Ráno sa objavil vo dverách. Ležala oblečená na posteli a oči upierala do stropu.
„Vy ste už hore? Poďte sa najesť.“
„Nechcem jesť! Dajte mi pokoj!“
„Slečinka trucuje?“
Posadila sa. „Nechcem vás vidieť! Vypadnite!“ skríkla.
Na stolíku vedľa postele bola veľká sklená čaša. Zobrala ju do ruky a hodila ju o stenu vedľa kráľa. Črepy sa rozprskli po izbe.
Pristúpil ku nej a strelil jej dve zauchá. Hrdo sa na neho pozrela a pokojne povedala:
„Nabudúce budem mieriť presnejšie.“
Ján bez slova vyšiel. Ozvalo sa cvaknutie zámku.
Večer znovu prišiel:
„Poďte sa navečerať. Trucovali ste už dosť.“
„Dajte mi pokoj! Chcem umrieť od hladu!“
„Zbláznili ste sa?“
„Nie.“
„Tak prečo chcete umrieť?“
„Aby som nemusela byť s vami!“
„Budete jesť, či sa vám to páči alebo nie!“ Luxemburg zavolal sluhov a nechal priniesť jedlo. Sadol si vedľa nej za stôl:
„Zjete to sama, alebo vás nechám nakŕmiť?!“
„Môžete to skúsiť!“ vyškerila sa mu do očí.
Prišiel ku nej a strelil jej ďalšie zaucho.
„Nechcete ma rovno zabiť? Za to jediné by som vám ešte mohla byť vďačná …“
Začudovane sa jej pozrel do očí: „Vďačná za smrť?“
„Myslím si, že je omnoho príjemnejšia než život s násilím.“
„Zjete to jedlo?“
„Nie.“
„Chyťte ju a nakŕmte ju!“
Sluhovia poslúchli. Dvaja ju držali a tretí sa ju pokúšal kŕmiť.
„Pane, nedá sa …“ ozval sa bezradne.
„Ustúp, hlupák!“
Luxemburg zobral lyžicu a snažil sa jej ju strčiť do úst pomedzi zovreté zuby, ale nedarilo sa ani jemu. Zrazu ju chytil druhou rukou za vlasy. Zovretie zubov povolilo a jedlo zostalo v ústach. Pomaly ho začala žuť.
„Hrdá slečinka začína poslúchať,“ posmešne sa jej smial do očí.
Beáta počkala, kým bude jeho tvár blízko a vypľula na neho rozžuvané jedlo. Luxemburg zanadával, utrel si oči a išiel sa umyť. Sluhovia ju pustili a ona zostala voľne sedieť.
„Tak budete jesť, alebo nie!!!“ Luxemburg zúril.
„Nie,“ odpovedala mierne. Zobrala do rúk tanier a treskla s ním o zem. Rozzúrený kráľ pribehol ku nej a strelil jej niekoľko zaúch. Prestal až keď jej začala z nosa tiecť krv.
„Nechceš ma rovno podrezať alebo preklať? Tamto máš nôž,“ pokojne mu ukázala na stôl.
Zrazu ho prešla všetka zúrivosť.
„Tak ty chceš umrieť!“
„Veľmi by sa mi to hodilo …“
„Nie!!! Ty neumrieš!!!“
Opovržlivo si ho prezrela: „Zbabelec! Daj priniesť víno!“
Sadol si oproti nej a dal priniesť veľkú karafu vína a dva sklené poháre. Beáta si naliala plný a na dúšok ho vypila. Potom druhý, tretí i štvrtý. Chcela si naliať aj piaty, ale karafa bola prázdna.
„Viac vína nemáš?“
„Žena nemá toľko piť!“
„Tak tebe sa opité ženy nepáčia?“ postavila sa oproti nemu. Cítila, ako jej víno stúpa do hlavy. Zrazu sa jej zaštikútalo. Slabé nohy sa podlomili a ona sa zviezla popri stole na zem, len-len, že nerozbila poháre.
Prišiel ku nej a zdvihol ju.
„Hanbite sa, madam! Takto sa skutočné dámy nesprávajú!“
Rozosmiala sa. „Aspoň sa ti zhu … zhu … zhnusím, ty diabol.“
Posadil ju na stoličku a chcel odísť. Zobrala zo stola sklený pohár a hodila. Trafila ho rovno do hlavy. Otočil sa ku nej, chytil si boľavé miesto a krv mu zaliala oči. Naslepo stiahol zo stola obrus a poutieral sa doň.
„Viem dobre triafať, však? Daj ma katovi,“ uškrnula sa.
„Ty … ty … ty … zabil by som ťa! Ale tebe by sa to hodilo!“
„Hodilo a ako veľmi … hik!“
Luxemburg si držal obrusom krvácajúcu ranu a nechal Beátu odniesť do jej izby.
