Natália (6. pokračovanie)

Budova opery na Natáliu veľmi zapôsobila. Bola mohutná a krásna. Keď už sedeli v lóži, Natália si neodpustila poznámku:
„Gerd, toto nie je obyčajné predstavenie.“
„Ste veľmi bystrá. Ako ste na to prišli?“
„Podľa spoločnosti, ktorá je tu v opere.“
„Máte pravdu. Výnos z tejto opery je určený na dobročinné ciele a tak si väčšina prítomných pánov vykupuje svoje svedomie.“
„I vy si ho vykupujete?“
„No… ja chcem získať niečo iné. Natali, smiem vás požiadať o ruku?“
Gerd sa otočil, zobral z prítmia lóže pripravenú obrovskú kyticu ruží a s úklonom jej ju podal.
„Smiete ma požiadať o ruku. Ale to neznamená, že vám ju dám. Ľúbim vás, ste muž o ktorého sa môžem vo všetkom oprieť. Ste dobrý, milý a galantný, a preto vám dám odpoveď až večer. Súhlasíte?“
„Čo iné mi zostáva?“

Cestou domov Natália mlčala. Gerd bol v rozpakoch. Nevedel, či opäť niečo nepokazil a tak mlčal tiež. Takto prišli domov.
Rovnako bez slova zobrala vázu a dala do nej kvetiny. Potom sa rozplakala.
„Natali… Natali… vám sa dnešný večer… nepáčil?“ s obavou sa zmohol Gerd na otázku.
„Gerd… ja… je to všetko… príliš vznešené… Ja… nepatrím tam… A ešte… to moje správanie… veď vám robím len hanbu…“
„Natali, to nie je pravda. Vy tam patríte. Nevadí, že nemáte erb s korunkou. Nie každý šľachtic má šľachetné správanie, o tom viete aj sama. Práve preto bývam na internáte a okrem niekoľkých profesorov na akadémii nikto iný nevie, že som knieža. Nepotrebujem, aby sa niekto klaňal len môjmu titulu a za chrbtom si o mne myslel, že som hlupák. Vy ste nemali zábrany streliť mi zaucho keď som mal nevhodné reči.“
„To som nevedela, že ste knieža.“
„Už viete. A chcete povedať že keby ste to vedeli, že to zaucho by ste mi nestrelili?“
„Ja neviem, možno aj áno.“
„Ako vás poznám, nie možno, ale určite. Tak smiem vás o tú ruku požiadať?“
„Áno,“ šepla.
Gerd ju vzal do náručia a horúco pobozkal.
„Gerd, ale ja sa bojím svadby.“
„Prečo, Natali?“
„Videla som veľa svadieb, ale žiadne z tých manželstiev nebolo šťastné. Preto sa bojím tohto puta. Akosi neviem, či by tento krok bol teraz ten správny.“
„To sa nechcete vôbec vydať?“
„Ale áno, ibaže inak.“
„Ako inak?“
„Tak. Nie v kostole. Len s Božím požehnaním.“
Gerd si bez váhania kľakol. Natália si kľakla tiež. A bozkom spečatili svoj zväzok. Gerd zobral Natáliu do náručia a odniesol ju na lôžko.
„Gerd?“
„Prosím, Natali?“
„Prišla som na školu preto, aby som ju dokončila. Nechcem mať teraz deti.“
„Môžem vám prezradiť rodinné tajomstvo?“
„Ak nebudete mať výčitky svedomia.“
„Raz, to som už bol skoro dospelý, si ma zavolala mama. Vysvetlila mi ako je to so vzťahom medzi mužom a ženou a kedy sú z toho vzťahu deti.“
„Kedy? Nie ako?“
„Presne tak, kedy. Tri-štyri dni po vašich dňoch býva žena neplodná.“
„To som nevedela… Ale prečo máte ešte šesť súrodencov?“
„Hm, keď v mesiaci je aj toľko iných dní… Natali, smiem sa spýtať, ako je to teraz s vami?“

Nadišiel Štedrý deň. Gerd s Natáliou si vymenili malé darčeky.
„Gerd, niečo pre vás mám. Takú drobnosť.“
„Čo je to, ak sa smiem spýtať?“
„Prekvapenie.“
„Tak ma už nenaťahujte, prosím.“
„No tak sa pozrite.“
Gerd rozbalil malý balíček. Našiel v ňom zlaté pero.
„Hm. Tomuto vy vravíte drobnosť?“
„A vari je to pero veľké?“
„To nie. Ale zlaté pero? Veď to vás muselo stáť majetok.“
„Nestarajte sa láskavo o moju peňaženku. Ja sa nemám starať o vašu, tak vy sa nestarajte o moju.“
„Natália, vy sa nepozriete do vášho balíčka?“
„To nazývate balíček? Veď je to niečo veľké.“
Natália rozbalila balík a uvidela nádherný zlatý brokát s perlovým náhrdelníkom.
„Gerd, keby tu nebol ten zákaz, tak by som sa ozvala.“
Gerd sa smial až ho prehýbalo.
„Budete mať z toho nádhernú róbu do opery. A ten náhrdelník sa vám k nej bude určite hodiť.“
Nastal večer. Pri krbe sedeli dvaja mladí ľudia a večerali jedlo, ktoré objednal Gerd z reštaurácie domov s tým, že jej musí ukázať, ako večerajú oni doma.
„Vy ste sa zbláznili. To máme všetko zjesť my dvaja? Veď je toho aspoň pre dvadsiatich!“
„Nie, nezjeme to všetko. Čo nezjeme, darujeme pri ceste na polnočnú omšu na fare. Oni to potom rozdelia medzi chudobných. Tak to robíme u nás odjakživa. Kuchári toho navaria najmenej päťnásobne viac, ako inokedy.“

