Natália (5. pokračovanie)

O niekoľko týždňov už zdravá Natália bývala opäť na internáte. V uliciach mesta začalo snežiť. Vianoce sa blížili každým dňom. Vonku, pred vchodom, ako obvykle, stál Gerd. Dnes bol zasnežený ako snehuliak. Keď ho Natália zbadala, pobehla k nemu.
„Natali, čo by ste povedali na príjemný zvyšok dňa v teple kozuba?“
„Veľmi rada, ale ešte som neobedovala a som veľmi hladná.“
„Ja som tiež ešte neobedoval, poďme si niečo kúpiť.“
Prvýkrát ju zaviedol do malej útulnej reštaurácie.
„Vy ste sa zbláznili, Gerd. Z čoho chcete žiť celý mesiac, keď tu len za obed utratíte kopu peňazí?“ ticho protestovala. Prvý raz bola v tomto podniku. Nikdy sa tam sama neodvážila.
„Nebojte sa, nie je to tu také drahé ako si myslíte. Dá sa tu lacno a dobre najesť. Len si pokojne objednajte.“

Po skutočne dobrom a výdatnom obede, o ktorom nemala ani len tušenie, koľko stál, vyšli von. Vietor preháňal po zmrznutej ulici snehové vločky. Zima sa začala hlásiť.
Tých niekoľko ulíc rýchlo prebehli. Nezastavili sa ani na schodoch.
V byte však bolo príjemne teplo. Natáliu to milo prekvapilo, čakala, že bude znova rozkladať oheň.
„Kedy ste to urobili?“
„Poprosil som pani domácu, aby to urobila.“
„Vy ste vedeli, že práve dnes sem prídeme?“
„Veď som vás pozval. Ale cíťte sa tu ako doma,“ hovoril a zároveň jej pomáhal z kabáta.
Keď si vyhriali uzimené ruky, Gerd začal:
„Na zimné prázdniny odcestujete domov?“
„Samozrejme, na Vianoce by mal byť predsa každý doma, nie?“
„Ja… viete… asi nepôjdem domov. Nechceli by ste tu so mnou zostať?“
„Mám zostať na internáte?“
„No… na internáte to asi nepôjde. Ten býva cez prázdniny zavretý. Myslel som… tu…“
Nestačil ani dopovedať a ozvalo sa plesnutie, ktoré sprevádzal krik:
„Vy podvodník, pred mesiacom ste tvrdili, že tento byt je dobrý na to, aby sme sa mali kde rozprávať a teraz takéto návrhy!? To mám bývať s vami pod jednou strechou!?“
„Nechápem váš protest, veď ste tu so mnou už bývali.“
„Ale to bolo iné, vtedy som bola zranená a potrebovala som vašu pomoc, lebo nikto iný tu nebol.“
„A stalo sa vám v tom čase niečo zlé?“
„Nie… ale budú z toho reči…“
„Ale veď vy ste na také reči už roky zvyknutá.“
„Je pravda, že som ich počúvala roky, ale nezvykla som si.“
„Myslíte si, že zapcháte klebetníkom ústa? Veď ste tu už boli so mnou sama. Myslíte si, že o tom už pol Paríža nevie?“
Chvíľu mlčala. Zdravý rozum jej hovoril, že je to tak. A klebetníkom ústa nezapchá ani keby chodila po ulici so svätožiarou.
„Dobre, Gerd,“ povedala po chvíli. „Ak budete dodržiavať pravidlá nášho spolunažívania, budem s vami bývať. Lenže …“
„Čo lenže?“
„Gerd, ja chcem doštudovať. A musím doštudovať, ak mi rozumiete…“
„Ale veď ja vám nebránim, práve naopak…“
„Dobre, napíšem rodičom, že tu zostanem.“
Gerd ju zobral do náručia a pretancoval s ňou cez celú izbu.

Prišli zimné prázdniny. Internát sa pomaly vyprázdňoval. Keď už odišli aj poslední opozdilci, Gerd prišiel po Natáliu a preniesol jej kufre s vecami znova do prenajatého bytu.
„Potrebujete s niečím pomôcť?“ spýtal sa Gerd keď už kufre stáli na zemi v izbe.
„Nie, ďakujem vám. Teraz si musím veci vybaliť sama. Buďte taký láskavý a nechajte ma samu.“
„Ako si prajete. Počkám na vás v druhej izbe.“
Natália si sadla a od únavy zo sťahovania zaspala. Bol už večer, keď sa prebudila. V izbe sa už zotmelo, iba cez otvorené dvere presvitalo svetlo kozuba.
„Gerd?“
„Želáte si?“
„Boli ste sa naobedovať?“
„Nie. Nemohol som vás tu predsa nechať samotnú,“ usmial sa. „Nešli by sme na večeru?“
„To už je tak neskoro? No pravdaže, môžeme za chvíľku ísť.“

