Vojvoda mal pravdu, kráľ ľúbil Françoise. Vyhľadával ju, rozprával sa s ňou a správal sa k nej tak jemne, ako len dokázal. Vedel, že sa bojí a nechcel ju odplašiť.
Každý podvečer navštevoval svoju švagrinú Henriettu Anglickú a akoby náhodou, vždy odtiaľ odviedol Françoise. Keď bolo pekne, pozval ju na vychádzku do parku, keď pršalo, odviedol ju do svojej pracovne. Usadil ju do kresla oproti sebe a čoraz viac pred ňou odhaľoval svoje plány. Najprv si myslel, že ju štátnické reči budú nudiť, ale na svoje potešenie spozoroval, že vždy, keď spomenul budúcnosť, nápadne ožila a nielen počúvala, ale dokonca mu navrhovala ako niektoré veci vyriešiť.
„Na Mazarinovu radu som nechal rozpustiť parlament. Najprv som chcel s parlamentom spolupracovať, predkladal som návrhy, ale oni všetko zamietali a ja som musel prešľapovať na mieste. A za to, že mi neustále hádzali polená pod nohy, dostávali ešte kráľovsky zaplatené.“
„Ale človek sám nedokáže veľa. Mali by ste mať nejakých radcov, alebo … ja neviem, ako ich nazvať. Predsa len nepoznáte život v celom Francúzsku.“
„Mám svojich radcov. Mazarin mi rozprával, že kedysi dávno, keď ešte len začínala vojna medzi Anglickom a Francúzskom, bol v Louvri okrúhly stôl. Sedávali za ním tí najčistejší rytieri a riadili krajinu. Neviem, odkiaľ to vytiahol, ale keď som sa niektorých dôveryhodných osôb pýtal, naozaj vedeli o okrúhlom stole. Ale nikto nevie, kde sa stratil. Údajne ho zničila Katarína di Medici. Napokon sme s Mazarinom nechali vyhotoviť nový stôl a vybrali sme dvadsaťštyri rytierov, ktorí mi pomáhajú riadiť krajinu namiesto parlamentu. Pred šľachtou však vystupujem ako absolutistický kráľ a preto im nemusím nič zdôvodňovať. Aj tak by mnohému nerozumeli.“
„A aké máte plány?“
„Vy chcete poznať moje plány? Dosiaľ to žiadnu ženu nezaujímalo.“
Začervenala sa: „Aj ja predsa žijem v tejto krajine a rada by som vedela, aká budúcnosť ma čaká.“
„Súkromná alebo politická?“ usmial sa a pozrel sa jej do očí.
„Aj – aj. Akú úlohu by mohla mať žena v politike?“
„Veľkú. Mohla by viesť kráľa …“ priblížil sa k nej. „Nechcete sa za mňa vydať?“
Cúvla: „Veličenstvo, musím sa ísť prezliecť na večeru …“
„To nie je odpoveď. Aj v biblii je písané: vaša odpoveď nech je áno alebo nie, čo je nad to, je od zlého.“
„Nie …“ zašepkala.
„Prečo?“ začudovane sa spýtal.
„Už som vám povedala, že sa nechcem vydávať. Chcem sa živiť sama a nie byť vďačná mužovi iba za to, že sa ráči o mňa starať.“
„Kráľovná sa živí tým, že pomáha kráľovi …“
„Prosím, nie … teda … chcem vám pomáhať … ale nechcem sa vydať …“
„Ostatné dámy by dali pol života za to, aby sa stali aspoň milenkami kráľa a vy odmietate byť kráľovnou?“
„Prosím, nenúťte ma …“
„Dobre, nech je po vašom. Čo by ste robili, keby ste boli kráľovnou … čiste teoreticky.“
„Keby som mala neobmedzenú moc ako máte vy? Myslím, že by som to dokázala využiť. Nepáči sa mi napríklad, že ženy sa samé ponúkajú mužom. Ale keď si to tak vezmete, nemajú žiadne práva. A to dokonca ani šľachtičné. Ak sa žena nevydá, má titul len slečna. Vezmite si ako príklad vašu sesternicu. Pochádza z kráľovského rodu a volajú ju Grande Mademoiselle – veľká slečna. Ak sa však slečna vydá, získa sobášom titul po manželovi a až ten niečo znamená.