Ráno vstal Gerd potichúčky z postele a rovnako potichúčky prešiel do vedľajšej izby. Natália otvorila oči a šibalsky sa usmiala. Vstala tiež, umyla sa a potichu sa obliekla.
„Vstávajte, Natali, fiaker čaká! A raňajky sú už zabalené v košíku.“
„Hneď to bude, už si dám len kabát.“
„Kabát? Zobudil som vás?“
„Nie, zobudila som sa skôr ako vy a tiež som čakala kedy vstanete.“

„Gerd, aký bol podľa vás kráľ Ľudovít XIV.?“ spýtala sa, keď už sedeli v koči.
„Podľa mňa to bol dobrý kráľ.“
„Ale veď história o ňom píše ako o svojvoľnom a nemorálnom kráľovi.“
„Moja milá, to si myslíte, že história vždy hovorí pravdu? Kráľom, barónom či inej vyššej šľachte skoro všetci závideli a podľa toho neraz o nich písali. Pozrite sa napríklad na cisárovnú Máriu Teréziu. Viete, koľko klebiet som o nej počul? A pritom zaviedla povinnú školskú dochádzku. Aj vďaka nej sme tu teraz spolu, inak by ste totiž ťažko študovali.“
„Áno, Gerd, máte pravdu. Ale Ľudovít XIV. predsa rozpustil parlament. Nebolo v tom predsa len trocha svojvôle, aby ho nikto neobmedzoval?“
„Myslíte si, že všetci šľachtici na dvore sú dobrí? Mnohokrát sú to iba darmožráči a ak takí tvorili parlament, tak sa mu ani nečudujem. Pozrite sa na druhej strane vláda Ľudovíta XIV. ovplyvnila hospodársky i kultúrny rozvoj Francúzska a ovplyvnila celú Európu. Francúzština sa stala jazykom diplomatov. Práve do Paríža sa chodili učiť aj iní, napríklad ruský cár Peter Veľký.“
„Nikdy mi neprišlo na um poskladať si tieto rôzne súvislosti. Zimný palác v Petrohrade je naozaj obrazom Versailles. Francúzsky dvor sa stal vzorom napríklad aj v slušnom správaní a etikete. Škoda, že sa to slušné správanie odtiaľto nedostalo do celého sveta.“
„Ale veď francúzsku etiketu poznali takmer všetky kráľovské dvory.“
„Práveže len dvory. Na vidiek sa nedostalo takmer nič. A tam to tak aj vyzerá.“
„Vidíte, Natali, napriek všetkému čo sa nepodarilo, je veľkým úspechom práve to, že vďaka tomuto kráľovi sa muži naučili čo je to galantnosť voči dámam. Ešte stále si myslíte, že to bol zlý a despotický kráľ?“
„Keď sa mnohé veci logicky zdôvodnia, vyznie všetko úplne ináč. Ale čo tie jeho početné milenky?“
„Veď to bol Francúz,“ usmial sa Gerd.
Natália naňho škaredo zazrela a preto ďalej vážne pokračoval:
„Ale aj tak si myslím, že všetky tieto tvrdenia sú prehnané. Aj o mojom otcovi noviny napísali, že má milenku. Nebola to pravda. Za všetkým bola iba obyčajná závisť. Môj otec pochádza zo starého kniežacieho rodu a vzal si za manželku chudobnejšie dievča. Myslím, že tento nezmysel noviny uverejnili len preto, že im mnohí závidia šťastný manželský život. Údajná milenka bola jedna z prepustených slúžok, ktorú sme prichytili pri krádeži. Ak náhodou na dvore Ľudovíta XIV. bol nejaký jeho neprajník, či skôr neprajníčka, tak o takéto klebety iste nebola núdza. A ako poznám ľudí, každý hneď všetkému uveril. I my sme skoro márne vysvetľovali naším priateľom, že údajná otcova milenka už u nás dávno nie je. Viac však verili novinám ako nám. A našlo sa len zopár priateľov, ktorí uverili v otcovu nevinu.“

V zámku strávili takmer pol dňa. Poprezerali si všetko, kam ich pustili. Cítili dotyk histórie, ale bol to veľmi dôverný dotyk. Akoby to všetko poznali, akoby tam už žili, akoby bolo všetko úplne inak…
Pri slovách sprievodcov akoby videli zdivočené hordy parížskej spodiny, ako pália kráľovské dokumenty i umelecké diela počas Veľkej francúzskej revolúcie. Videli, ako sa mení kaplnka na korunovačnú sieň počas Napoleonovej vlády, ako tiene dávno zosnulých ľudí tancujú v zrkadlovej sieni už takmer zabudnuté tance…
A v duši im bolo tak smutno, akoby s Ľudovítom XIV. odišlo niečo krásne do nenávratna…

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…