Stanovený čas sa krátil a Karol sa odhodlal, že s ňou prehovorí. Pod rúškou noci prišiel za ňou posledný raz.
„Beáta, otcovi ktosi povedal, že ťa skrývam … Musím ťa poslať za ním.“
„Čo si to povedal?! Tak ty ma chceš poslať do postele tvojmu otcovi?! Hanbi sa, Karol, predávaš ma ako zviera! Ty, ktorý si mi ospevoval lásku a všetky hrdinstvá, ktoré práve láska podporuje! Ty zbabelec, ty vieš o láske len spievať! Keby chcel niekto odo mňa teba, radšej by som obetovala svoj život, ale teba by som nevydala! A ty nevieš kvôli mne obetovať korunu! Pohŕdam tebou, Karol! Načo si sa modlil za môj život, keď mi ho robíš ešte horším než je smrť?! Odíď, nechcem ťa ani vidieť! A o celej tvojej kráľovskej rodine nechcem ani počuť! Tak nepočul si? Zmizni!“
Priviedla ho ku dverám a vystrčila ho von. Dvere zahasprovala. Karol odišiel. Vedel, že s ďalším presviedčaním by dnes u nej nepochodil.
Prišiel hneď ráno. Búchal na bránu, ale nikto mu neotváral. Vošiel do svojho domu, prešiel tajnou chodbou, ale dom bol prázdny. Nič, nič po nej nenašiel. Ako keby tu nikdy nebývala.
Prechodil celú Prahu. Hľadal ju a každú správu o nej by bol vyvážil zlatom, lenže Beáta sa naozaj stratila … Už ju nikam nechcel posielať a želal si len jedno – aby sa vrátila.
Otcovi napísal, že utiekla hneď po tom, ako jej o ceste do Francúzska povedal. Že sa odchodu bránila a preto aj potratila. Písal mu, že ju hľadal, ale že skutočne nevie, kde by mohla byť. Ján mu neveril, ale následníctva ho nezbavil.
Za nejaký čas po Beátinom odchode usporiadal Karol poľovačku. Bol znechutený, na každom kroku mu chýbala. Potuloval sa len sám na koni po lese, až zrazu prišla prudká búrka. Zotmelo sa a nebolo vidieť ani na krok. Blesky križovali oblohu a dážď sa lial. Jediné, čo mu zostalo v tom nečase, bolo spoľahnúť sa iba na koňa. A kôň ho niesol. On sám nevedel kam a nevedel ani ako dlho. Dokonca nevedel, či je ešte deň alebo už nastala noc.
Zrazu sa pred ním objavila osamelá chatrč. Privítal ju ako spásu. Otvoril dvere a pri ohnisku sedela …
„Beáta! Beátka, konečne som ťa našiel!“
„Karol! Och, Karol! Celý si mokrý. Vyzleč sa, dám ti moje mužské šaty. Budú ti dobré.“
A kráľ sa prezliekol a v teple chudobnej chyže si vychutnával mätový čaj. Nikdy mu čaj s medom lesných včiel tak nechutil ako vtedy.
Potom sa zadíval do jej očí, ktoré odrážali planúci oheň, chytil ju za ruky a spýtal sa:
„Prečo si ma opustila? Môj dvor zostal po tvojom odchode mŕtvy … Beáta, Beátka, prosím ťa … vráť sa. Vráť sa so mnou do Prahy. Nemôžem tam bez teba zostať. Nedám ťa otcovi. Prosím …“
A obom sa kotúľali po lícach slzy. Vtedy sa stalo niečo nezvyčajné. Izbu zahalilo nevysvetliteľné nadpozemské svetlo a v tom svetle stál hrad. Bol zvláštny, akoby bol zostavený z rôznych stupňov a dvíhal sa do výšin. Najvyšší palác bol najväčší. Zrazu boli v tom najvyššom paláci na najvyššom poschodí. Držali sa za ruky a pred nimi bol nádherný obraz. Do výšin stúpala mohutná jasná klenba. Tam, kde sa spájala, žiaril najjasnejší bod. Ten bod akoby sa približoval a rástol. Až presvetlil všetko už aj tak svetlé a jasné. A v tom mohutnom svetle sa objavil rovnoramenný kríž. Oni v bázni pokľakli a dotkli sa čelami zeme. Nevedno, ako dlho kľačali. Nadpozemské svetlo pohasínalo až zhaslo a obraz sa stratil.
Zdvihli sa zo zeme, oprášili si kolená a pozreli sa na seba. Prvý sa zmohol na otázku Karol:
„Čo to bolo?“
„Neviem. Možno to súvisí s Turícami. Bol to nádherný hrad.“
„Aj ty si ho videla?“
Prikývla.
„Máš tu nejaký pergamen, pero a atrament?“
„Pero a atrament tu je. Ale pergamen?“ a po chvíľke zvolala: „Už to mám! Môj pas. Nakreslím ti to na môj pas. Musíš mi však priniesť nový.“
„Dobre. Maľuj, kým nezabudneme, ako ten hrad vyzeral.“
Beáta maľovala a kráľ sa pozeral. Videl, že aj ona videla presne to isté čo on. A tak bol obraz hradu zachytený celkom presne. Potom nakreslila aj tú zázračnú klenbovú miestnosť i kríž. Kráľ pergamen osušil a schoval si ho ako najdrahší poklad.
„Čo s ním urobíš?“ spýtala sa Beáta.
