnu. Šli chvíľu dlhou tmavou chodbou až uvideli na konci svetlo. Pritlačili sa ešte viac ku stene a veľmi opatrne sa priblížili. Zastali si tak, že sami boli v tme, ale pred sebou videli všetko jasne. Beáta už-už otvárala ústa, ale Arnošt jej ich rukou pohotovo zakryl a očami naznačil opatrnosť. Beáta zavrela oči a zdalo sa jej, že už-už odpadne. Pred nimi vo svetle fakieľ bolo niekoľko nahých mužov a žien. Opájali sa vínom. A nielen to. Veľmi rýchlo opustili toto miesto orgií.
Potom išli ďalej. Chodby boli opäť slabo osvetlené. Opäť prišli ku dverám a Arnošt ich s ukazovákom na perách otvoril. Znovu vošli do tmy. Vpredu slabo blikotalo svetielko. Zastali si do najbližšieho výklenku a počúvali.
„Cesta na slobodu, milá slečna, vedie iba cez moje náručie.“
„Vy zvrhlík! Že sa nehanbíte! Vraj mních! Podvodom ste ma vylákali z domu a zavreli ste ma tu! A teraz si zo mňa chcete urobiť milenku! Vy … vy …! Vyškriabala by som vám oči! Ale vy viete, prečo nejdete až ku týmto mrežiam! Raz vás zabijem, to prisahám!“
„Keď zmúdriete, prídem. Pár dní o hlade vás obmäkčí. Zmäkli iné, zmäknete aj vy!“ a mních prešiel okolo nich bez toho, aby ich zbadal. Až keď buchli dvere, odvážili sa vyjsť z úkrytu a nasledovať ho. Arnošt ju už nikam neviedol. Vrátili sa späť do jeho izby. Tu v jasnejšom svetle fakle videl jej vystrašené oči.
„Bojíte sa?“ opýtal sa jej potichu, takmer šepotom.
Prikývla.
„Chcel som vás zaviesť ešte na iné miesta, ale tam pôjdeme inokedy. Musíte sa z toho spamätať.“
„Sú aj horšie miesta, než tie, čo ste mi ukázali?“
Prikývol: „Je ich ešte niekoľko.“
„Môžete pomôcť tomu dievčaťu?“
„Do týchto vecí sa nehodno starať. Môže sa stať, že si na vás niekto počká s dýkou alebo vám dá otrávené víno.“
„Keby mňa takto niekto zavrel, umrela by som. Musí to byť strašné …“
Videl jej v očiach, že hovorí pravdu a tak povedal: „Pokúsim sa niečo vykonať pre to dievča. Kvôli vám.“
„Ďakujem vám.“
Po chvíľke ticha pokračovala takisto šepotom: „Aj u nás sa strácali mladé pekné dievčatá alebo aj mladé vydaté ženy a nikto nevedel, kde sú. Tiež bol v blízkosti kláštor. Teraz mi je to jasné … To prvé … čo sme videli … tiež boli mnísi?“
„Mnísi a možno aj mníšky. Tieto dva kláštory sú prepojené podzemnými chodbami. Takže jedni ku druhým môžu chodiť kedykoľvek.“
„Ale … takéto zábavy nezostávajú bez následkov. Čo robia vtedy?“
„Myslíte, keď sú mníšky tehotné?“
„Uhm,“ prikývla.
„To je jednoduché. Habity mníšok sú šité tak, že nevidieť ich stav. Boli dobre vymyslené, čo poviete?“
„A čo robia s deťmi?“
„Vychovávajú sa v kláštorných sirotincoch. Sem-tam naozaj niekto podhodí novorodenca, ale väčšinou sú to deti mníšok ktovie s kým. Veď ste to videli.“
„Oni ich … nezabíjajú?“
„Nie. Toto jediné nerobia. Zabiť malé dieťa je väčší hriech než zabiť dospelého človeka. Tak sa aspoň týmto nezaťažujú.“
„Aspoň, že je to tak. Aj tak som z toho zhnusená. Ako ste sa tieto tajomstvá dozvedeli vy?“
„Nepoznal som ich hneď. Prvé som sa dozvedel až keď som zložil cirkevný sľub. Nechcel som zostávať na takýchto miestach a tak som sa vďaka peniazom a majetku dal vysvätiť za kňaza, neskôr za biskupa a potom za arcibiskupa. Aby som mohol žiť aj inde. Musím povedať, že kráľovský dvor je raj oproti tomuto tu.“
„A Karol je hotový anjel, však?“
„Tak.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…