V službách Anny Rakúskej
Françoise sa odmlčala a mlčal aj kráľ. Bez slova vstal, zobral karafu, nalial do dvoch pohárov víno a jeden z nich jej mlčky podal. Vypili víno a ona pokračovala.
Trvalo týždeň, kým sa prebrala. Stratila veľa krvi a strach a vynaložená námaha tiež urobili svoje. Keď sa už dokázala udržať na nohách, zavolal si ju otec do svojej pracovne. Podal jej list, ktorý dostal z kláštora a počkal, kým ho prečítala.
„To nie je pravda!“
„A čo je pravda?! Ako ste prišli k dieťaťu v kláštore?!“
„To dieťa bolo toho opáta, ktorý vám ten list napísal! Prinútil ma! Dal mi na výber: alebo mu budem po vôli, alebo ma zavrie do kobky! A vám by napísal rovnaký list! A nikto by ma v kláštornom podzemí nenašiel!“
Vojvoda sa mlčky prechádzal.
„Prečo ste ušli?“
„Nechcela som, aby moje dieťa zobrali a dali ho medzi siroty. Preto.“
„Musíte sa vydať skôr, než sa po kraji roznesie, čo sa vám stalo. Kým ste boli chorá, vybral som vám ženícha.“
„Ja … nemôžem sa vydať!“
„Chcete sa vrátiť späť do kláštora?“
„Nie!“
„A čo chcete robiť? Ak sa roznesie, že ste mali dieťa, nezoberie si vás žiaden šľachtic!“
„Tak zostanem bez muža!“
„Hlúposť! Hanby bolo v tomto dome už dosť! Vydáte sa, svadba bude o tri týždne!“
A tak sa aj stalo. Začala sa pripravovať svadba.
V zámku už boli hostia. Ženích bol pripravený a čakalo sa na nevestu. Povedala, že sa oblečie sama a zavrela sa do svojej izby. Keď o niekoľko hodín prišli na to, že jej niet, ona už cválala na koni v šatách svojho staršieho brata do Paríža.
Dorozprávala. Chvíľku bolo ticho. Ľudovít sa postavil a s rukami za chrbtom sa prechádzal popred okná svojej pracovne.
„Ste si istá, že tú mníšku dal zavraždiť opát?“ nakoniec sa spýtal.
„Áno, pane. Keď som podľa značiek prechádzala podzemné chodby, nechtiac som sa stala svedkom rozhovoru mníchov, ktorých poslal opát zahrabať telo dievčaťa. Rozprávali sa a ja som vyrozumela, že to nebola opátova jediná obeť. On ich nezabíjal, robil to za neho Oktávius. To bol ten, ktorého ste dnes zabili vy.“
„Takže ten druhý bol naozaj opát Serge.“
„Áno. Od toho dňa, ako ma zazrel, snoril po celom meste.“
„A to ako viete?“
„Povedal mi o tom rabín. Veď aj vtedy, keď som bola u neho prvýkrát, tak to trvalo celý týždeň, kým mi dovolil odísť od neho. Tí dvaja, alebo ich ďalší poskokovia boli vonku dňom i nocou.“
„Vy ste sa tam skrývali týždeň?“
„Osem dní. Dal mi obliecť šaty jeho syna. V prítmí domu nebolo vidieť, že som žena a von som nevychádzala.“
„A ako ste vedeli, že sú tam?“
„K rabínovi vždy niekto chodí. Je to nielen kňaz, ale aj učiteľ a sudca. Židia k nemu chodili, keď si s niečím nevedeli rady. A aby si v židovskej uličke nevšimli kresťanov, to by bol zázrak.“
„To ste s ním bývali sama?“
„Nie. Rabín má ženu. Volá sa Sára. Skrývala ma ona.“
„Poznajú vašu minulosť?“
„Áno, obaja vedia to, čo viete teraz aj vy.“