„Dám taký hrad postaviť.“
„Vieš už kde bude stáť?“
„Nie. Ešte preň nemám miesto. Uvidím, možno niečo nájdem.“
„Pozri sa, už je po búrke. A rozvidnelo sa.“
„Poď mi ukázať, kde som sa to dostal.“
Usmiala sa a vyviedla ho von. Prešli sa po okolí. Zrazu Karol zastal:
„Pozri! Čo vidíš?“
„Je tam skala,“ odpovedala mu a potom si udrela po čele: „Karol, to miesto je ako stvorené pre tvoj hrad! Postav ho tam!“
Ešte chvíľu sa prechádzali. Potom sa vrátili do chalúpky a skromne sa najedli.
„Vrátiš sa so mnou do Prahy?“
Pokrútila hlavou.
„Prečo nie?“ spýtal sa nešťastne.
„Nemôžem, Karol. Bojím sa, že ma v Prahe nájde.“
„Chceš zostať tu?“
„Aspoň nejaký čas. Možno si nájde inú milenku.“
Karol sa vrátil do Prahy. Často potom chodieval na koni sám po horách. Nikto sa tomu nečudoval, mysleli si, že hľadá Beátu. Ale on vždy prišiel k nej.
Raz jej povedal:
„Môžeš sa vrátiť do Prahy. Dozvedel som sa, že otec má novú milenku.“
Zľakla sa.
„Do Prahy? Bojím sa, Karol. Tvoj otec nevyzerá, že by sa ľahko vzdával.“
„Vrátiš sa do svojho domu. Budem chodiť za tebou. Nikto nezbadá, že si tam.“
„Aj tak sa bojím. Najradšej by som zostala tu.“
„Tu si sama. Ak by ťa tu niekto našiel, uniesol by ťa. Nemal by ti ani kto pomôcť.“
Trvalo to ešte niekoľko dní a Karol ju presvedčil. Keď odchádzali, obaja sa obzreli za seba.
„Je tu veľmi pekne. Tá skala je nádherná. Raz na nej postavím hrad. Tvoj obrázok mám dobre schovaný. A pomenujem ho podľa teba – Stein.“
„Stein, to je predsa nemecky skala. Čím ti pripomínam skalu?“ usmiala sa Beáta.
„Tvrdohlavosťou.“
„Pomenuj ho radšej Karlštejn, bude to lepšie. Hrady sa majú volať po kráľoch a nie po ich milenkách.“
Do Prahy sa vrátili v noci. Nikto o nich nevedel, len stráž pri bráne. Ale aj tá vedela len to, že sa vrátil následník s nejakým mladým mužom. To bolo všetko. A Karol skrýval Beátu tak ako sľúbil.
Od toho dňa ako sa vrátil, chodieval Karol často do svojho pražského domu. To neušlo Luxemburgovým špehom. A hoci Beátu nevideli, napísali mu, že bude asi tam. A tak sa Ján Luxemburský vydal do Čiech …
V jednu noc, keď práve Karol nebol pri nej, vtrhli do Beátinho domu traja muži. Zapchali jej ústa, zviazali ju a nakoniec ju niekam odviezli v koči. Bola tma, nevidela ani toľko, kde ju vysadili. Videla len tmavý dvor veľkého tmavého domu. Podľa veľkosti to mohol byť aj palác. Nemala však čas prezerať si podrobnosti, lebo muži ju vliekli do vnútra.
Vo vnútri sa svietilo. Muži ju zložili, rozviazali jej ústa aj ruky a odišli. Napriek tomu, že sa za všetkými tromi zavreli dvere, cítila, že v izbe ešte niekto je. Ten niekto vyšiel z prítmia a ona ho spoznala.
„Vy?!“ vykríkla.
„A koho ste čakali?“ posmešne sa jej opýtal. „Prečo ste neprišli do Francúzska?“
„Pretože to nechcem!“
„A čo chcete? Zostať u Karola?“
„Váš poslušný synáčik ma chcel do toho Francúzska poslať za vami. A keď sa mu to nepodarilo, zavolal vás sem, zradca!“
„Ó, vy sa na neho hneváte?“ spýtal sa pobavene.
„Zabila by som ho!“
„Naozaj? Zdá sa, že mi hviezdy začínajú byť viac naklonené, než som si myslel.“
Kráľ prišiel ku nej. Chcela cúvnuť, ale on bol rýchlejší. Keď si uvedomila, čo sa s ňou deje, už sa nemohla ani len pohnúť. Zovrel ju, jednou rukou držal jej ruky a druhou jej vyzliekal šaty. Chcela sa brániť, ale voči mužovi, ktorý bol vyšší a omnoho silnejší, nemala ani len najmenšiu šancu.
Keď zovretie povolilo, bolo po všetkom. Chcela sa niekam prepadnúť, zmiznúť, umrieť…
„Madam, mali by ste sa obliecť. Vaša nahota vzbudzuje pohoršenie.“
Tieto slová ju prebrali lepšie než vedro studenej vody. Sadla si a začala kričať:
„Tak moja nahota vzbudzuje pohoršenie?! A to, že ste ma práve znásilnili, nie?! A na to, že ste ukradli ženu vlastnému synovi, tiež vaše pohoršenie mlčí?!“
„Odkiaľ to viete … o Markéte …“ potichu sa spýtal.
„Čože?! Tak už vám synove milenky nestačia?! Vy ste mu siahli aj na manželku?! To, že váš syn mal milenku, vás pohoršilo. Ale, že ste mu tú milenku ukradli, to je v poriadku?! Vy moralistický pokrytec! Vraj kráľ!“
Ozvalo sa plesnutie zaucha. Beáta si chytila líce a rozplakala sa. Nevedela, kedy odišiel. Mala pocit, že v jej vnútri sa rozbila fľaša atramentu a zaliala jej celú dušu …
Z tej čiernej prázdnoty ju prebral chlad. Obliekla sa, vstala a priložila do krbu. Potom si ľahla a prepadla sa opäť do tej bezútešnej čiernej prázdnoty …
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.