Netrvalo dlho a mladý pár vyšiel do zasnežených ulíc. Cestou sa troška zhovárali až zastali pred reštauráciou kde nedávno Gerd utratil takmer celé štipendium za dva obedy.
„Ideme sem?“ začudovane sa spýtala.
„Minule sa vám tu nepáčilo?“ začudoval sa on.
„To chcete znova utratiť toľké peniaze za dve večere?! Z čoho chcete žiť do najbližšieho štipendia?“
„O to sa vy láskavo nestarajte, to je vec bontónu. Keď muž pozve dámu na obed alebo večeru, dáma sa nesmie starať o to, z čoho to gavalier zaplatí. Je vám to jasné?!“
„Kašlem na váš bontón! Určite ho zostavoval nejaký zazobaný hlupák, ktorý ani nevie, že na tejto zemi žijú študenti! A, pane, vy máte predsa ešte päť súrodencov…“
„Šesť, milá slečna, mám ešte aj brata!“
„Tak vidíte, vy sebec! Keby vaši súrodenci na štúdiách utrácali tak ako vy, zruinovali by ste aj grófsky majetok!“
„Ale ja som knieža!“
„Netárajte! Kniežatá nebývajú na internáte s inými chlapcami. Nechajú sa obskakovať niekde na priváte, nafúkaní pajáci!“
„To nie je pravda!“
„Načo sa potrebujete predvádzať, keď o dva týždne nebudete mať ani na jedlo?!“
Už-už sa jej tisli slzy do očí a on ešte stále nič nechápal. Pozeral sa na ňu ako na zázrak a o chvíľočku sa začal smiať: „Tak vy sa o mňa bojíte?“
„Samozrejme, vy blázon! Nechcem, aby ste umreli od hladu len preto, že sa teraz chcete predo mnou predvádzať! Neznášam predvádzanie!“
„Takže vy sa o mňa bojíte!“ Bol to výkrik radosti. Zrazu Gerd zobral Natáliu do náručia a už s ňou tancoval pomedzi svietiace kandelábre: „Tak ona ma možno aj miluje! Tra-la-la! Miluje! Tra-la-la! Ja to už viem!“
Začudovaní chodci sa im zďaleka vyhýbali.
Večeru si nakoniec dali veľmi skromnú v jednej zadymenej krčme. Cestu späť si krátili bozkami a tak im trvala asi o dve hodiny dlhšie než obvykle.

Keď sa vrátili domov, Natália zistila, že jej vlasy smrdia od cigaretového dymu. A nielen vlasy, celá sa cítila špinavá.
„Gerd, potrebovala by som si umyť vlasy a celá sa poumývať.“
„Dobre, donesiem horúcu vodu do vane.“
„Pomôžem vám.“
„Neopovážte sa! To je hrubá práca, takú by žena nikdy nemala vykonávať. U nás doma to robia sluhovia.“
„Vy máte sluhov?“
„No a? Veď som vám povedal, že som knieža.“
„Netárajte! Kniežatá nebývajú na internátoch!“
„Dobre, túto tému si necháme radšej na inokedy. Môžem už začať nosiť tú vodu?“
„Dobre.“
Vaňa už bola plná vody, keď si Natália spomenula na to, že jej nemá kto pomôcť s vlasmi.
„Gerd?“
„Prosím, čo by ste ešte potrebovali?“
„Nehnevajte sa… ja som zabudla… s vlasmi mi pomáhala správkyňa na internáte. Sama si s nimi nedám rady. Sú príliš dlhé…“
„Dobre, aj sestrám som už umýval vlasy. Som totiž najstarší.“
„Ako ste to dokázali?“
„Normálne. Boli oblečené v dlhých plátených spodniciach. Máte takú?“
„Samozrejme.“
Pri umývaní vlasov si Gerd, ako vždy, neodpustil rôzne poučné poznámky:
„Vidíte, bolo vám treba ísť do tej zasmradenej krčmy!? Kto to má teraz umývať!? Ale to tak dopadne, keď sa hrdá slečinka nechce dať pozvať na večeru do slušného podniku! Bolo vám to treba?! Ale ona sa musí starať o cudziu peňaženku!“
„Nekomentujte, umývajte, už ma štípu oči!“
„Tak vám treba, nemali ste tam loziť! Už sa hrdá slečinka nechá nabudúce láskavo pozvať do podniku na úrovni?“
„Dobre, Gerd. Už toľko nerozprávajte, lebo mi už z toho duní hlava!“
„Presne to bol účel!“
Natália sa šibalsky usmiala, rukami si prehodila mokré vlasy na chrbát tak, že bol Gerd celý mokrý. Odchádzal sa prezliecť frflajúc: „Tak toto mám za moju dobrotu!“
Na druhý deň podvečer:
„Natali, poďme na výlet do Versailles.“
„Vy ste sa zbláznili! Veď je to ďaleko za Parížom.“
„Najmeme si fiaker.“
„Viete, koľko to môže stáť?“
„Náhodou viem. Je to vždy lacnejšie ako lístky do divadelnej lóže.“
„Kedy tam chcete ísť?“
„Po Vianociach, vtedy tam bude určite krásne.“
„Dúfam, že dnes večer už budeme konečne doma.“
„Mýlite sa, milá Natali. Dostal som lístky do opery. Mali už len lóžu, nevadí? Veď už dávno ste túžili vidieť Verdiho operu Nabucco. Pomaličky by ste sa mohli začať aj obliekať, lebo večeru som zaistil v divadelnej reštaurácii.“ Gerd to vysypal zo seba takmer jedným dychom, aby sa Natália nezmohla ani len na slovíčko odporu. Lenže ona pochopila, že asi naozaj bude trošku bohatší a mlčala. Prvýkrát.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…