Paríž, rok 1909/1910
Prešiel rok. Po prázdninách sa mladí ľudia opäť stretli.
„Natali, som rád, že vás tu vidím. Bál som sa, že vás rodina už nepustí.“
„Je to zatiaľ v poriadku. Otec si presadil svoje, hoci sa s ním už nikto z rodiny nerozpráva. A čo by ste urobili keby som neprišla?“
„Hľadal by som vás. Pozrite čo mám!“
„Kľúče? Odkiaľ?“
„Prenajal som si blízko internátov jeden malý byt.“
„Vy chcete bývať tam?“
„Nie, bývať budem na internáte tak ako doteraz. Ale nechceli by ste tam občas so mnou zájsť?“
„Čože!? Čo si to o mne myslíte, vy nehanebník!“ Výkrik sprevádzalo hlasné plesnutie a líce mladého pána dostalo nápadne červenú farbu. „Choďte si na Pigalle alebo na Moulin Rouge vy… vy…! Niektorá z tých namaľovaných slečien tam s vami iste rada pôjde!“
„Natali, počkajte, ja som to tak nemyslel… No tak, stojte! Nebežte už! Je to úplne inak!“
„Nedotýkajte sa ma, vy nehanebník! Čo si to vôbec o sebe myslíte!“
„Ale, Natali, tak už prestaňte. Neplačte, všetko je inak!“
„Nechajte ma, v živote vás už nechcem vidieť!“ vykríkla a utiekla.
Popoludní sa Gerd so zvesenou hlavou vracal na internát.
„Gerhardt, kde sa túlate?“
„Oh, mama, otec, kde sa tu beriete?“
„Milý synak, cez prázdniny ste nám hovorili, že potrebujete zvýšiť vreckové. Tak sme sa prišli presvedčiť na čo.“
„Obávam sa, že moja žiadosť je už neaktuálna,“ so smútkom v hlase odvetil Gerd.
„To dievča vás opustilo?“
„Vy viete, že je v tom dievča?“ začudoval sa.
Matka sa pousmiala: „Stačí sa na vás pozrieť. Tak o čo ide?“
A nešťastný Gerd porozprával, čo sa práve stalo.
„Milý synak, čudujem sa, že máte ešte celú hlavu. Na jej mieste by som vás zabila. No nič, čo ste dobabrali, to si musíte aj napraviť. Môžeme vám pri tom pomôcť?“ opýtala sa mama.
„Budem rád.“
„Tak by sme ju mali ísť pohľadať, čo poviete?“ povedal otec. „Neviete, kde by mohla byť?“
„Asi išla na trhovisko maľovať.“
„Tak na čo čakáme?“ spýtala sa mama.
Gerd si zobral harmoniku a viedol rodičov. Natália bola skutočne na trhovisku a maľovala.
Gerhardt sa veľmi rýchlo rozlúčil s rodičmi: „Prepáčte, mama, otec, už musím ísť.“
„Aha, už rozumiem, to je to dievča?“ opýtala sa mama, ale odpovede sa už nedočkala. Mlčky si zastala spolu s otcom medzi divákov a čakali, ako si ich syn poradí.
Gerd pozdravil Natáliu, ale ona chladne odvrkla „Už ste tu znovu?!“ a mlčky pokračovala v práci. To mlčanie pichalo.
„Natali, môžem vám to vysvetliť?“
„Nechápem, čo ešte chcete k tomu dodať!“
„Tak mi aspoň vynadajte, ale nemlčte už!“
„Vynadať? Tak k tomu sa teda neznížim! Príliš si vážim sama seba. Ja vás namaľujem, chcete?“
„Dobre!“ radostne vyhŕkol Gerd, zobral si akordeón a začal hrať.
Po pesničke prišiel: „Tak čo, máte to už hotové?“
„Pravdaže. Dúfam, že sa spoznáte.“
Potom odstúpila od plátna. Gerd sa pozrel a skoro odpadol. Z plátna sa na neho díval krásny sivý somár s Gerdovou tvárou.
Gerd stratil reč, no po chvíli urazene zazrel na Natáliu a zavrčal: „To nie som ja!“
„Nie? Uvidíme,“ usmiala sa. Zobrala do rúk obraz, vyložila ho nad hlavu a zakričala medzi divákov: „Kto spozná tento rozkošný portrét, tomu ho darujem!“
Gerdov otec a mama sa usmiali a čakali. Vtom sa ozval jeden mládenec:
„Slečna, to sa podobá na toho mladého pána vedľa vás. Aj minule tu skončil s narazeným obrazom na hlave.“
Vtedy sa pridal ďalší hlas:
„Je to on! Ja som videl, ako od vás dostal tri facky.“
„Výborne, mladí páni, obraz je váš, podeľte si ho ako chcete.“
Natália podala obraz prvému, ktorý si poň pribehol a otočila sa ku Gerdovi:
„Vidíte, ste to vy! Každý vás tu pozná.“
„Prečo ste im ten obraz dali?“ zavrčal na ňu Gerd.