„Tak toto je to tajomstvo,“ usmial sa kráľ. „Ako ste sa potom dostali k Nicolasovi Fouquetovi?“
„Rabín k nemu poslal jedného Žida s mojím listom a Nicolas po mňa prišiel … Ako viete, že môj priateľ Nicolas je váš minister?“
„Spýtal som sa všetkých Nicolasov, ktorých poznám a on vás tak najšarmantnejšie opísal. Vaši rodičia vedia, kde ste teraz?“
„Nestarám sa o to. Už som im urobila dosť hanby.“
„Nicolas vie, čo sa vám stalo?“
„Nie všetko. Nevie, že sa skrývam pred opátom a nevie ani o dieťati. Vie však, aký je opát zvrhlík.“
„Možno by to mal vedieť. Budete bývať v paláci. Pohovorím si o tom s matkou. A o toho vydareného opáta sa postarám. Ste si istá, že vás chce zabiť?“
„Zabiť alebo väzniť. Neviem, čo je horšie.“
„Mali by ste si ľahnúť. Pomaly bude svitať.“
„Nechce sa mi spať.“
„Vy sa bojíte, že budem pri vás?“ usmial sa. „Odvediem vás do vedľajšej komnaty. Môžete sa zamknúť, ak budete chcieť.“
Jemne ju zobral za ruku, previedol ju do susednej komnaty, uklonil sa jej a zavrel dvere. Sám zostal v pracovni a do rána niečo písal.
Ráno sa zobudila veľmi neskoro. Trošku sa upravila pred zrkadlom, otvorila dvere a vošla do kráľovej pracovne. Ľudovít sedel za stolom a písal. Keď počul, že sa otvorili dvere, pozrel sa na ňu a usmial sa:
„Mám pre vás dobrú správu. Hovoril som s matkou. Pridelí vám službu.“
„Čo ste jej o mne povedali?“ opýtala sa s obavou.
„Nebojte sa, iba to najnutnejšie. Predstavil som vás ako slečnu de Tonnay-Charente. To si zapamätáte ľahko. Tam ste sa predsa narodili.“
„A to viete odkiaľ? To som vám nepovedala.“
Kráľ sa rozosmial: „Nevedel som, že vás rozruší taká drobnosť.“
Françoise na neho zazrela: „Tak čo ešte o mne hovoria dvorné klebety?“
„Omyl, tie informácie nemám zo dvora. Pýtal som sa jedného Nicolasa. Dúfam, že sa na neho nebudete hnevať …“
„No dobre. Aká je to služba?“
„Budete dvornou dámou mojej švagrinej Henriette. Zajtra môžete nastúpiť. Dnes sa presťahujete do paláca. Ak dovolíte, rád vám s tým sťahovaním pomôžem.“
„Čože? Kráľ sťahuje dvornú dámu?! To som asi zle počula.“
„Keď môže za ňu intervenovať u svojej matky, vznešenej a milej Anny Rakúskej, prečo by jej nemohol pomáhať pri sťahovaní?“
Pozrela sa na neho začudovane. Za okamih sa spamätala a milo mu odpovedala:
„Dobre, veličenstvo. Milostivo vám takú drobnosť dovolím. Ale nesmie sa to stávať často.“
Kráľ sa rozosmial, odložil pero a k písaniu sa už nevrátil. Françoise sa mu páčila stále viac. Sedel za stolom a s úľubou sa na ňu pozeral. A zrazu vedel, že svoju švagrinú bude veľmi často navštevovať.
Prešiel nejaký čas a Françoise na dvore vyhľadal jej otec. Keď jej to lokaj oznámil, naľakala sa. Čo môže otec od nej chcieť? Ospravedlnila sa princeznej a rozbehla sa do krídla, kde mal pracovňu kráľ. Lenže na chodbe pred kráľovou pracovňou čakal vojvoda a ona mu vbehla takmer do náručia. Prekvapilo ju to, lebo najprv sa chcela rozprávať s Ľudovítom.