Ráno prišiel za ňou. Ešte spala, ale tresnutie zavierajúcich sa dverí ju prebudilo. Posadila sa na posteli. Pozrela sa na seba. Bola oblečená. Postupne si spomenula na predchádzajúci večer. Nesnívalo sa jej to – Luxemburg mal obviazanú hlavu. Osopila sa na neho:
„Čo si želáte?! Včerajší výprask vám nestačil?!“
„Mali by ste sa hanbiť za včerajšie správanie. Napadli ste kráľa …“
„… ktorý je surovec a hlupák! A hanbiť sa mám znova ja! Ako vždy!“ odsekla.
„Madam,“ pokračoval jemnejšie, „Sľubujem vám, že už na vás nesiahnem rukou …“
Vstala z postele a postavila sa oproti nemu:
„To vám ja nemôžem sľúbiť!“ zdrapla ho pod krkom, pritiahla si ho k sebe a zasyčala mu do tváre: „Zabijem ťa, Luxemburg, ty diabol, za to, čo si mi urobil!!!“ Oči sa jej divo blýskali. Potom ho prudko odsotila až chrbtom narazil do steny. Potom sa opovržlivo od neho odvrátila.
Vstal a bez slova odišiel. Popoludní prišiel znova. Sprevádzali ho sluhovia, ktorí priniesli tri veľké truhlice. Zložili ich na zem a odišli.
„Madam, priniesol som vám dar,“ oslovil ju potichu.
Stála pri okne a ani sa neobzrela. Podišiel ku nej:
„Vy nie ste zvedavá, čo v nich je?“
„Nie.“
Vrátil sa k jednej z truhlíc a otvoril veko. Bola plná šperkov so vsadenými drahokamami. Vytiahol smaragdový náhrdelník a prišiel k nej. Chcel jej ho zavesiť na krk, ale ona mu ho vytrhla a hodila mu ho do hlavy:
„Obeste sa na ňom! To by bol pre mňa najvítanejší dar!“
Luxemburg sa otočil a bez slova odišiel. Zostal po ňom na zemi iba náhrdelník. Zlostne doň kopla a šperk zmizol pod posteľou. Potom kopla do veka otvorenej truhlice a to sa zavrelo …
Večer prišiel opäť:
„Madam, budete si želať nejaké jedlo?“
„Prineste mi víno!“
Kývol na sluhov a tí priniesli karafu vína a cínové poháre.
„Dnes budem víno nalievať ja!“ povedal jej príkro. Zobral karafu a nalial do oboch pohárov. Potom zdvihol svoj: „Na vaše …“
Nestačil dopovedať a pred ňou stál prázdny pohár.
„Ešte!“ požiadala. Luxemburg poslušne nalial.
„Prezreli ste si váš dar?“
„Nie! Nezaujíma ma!“
„Každú ženu predsa zaujímajú šperky …“
„Mňa nie! Dajte to odniesť!“
„Nechám vám ich tu, aby ste si ich mohli prezrieť …“
„Viac vína nemáš?“
„Madam, ženy nesmú toľko piť …“
„Obral si ma o všetko, tak mi daj víno! Pošli po novú karafu a zajtra prines väčšiu!“
Poslušne vykonal, čo prikázala. Keď vypili aj toto víno, osopila sa na neho: „Vypadni, Luxemburg, chcem spať …“
Beátino väzenie trvalo dlho, veľmi dlho. Trucovala a nechcela sa poddať. Neplatilo na ňu ani strašenie katom ani truhlice pokladov.
Karol ju po celý čas hľadal. Vedel, že keď zmizla bez toho, aby sa predtým pohádali, musel ju niekto uniesť. A do úvahy pripadal iba jeho otec, ktorý sa v Prahe náhle objavil. Karol neúnavne pátral, podplácal otcových i cudzích sluhov, dával ho sledovať až konečne vypátral, kde ju ukrýva.
Bol večer a Karol sa ju chystal práve vyslobodiť. Zrazu ho chytil niekto za plece. Otočil sa a uvidel otca.
„Vedel som, že ju nájdeš. Ale neviem, či bude chcieť s tebou ísť.“
„Prečo by nešla?“
„Naposledy kričala, že ti vyšklbe všetky vlasy a vyškriabe ti oči.“
„Čo si jej narozprával?“
„Nič. Myslí si, že si mi ju predal.“
„A… ty si ju v tom nechal.“
„Nevyvracal som jej to. Myslel som, že sa potom poddá.“
„Čo sa ti stalo?“ dotkol sa otcovej sluchy, na ktorej bola obrovská modrina.
„Trafila ma cínovým pohárom, potvora. Možno už desiatym, nepočítal som to. Neviem, ako ju skrotiť. Strašil som ju už aj katom… Nechceš si ju zobrať naspäť?“
Karol sa usmial a prikývol. Ján ho priviedol do domu.