„To som si ho mala zavesiť nad posteľ?! Stačí, že sa na jeho originál musím pozerať každý deň!“
„Ako to: každý deň?!“
„Odkedy som v Paríži, beháte za mnou ako pes! Našli ste ma všade. A keby to nestačilo: včera ste dokonca stáli pred mojím oknom pod tou košatou lipou v tom lejaku.“
„Tak vy ste vedeli, že som tam?! A to ste ma tam nechali moknúť?!“
„Myslela som si, že potrebujete schladiť svoju pýchu a márnomyseľnosť. Tak som vás tam nechala. Ale zdá sa, že pršalo veľmi krátko!“
Vtedy sa spoza Gerdovho chrbta ozval výbuch smiechu. Gerd zdúpnel, lebo tak sa vedela smiať iba jeho mama. A to mu zobralo chuť do ďalšej hádky. Natália využila chvíľu, keď mal zavreté ústa, zobrala si stojan a dôstojne odišla.
„Gerd, môžete prísť na chvíľu sem?“
„Prosím, mama?“ ozval sa ticho Gerd, pretože sa jej strašne bál.
„Pekné veci sa to dozvedáme o vás.“
Gerd čušal ako zarezaný.
„Tá žena je hodná cisárskeho dvora, nielen vás. Na vašu pýchu treba takú sekeru. Otec vám pošle do francúzskej banky pol milióna frankov. Samozrejme, zlatých. Stačí?“
„Ďakujem, mama.“
„Dúfam, že už budete iba zdvorilý a slušný. Rozumeli ste?“
„Áno, mama,“ šepol Gerd.
„Správajte sa k nej slušne, pokiaľ vôbec viete, čo to slušnosť je!“
„Dobre, mama, budem dobrý.“
„Len aby! Tomu ja ani za mak neverím!“ ozval sa Gerdov otec.
„Teraz už bežte, vy jeden somár,“ dodala so smiechom mama a potom vážne pokračovala: „Taká nevesta by ma naozaj potešila.“
„To vaše inkognito bolo predsa len na niečo dobré. Naozaj netuší kto ste?“ opýtal sa otec.
„Ani vo sne.“
„Hm, tak to budete mať ešte ťažšie. Nie, že ju opäť urazíte. To by ste boli ozajstný somár. Ale teraz už naozaj choďte, máte čo naprávať.“
„Ďakujem, otec.“
Starý pán mávol na drožku a nechal sa spolu s manželkou odviesť na stanicu.
Na druhý deň čakal Gerd na Natáliu priamo na trhovisku. Spieval takú smutnú pieseň o somárovi, až sa Natália začala smiať. Trhovníci, ktorí boli svedkami včerajšieho výstupu sa výborne zabávali.
„Natali, som rád, že sa smejete. Možno ma už konečne vypočujete.“
„Tak teda hovorte.“
„Viete, v tom byte totiž nie je len posteľ, ako ste sa mylne nazdávali, ale sú tam aj dve celkom pohodlné kreslá kde sa dá sedieť a celkom príjemne sa rozprávať bez toho, aby vás počúvali ľudia z polovice Paríža. To je všetko.“
„Vy sa naozaj chcete len rozprávať?“ spýtala sa mierne.
„A robil som vari celý rok niečo iné?“
Keď sa mu pozerala do očí, vyzeral veľmi nešťastne, no v očiach mu už horeli nezbedné plamienky. Naozaj to myslel dobre.
„A z čoho to chcete platiť?“
„Pozrite sa, vy si kupujete farby a ja si platím byt.“
„No dobre, ešte si to rozmyslím. Teraz radšej spievajte, vtedy aspoň nestvárate hlúposti.“
V jeden krásny slnečný jesenný deň Natália opäť maľovala na trhovisku a Gerd hral na akordeóne svoj nový valčík. Ľudia, ktorí boli v ten deň na trhu nakupovali i predávali a niektorí sa prišli pozrieť aj na maľovanie.
„Mamička, čo robí tá teta?“ ozval sa detský hlások.
„Vidíš, dcérka, maľuje.“
„Aj ja by som chcela maľovať.“
Natália to počula. Usmiala sa na malú slečnu, vyšla spoza stojanu a zobrala ju za ruku.
„Tak ty chceš maľovať?“
„Áno, teta,“ smelo odpovedalo dievčatko.
„Tak poď, skúsime to,“ povedala Natália a už skladala rozrobený obraz a namiesto neho dala čisté plátno. Potom podala malej slečne farby a štetce a dieťa maľovalo. Namaľovalo slniečko, trávičku, niekoľko husí, potok. Potom si obraz prezrelo a povedalo:
„Pozri, teta, už je hotový.“
„Je krásny,“ odpovedala Natália. „Teraz ho skúsime predať. Dobre?“ a už sa obrátila medzi divákov. Obraz držala nad hlavou a povedala:
„Kto si chce kúpiť tento krásny obrázok?“
Z davu vystúpil muž a povedal: „Kúpim ho. Koľko zaň chcete?“
„Koľko dáte, pane,“ odpovedala Natália.
Muž vytiahol peňaženku a podal Natálii bankovku. Natália poďakovala a bankovku dala malej slečne: „Nech sa páči, tvoj prvý honorár. Kúp si zaň svoje farby.“
Dievčatko sa usmialo a poďakovalo. Potom sa obrátilo na pána, ktorý držal namaľovaný obrázok: „Ocko, prečo si ho kúpil?“
„Lebo sa mi veľmi páči. Poď, pôjdeme kúpiť tie farby, dobre?“
Z maličkého dievčatka sa neskôr stala známa maliarka.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.