Pokúsila by som sa tiež o to, aby mohli byť zamestnané aj ženy. Nemyslím slúžky, ale šľachtičné v kráľovských službách. Nie ako dvorné dámy, ktoré iba ozdobujú dvor a v podstate len šíria klebety, ale ako skutočné poradkyne. Potom by neboli nútené prijať hocijakého ženícha. Chcela by som, aby mali ku vzdelaniu, ako je čítanie a písanie prístup aj iné dievčatá, nielen šľachtičné. Ale …“
Náhle sa odmlčala.
„Čo ale? Rozprávajte, zaujíma ma to,“ vyzval ju kráľ a ani jeden z nich si neuvedomil, že sa držia za ruky.
„Obávam sa, že to nebude po vôli mužom.“
„Prečo?“
„Videli ste, ako sa k ženám správajú? A to aj šľachtici.“
„Nerozumiem vám …“
„Dnes večer je ples. Prechádzajte sa po sále a počúvajte tak, aby iní nevideli, že ich počúvate. Zajtra mi určite budete rozumieť.“
Poslúchol a v ten večer skoro vôbec netancoval. Prechádzal okolo skupiniek prítomných a počúval. Sem-tam s niekým prehodil niekoľko slov a vzápätí sa vzdialil na druhý koniec sály. Potom už nepočúval a hľadal práve ju. Zbadal ju, ako sa za nejakým stĺpom s niekým háda. Kráľ odtláčal hodujúcich a ponáhľal sa k nej. Keď už bol blízko počul mužský hlas:
„Slečna, na dvore platí jedna zásada – keď príde muž pozvať dámu do tanca, dáma je povinná pozvanie prijať, rozumiete!“
„Nikde som taký zákon nečítala. Aj pri sobáši musia obaja snúbenci povedať áno, aby bol ich sobáš platný. Prečo by mala platiť výnimka pre obyčajný tanec?!“
„Milá slečna, toto je kráľovský dvor, ak ste si to nevšimli!“
„Ja som si to všimla, ale vy nie. Kto ste, že ma poučujete o tom, čo mám robiť?!“
„Som markíz, milá slečna. A kto ste vy?!“
„Som dcéra vojvodu, pán markíz!“
„Vymýšľate si, nepoznám žiadneho vojvodu de Tonnay-Charente!“
„Ale ja áno a je to veľmi sympatický muž,“ prerušil milo kráľ markíza.
„Ó, veličenstvo!“ zhíkol markíz a pustil jej ruku.
„Drahý markíz, dúfam, že mi na ďalší tanec prepustíte vašu spoločníčku, pravdaže ak ona sama nebude mať námietky,“ uklonil sa s úsmevom.
Françoise sa zapýrila a s úsmevom opätovala poklonu.
Kráľ ju odviedol doprostred sály a rukou dal znamenie, že chce niečo povedať. Hostia stíchli a rozostúpili sa.
„Vážení hostia, som rád, že sa tak dobre zabávate na kráľovskom plese. Aby nedošlo k ďalším nedorozumeniam, od dnešného dňa platí jedna zásada – dáma nemusí ísť tancovať, ak sa jej tanečník nepáči, alebo má iné námietky voči jeho prítomnosti. Rovnako má ktorákoľvek dáma právo sťažovať sa, ak by ju nejaký gavalier svojím správaním obťažoval alebo dokonca urazil. Kráľovský ceremoniál má právo vyhodiť, alebo poslať do väzenia každého previnilca, na ktorého bude akákoľvek sťažnosť zo strany dám podaná. Teraz vám prajem príjemnú zábavu. Hudba!“
Françoise sa usmiala a vedela, že v kráľovi získala silného spojenca. Už sa nebránila, keď ju počas krátkeho tanca nenápadne vyviedol von až do jeho pracovne.
„Ďakujem, veličenstvo.“
„Za to, že som vás zbavil dotieravého spoločníka?“ usmieval sa.
„Aj za to. Ale hlavne za vaše slová … za ten nový príkaz.“
„Tak čo by ste ešte chceli reformovať?“ spýtal sa a v očiach mu ihrali nezbedné plamienky.
