Bol chladný november. V uliciach fúkal studený vietor a mokré lístie sa lepilo na obuv.
„Natali, nechceli by ste si predsa len prezrieť ten byt? Pri kozube by sa predsa len rozprávalo lepšie ako v tomto nečase na ulici.“
„Tak teda dobre. Ukážte mi ho.“
„Je to tu neďaleko. Poďte, povediem vás.“
Prešli pár uličiek až zastali pred veľkým domom. Vyšli po schodoch na prvé poschodie. Gerd otvoril dvere. Bol to krásny byt. Mal dve veľké izby. V prvej bol veľký krb, stolík a skutočne – dve pohodlné kreslá. Na oknách boli ťažké zamatové závesy a na zemi koberec. Nebol to prepych, ale dýchalo tu niečo útulné a krásne aj keď v krbe nehorel oheň a bolo chladno.
Gerd sa zohol a začal rozkladať oheň. Nedarilo sa mu, všade bolo plno dymu.
„Ustúpte, vy nešika. Urobím to sama. Otvorte okno, lebo sa tu udusíme.“
Zakrátko ohník krásne pukotal a z krbu sa šírilo príjemné teplo. Okno už bolo zavreté a priatelia sedeli za stolíkom. Vonku sa začalo stmievať.
Keď sa Natália vrátila na internát, spolubývajúce sa potuteľne usmievali.
„Natália, akosi dlho si bola na rande s tým tvojim fešákom.“
A druhá dodala: „A bozkal ťa vôbec?“
„S pol Parížom za chrbtom sa veľmi zle bozkáva!“ odsekla Natália.
„S pol Parížom? Kde ste to vlastne boli?“
„Viete čo milé dámy, zajtra vás pozývam na svoje rande.“
„Ty nás pozývaš,“ prekvapene sa opýtali, „to myslíš vážne?“
„A prečo nie, keď tam môže byť pol Paríža, prečo by ste tam nemohli byť aj vy?“
Na druhý deň tri grácie nasledovali Natáliu na trhovisko. Natália si rozložila maliarsky stojan, založila si plátno a medzitým prišiel Gerd s akordeónom.
„Natália, kto sú tie tri, ktoré na mne idú oči nechať?“ šepol jej do ucha.
„Moje spolubývajúce, chceli vidieť moje rande, tak som ich pozvala.“
„Tak zahráme Skrotenie zlej ženy, čo poviete?“
„Skúsme, či pochopia.“
Trhovisko sa opäť zmenilo na divadlo. Tí dvaja hrali a popri tom ešte Gerd spieval a Natália maľovala. Grácie vypliešťali oči a neveriaco sa dívali pred seba. Tak ich uvidel aj profesor literatúry.
„Dobrý deň, milé slečny.“
„Pán profesor, čo tu robíte?“ prekvapene sa opýtala trojica dám.
„Chodím sem každý deň cestou zo školy. Rád sa zabavím na ich interpretácii Shakespearea. Ich francúzština je tiež vynikajúca, čo poviete, dámy?“
Tri Natáliine spolužiačky vyzerali ako vyorané myši a veľmi rýchlo ušli z rande domov.
V jeden deň stál Gerd pred školou a čakal. Natália vyšla usmiata.
„Natali, som rád, že ste urobili i poslednú skúšku z literatúry.“
„Pán profesor ma ani veľmi neskúšal.“
„Vy sa snáď sťažujete!“ zvolal. „Nechcete si tú skúšku vynahradiť vystúpením na trhovisku?“
Keď prišli na trhovisko, Gerd pristúpil ku stolíku s kvetinami.
„Há, mladý pánko, a kdeže majú harmoniku? Ani slečinka nemaľujú, to tu bude smutno. To ani tie tržby nebudú také, čo bývali.“
„Ale teta, veď by ste už mohli ísť aj do divadla.“
„A čože tam dávajú, mladý pánko?“
„Viete teta, tragédiu, Rómeo a Júlia.“
„A čo že je to, mladý pánko, nechže mi len povedia, o čom to je.“
„No dobre, my vám to ukážeme, len mi dajte tú peknú ružičku.“
„Nech sa páči, mladý pánko, a platiť nemusia.“
„Ďakujem, teta.“
Trhovisko sa opäť zmenilo na javisko a okolo sa zbiehali ľudia. Natálii sa na kamennej dlažbe zachytil opätok a ona začala padať. Gerd pohotovo vyskočil a zachránil ju. Lenže opätok na topánke bol poškodený a chodiť sa na ňom nedalo.