„Počkaj, poviem jej, že si prišiel pre ňu.“
Kráľ vošiel a o malú chvíľku púšťal svojho syna do vnútra. Beáta tam stála a z očí jej sršali belsky. Keď sa za Karlom zavreli dvere, spustila na neho:
„Tak už si prišiel pre mňa, ty zradca! Zapredal si ma, ty sviniar! Čo si na tom získal?! Úplné následníctvo?! Pekná rodina, kde si chlapi požičiavajú milenky! To sú asi francúzske mravy, však? A keby len milenky! Synáčikovia odstupujú otcovi ešte aj svoje manželky! Ty pokrytec, zabijem ťa! Za toto ťa vlastnoručne za…“
Došiel jej dych, zakrútila sa jej hlava a … omdlela. Dlhé dni bezmocnej zlosti, strachu a hladovania urobili svoje.
Otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Bola vo svojom dome a ležala vo svojej posteli. Premýšľala. Nebol to všetko len zlý sen? Naozaj sa to všetko stalo?
Neďaleko stál Karol. Zbadal, že sa prebrala a prišiel ku nej:
„Beátka, tak veľmi som sa o teba bál! Muselo to byť strašné!“
„Tak to všetko bola pravda! To nebol sen! Kde je tvoj otec?!“
„Zostal na hrade, preto som ťa dal priniesť sem.“
„Tak ty si ma dal preniesť sem! Ty! Práve ty! Zradil si ma, Karol! Prečo som ti len neušla?! Prečo som ti uverila, že ma ochrániš?! Ja hlúpa! Ako keby som nevedela, že pre teba žena nič neznamená! Tebe ide iba o moc! Daroval si ma a keď som sa tvojmu otcovi zunovala, tak si ma veľkodušne prijal späť! Ako nejakú vec! Hanbi sa Karol! Zabijem ťa! Len čo sa postavím na nohy, tak ťa zabijem! Au!“
Prudko sa posadila a chytila sa za brucho. Túto bolesť už poznala.
„Beátka, čo ti je? Čo sa ti stalo?“ hladil ju po tvári a mal o ňu strach.
Ona sa krčila v bolestiach a na čelo jej vystúpil pot. Ešte jedno prudké myknutie a znovu stratila vedomie.
Karol okamžite zavolal lekára a potom ticho sedel pri nej až kým neotvorila oči.
Mlčala a oči mala upreté do stropu.
„Beátka … to dieťa… bolo jeho …?“
„Čo si myslíš, že ma po celý čas držal iba za ruku?! Na to ma nemusel unášať!“ zbadala jeho zhrozenie a zmiernila príkry tón: „Našťastie je preč … neviem si predstaviť, ako by som vychovávala … tvojho brata … Keby tak chcel zo mňa opadnúť všetok ten hnus … Nechaj ma, Karol, chcem byť sama!“
Beáta sa zotavovala. Ale všetko šlo pomaly, veľmi pomaly. Karla nechcela ani vidieť a keď prišiel, vyhnala ho preč. A tak chodil iba potajomky v čase, keď ona spala a potichu sa pýtal mužov, ktorí ju strážili, ako sa má.
Raz ju niečo zobudilo. Sama nevedela, čo to bolo. Cez otvorené dvere počula, ako sa potichu rozprávajú strážcovia, ktorých tam Karol nechal:
„Prečo je na neho taká zlá? To si nevšimla, ako za ten čas, kým tu nebola, vychudol?“
„Čuduješ sa? Veď kvôli nej ani nespával. Podplácal kadekoho a nás štval po celom meste dňom i nocou, len aby sme ju našli.“
„A to ani nevedel, že sa ten starý somár Luxemburg vrátil.“
„Vieš, že mu ten starý diabol preberal všetky milenky?“
„Akoby nie. Starý kocúr a naháňa mladé slečinky. Už aby otrčil kopytá.“
„Ty, ale nevrátil mu ani jednu. Iba túto …“
„Ktovie, čo mu urobila.“
„Jeden sluha vravel, že starý chodil s modrinami a škrabancami. Hádzala do neho poháre a parkrát mu rozbila hlavu. A vraj starý zúril, že si s ňou nevie rady … Hlupák, nemusel mu ju unášať.“
„A ako sa dostala ku Karlovi?“
„Starý mu ju vraj ponúkol práve vtedy, keď ju Karol chcel odtiaľ uniesť.“
„Buď ticho! Už je tu!“
Dvere sa otvorili a ona počula Karlov tichý hlas: „Ako sa má?“
„Karol!“ zavolala.
Nesmelo vstúpil, myslel si, že ho opäť vyhodí.
„Karol, poď ku mne bližšie. Odpusť mi, nevedela som, že si ma hľadal. Nevedela som, že Luxemburg oklamal aj teba.“
„Mal som s ním kvôli tebe súboj … ešte predtým … Vyhral som, ale on ťa aj tak ukradol … Zabil by som ho, diabla!“
Rozplakala sa. Karol si sadol ku nej a hladil ju po vlasoch a utieral jej slzy.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.