„Ak mi dáte neobmedzenú moc, tak všetko.“
Rozosmial sa: „Niečo je v tomto kráľovstve snáď dobré, nie?“
„Napríklad ja.“
„Vy ste ale skromná.“
„Ako vy. Ale ak privrieme všetky štyri oči … tak sa možno niečo navyše nájde,“ odpovedala mu s úsmevom.
Chytil ju za ruky a pritiahol ju k sebe: „Pôjdeme si zatancovať, alebo budeme reformovať až do rána?“
„Ak si môžem vybrať, tak radšej tie reformy …“
„Myslel som si, že dámy rady tancujú …“
„Tancujem rada, ale tá hádka ma unavila …“
Pustil jej ruky, zobral karafu a dva poháre. Postavil ich na stôl a nalial. Potom jej ukázal rukou na prázdne kreslo: „Sadnite si, budeme teda reformovať. Čo navrhujete?“
Sadla si a odpovedala: „Budovanie.“
„Máte voči nemu námietky?“
„Nie. Rada by som počula, ako si to predstavujete … ako chcete, aby vaša krajina vyzerala …“
Kráľ rozprával. Najprv trošku rozpačito, keď však videl, ako pozorne počúva jeho slová, rozhovoril sa naplno a ani nezbadal, že za oknami je už biely deň.
Dorozprával a oprel sa o bok jej kresla. Držala pohár, v ktorom ešte stále bolo víno. Zobral jej pravú ruku a zdvihol si ju k ústam.
„Ďakujem vám, že ste ma počúvali. Doteraz to musel strpieť iba Mazarin. Ale musím priznať, že vaša spoločnosť mi je – pri všetkej úcte k nemu – omnoho príjemnejšia a milšia. Bol by som veľmi rád, keby sme v našom rozhovore mohli pokračovať už zajtra. Podvečer, ak vám to vyhovuje,“ po týchto slovách vtlačil bozk na jej ruku.
„Ja … prídem rada, veličenstvo.
Odprevadil ju ku dverám a viac si k nej nedovolil.
„Želali ste si audienciu u mňa a to medzi štyrmi očami,“ vítala Anna Rakúska kráľa.
„Vaše veličenstvo, mám ku vám jednu veľkú prosbu. Týka sa dvornej dámy mojej švagrinej.“
„Veličenstvo v poslednej dobe intervenuje jedine za dvorné dámy. Ktorá slečna je to dnes?“
„Tá, čo minule – slečna de Tonnay-Charente.“
„Čo sa nepáči slečne de Tonnay-Charente?“
„Myslím, že táto slečna je na dvore úplne spokojná.“
„O čo teda ide vášmu veličenstvu?“
„Bol by som rád, keby táto slečna mávala popoludní službu v mojej pracovni.“
„Ďalšia milenka?“
„Nie. Hovorím, že ide o službu. Je to naozaj nezvyklé, ale táto dáma má všestranné vedomosti, ktoré dámy jej veku a postavenia nemajú. V službách princeznej ich nemôže využiť.“
„Pochopiteľne, kráľ už vie, čo s nimi. Vie jeho veličenstvo, koľko má do tejto chvíle svojich potomkov?“
„Vie to veľmi dobre. O všetky sa finančne stará tak, že dámy sa naozaj nemôžu sťažovať a stará sa aj o vzdelanie vlastných detí bez ohľadu na ich matky a pohlavie svojich detí. Dúfam, že ako ich stará matka ste spokojná.“
„Louis, myslela som si, že sa pri slečne Mancini usadíte. Ale zrejme som sa mýlila. Pamätajte však na to, že chyby kráľov vidí celý dvor a rád o nich klebetí.“
„Vaše veličenstvo, uisťujem vás, že v prípade slečny de Tonnay-Charente naozaj nejde o takúto záležitosť. Bol by som rád, keby ste sa o jej prednostiach uistili aj vy.“
„Čo teda navrhujete?“
„Pozval som ju na dnes do mojej pracovne. Rád vás privítam pri rozhovore s ňou.“
„Prekvapujete ma. Zdá sa, že od telesných predností vaše veličenstvo začalo uprednostňovať tie duchovné.“
Kráľ sa usmial: „Teší ma, že moja vznešená, múdra a krásna matka si poopravila mienku o svojom menej vydarenom synovi,“ uklonil sa a pobozkal jej ruku.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.