„Je tu niekde obuvník?“ zavolal Gerd medzi divákov.
„Dajte sem topánku, mladý pánko, a hrajte ďalej, opravím vám ju zatiaľ.“
Bosá Natália sedela na debničke od zeleniny a recitovala záverečné pasáže Júlie. Na to pokračoval Gerd a predstieral, že ide vypiť jed. Z hľadiska sa ozval mladý mužský hlas:
„Čo si sprostý umierať? Šak ju unes!“
„Júlia, hoc´ smrť by nás vo večnosti zblížila, život je predsa len krajší a snáď sa pán Shakespeare nenahnevá, ak sa nezabijem, ale vás unesiem.“
„No, budete to musieť urobiť aj naozaj, lebo tá noha ma bolí…“
„Hej, mladý pánko, tu majú tú črievičku!“
„A čo som dlžný?“
„Nech to nechajú tak, za to divadlo!“
Gerd obul Natálii topánku, zobral ju do náručia a opustil plesajúce trhovisko. Potom mávol na drožku. Jemne ju vyložil a povedal: „Poďte, odveziem vás k lekárovi.“
Natália súhlasila. Noha ju veľmi bolela. Lekár jej nohu ošetril a nakoniec jej ju zaviazal do pevného obväzu so slovami: „Aspoň týždeň nesmiete vôbec chodiť.“
„Natali, odnesiem vás do toho prenajatého bytu, tam sa o vás budem môcť postarať. Veď kto by sa o vás postaral na internáte?“
„Máte pravdu, moje spolubývajúce teraz odcestovali domov a neviem ako sama budem chodiť.“
„Asi nijako, vyzerá to, že ste si škaredo natiahli šľachu. Bude sa to liečiť dlhší čas, cestou sa teda zastavíme po vaše veci.“
Pred internátom drožka zastala. Gerd vyšiel ku správkyni, povedal jej čo sa stalo a poprosil ju aby zbalila všetky veci pre Natáliu.
Večer v prenajatom byte sedel Gerd v kresle v jednej izbe a Natália ležala na posteli v druhej izbe.
„Au!“ ozval sa bolestný výkrik.
Gerd naľakane vyskočil a utekal do druhej izby. Cestou skoro rozbúral stenu a narazil si plece.
„Natali, čo to robíte, veď si ublížite!“ vykríkol keď uvidel čo stvára.
„Je mi to trápne, ale musím ísť na záchod.“
„A to ste ma nevedeli zavolať?! Museli ste vstávať, aby ste zistili, že nevládzete chodiť?! Tvrdohlavá ste ako baran! Čo si myslíte, že na to nevoňavé miesto ja nechodím?! Alebo si myslíte, že mi odpadnú ruky, ak vás tam odnesiem?! To ste museli pokúšať?! Tak poďte, prenesiem vás.“
Gerd vzal Natáliu na ruky a skutočne ju odniesol na toaletu. Počkal na ňu a hneď ju preniesol späť.
„Hm, a teraz sa budem ako umývať keď nemôžem chodiť?“ skleslo sa ho spýtala.
„Jednoducho, obslúžim vás.“
Gerd ešte ani nedohovoril a už mal líce červené od zaucha. Zamyslene si ho pošúchal a smutne dodal: „Veď som nepovedal, že sa budem pozerať.“
„Aha. A ako si to teda predstavujete?“
Gerd sa zasmial: Donesiem vám lavór s vodou a odídem. Dvere zavriem. Vy sa umyjete, oblečiete a zavoláte ma. Ja zoberiem lavór s vodou a pôjdem ho vyliať. Spokojná?“
„Hm, to by šlo.“
Na druhý deň ráno:
„Gerd, kde môžem vyliať vodu z lavóra?“
„Vy ste sa zbláznili! Veď nemôžete chodiť. Dajte, ja to urobím.“
„Nie, ja to urobím sama!“
„Prosím vás, ustúpte. Už ste zabudli, ako ste včera skončili? Mimochodom, ako sa pamätám, včera sme sa tak dohodli. Zmenili ste plán?! Naučili ste sa lietať?!“
„Aj tak by som vám to najradšej nedovolila.“
„A prečo nie, dočerta! To zo mňa ubudne, keď vynesiem von lavór so špinavou vodou?!“
„To nie preto,“ hovorila mierne a líca sa jej červenali, „ja… totiž… tá voda nevyzerá veľmi vábne…“
Gerd zočil lavór a zasmial sa:
„Milá Natália, ja mám doma päť sestier a vždy som im v tieto dni vodu vynášal ja, aby si sluhovia nerobili posmešky. Tak môžem už tú vodu vyniesť?“
„Tak choďte, vy tvrdohlavec!“
Gerd sa o chvíľku vrátil. Natália sedela na posteli ako zmoknutá sliepka a líca mala stále červené. Videl, že práve teraz potrebuje povzbudiť.