„Ó, milá dcéra, netušil som, že sa ku mne budete tak veľmi ponáhľať,“ začal s úsmevom.
„Otec … nevedela som, že ste tu …“ začala rozpačito.
„Počul som, že kráľovná je s vašimi službami veľmi spokojná.“
„Som rada, že vás to teší. Boli ste za ňou?“
„Nie. Rozprával som sa s kráľom. Zdá sa, že aj on je s vami spokojný,“ skúmavo sa jej pozrel do očí.
„Nie je mojím milencom, ak ste prišli zisťovať toto.“
„To sa čoskoro môže zmeniť. Ale neprišiel som pre to.“
„Prečo ste teda prišli?“
„Nebudeme sa o tom rozprávať na chodbe.“
„Poďte, odvediem vás do mojich komnát.“
Keď zavrela dvere na komnate a otca usadila za stôl, začal:
„Počul som, že opát Serge je vo väzení a že ho tam poslal kráľ.“
„Vo väzení? Nevedela som, že to kráľ urobil.“
„Myslel som si, že je to vaša práca … za to, čo vám urobil …“
„Odkiaľ to viete?“
„Poslal mi z väzenia list, že ste u kráľa a takto ste sa mu pomstili za to, čo o vás domov napísal … Ale nielen to. Rozprával som sa s kráľom a on mi to potvrdil.“
„Čo? Že Serge je vo väzení kvôli mne?“
„Že je naozaj vo väzení. A že chcel zabiť kráľa …“
„To je pravda. Poslal na kráľa vraha. A čo chcel od vás?“
„Aby som mu vybavil u kráľa prepustenie. Ináč mu vraj povie, ako ste sa správali v kláštore.“
„Kráľ to už vie.“
„Tak predsa máte niečo s kráľom.“
„Nemám s ním nič. Poprosila som ho o službu na dvore a on mi vyhovel. A keď ho chcel Sergeov človek zabiť, bola som pri tom. Preto to vie.“
„Takže tých vyhrážok sa báť nemusím?“
„Nie. Len ho nechajte tam, kde je.“
„Françoise … odpusťte mi ten sobáš … Myslel som si, že ako váš otec som povinný sa o vás postarať … Ale vy sa viete postarať sama o seba. Keď sa nechcete vydať, nemusíte sa vydávať. Nakoniec, v dnešných časoch je pre šľachtica česť, keď si kráľ vyberie jeho dcéru za milenku.“
„Už som vám povedala, že nemám milenca a vydávať sa tiež nehodlám.“
„Dcérka, videl som kráľa.“
„To vám povedal on?“
„Nie. Počul som, s akým nadšením o vás rozpráva. Nie som slepý. A chcem, aby ste vedeli, že to v tom kláštore … že verím vám. Dávajte si pozor, ten zloduch je odhodlaný na všetko … možno aj utečie. Nechcem, aby vám ublížil.“
„Nebojte sa, otec. Viem, že aj v kláštore nechával zabíjať mníšky. Dám si pozor.“
„Ešte som vám chcel povedať … že keď nebudete vedieť ako ďalej, môžete sa vrátiť domov … Už by som vás nechcel vidieť tak, ako v tej chate … rozumiete?“
„Otec …“ chcela ešte niečo povedať, ale rozplakala sa.
Vojvoda si ju pritúlil a pošepkal jej: „Dám pozor, aby v kláštore, kam pôjdu na výchovu vaše sestry Marie-Gabrielle a Marie-Christine, nebol žiadny Serge. Nebojte sa, budem za nimi chodiť viac než za vami. A kráľ mi sľúbil ešte jednu vec – jeho kardináli urobia opatrenia, aby sa chovanice mníšok nestretávali s mníchmi. A možno ešte niečo viac. Ale odmietol o tom hovoriť.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.