„Natali, prenesiem vás do kresla a dáme si víno.“
Prikývla. Gerd ju zobral do náručia a preniesol ju do vedľajšej izby. Blikotajúci plameň v kozube príjemne hrial.
„Natali, vy sa hanbíte. Nehovorte, že nie, vidím to na vás.“
„Gerd, je to strašné, byť odkázaná na pomoc iných.“
„A prečo?“
„Lebo… lebo… o takých veciach nemá nikto vedieť… a muži už vôbec nie…“
„Natali, no tak. Tieto veci sú prirodzené je veľmi hlúpe a pochabé, že práve o tých prirodzených veciach sa mlčí ako o niečom nedôstojnom alebo zvrátenom. Pravdaže netreba s tým chodiť na bubon, to nie, ale mali by o tom vedieť aj dievčatá aj chlapci. Ja som mal šťastie. Mám päť sestier. Raz, ešte ako malý chlapec som počul ako najstaršia sestra hovorila, že má krvácanie. Toto slovo ma vystrašilo a bál som sa o ňu, že umrie. Plakal som vonku pod schodmi a tam ma našla matka. Spýtala sa ma, čo mi je a ja som jej povedal o mojom strachu. Mama mi utrela slzy a veľmi láskavo mi vysvetlila o čo ide. Povedala mi, že sa nemám báť, lebo je to vec, ktorá patrí k životu a ktorej sa musia prispôsobiť nielen ženy, ale aj muži. Veď keby niečo také nebolo potrebné, nikdy by to ľudia nepoznali. Rozumiete mi?“
Prikývla, ale mlčala a dívala sa na podlahu.
„Ale vy musíte o tom hovoriť, keď chcete vašim ženám pomôcť.“
„Je to tak. Ja som sa o tom dozvedela od tety. Matka nikdy o takýchto veciach nehovorila. A katechét na gymnáziu o tom hovoril ako o niečom nečistom, za čo sa musí každá žena hanbiť. V jednej veľmi nepríjemnej chvíli som to využila.“
„Čože? A ako sa vám to podarilo?“
„Veľmi jednoducho. Raz som išla zo školy a na ulici ma obklopili chlapci. Zatiahli ma do starého domu. Robili si zo mňa posmech, že do školy chodím len preto, aby som sa pred nimi predvádzala a aby som ich zvádzala k hriechu. Potom… potom ma chceli vyzliecť… a vtedy som si spomenula na katechéta a bezočivo som ich vyzvala – Milí páni, práve dnes som nečistá, kto z vás chce ísť so mnou prvý do večného zatratenia? – Oklamala som ich, ale zabralo to. Rozutekali sa ako vyplašené vrabce a ja som mohla ísť.“
Gerd sa zasmial: „Milá Natália, vy vždy dokážete byť v pravej chvíli pohotová!“ a potom sa vážne opýtal: „Je vôbec dnes ešte niečo také možné?“
„Je. Hovorila som vám, že u nás je ešte stredovek. Viem, že sa to musí zmeniť. Lenže ako?“
„Netrápte sa tým, život sám určite prinesie nejaké riešenie. Alebo aspoň príležitosť. Aspoň doteraz to tak bolo. Najeme sa?“
„Najedzte sa sám, ja nemám chuť.“
„Máte bolesti?“
Prikývla.
„Môžem vám pomôcť?“
„Vy mi viete pomôcť?“
„Skúsim to. Videl som sestry ako si pomáhali.“
„Ako to dokázali?“
„Veľmi jednoducho. Dali si vyhladiť rukou chrbát, hlavne tam, kde sú kríže. Chcete?“
„Skúste to.“
„Bolo by lepšie, keby ste si ľahli…“
Natália sa nechala preniesť späť na posteľ a Gerd jej cez šaty hladil chrbát. Bolo to veľmi príjemné. Bolesti ustupovali a ona zaspala. On ju opatrne prikryl dekou a prešiel do svojej izby. Zobral si Goetheho.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.