Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (3. pokračovanie)

Kláštor St. Marie de Saintes

Práve začala dospievať, keď ju rodičia odviedli na výchovu do kláštora. Kláštor bol zárukou, že mladé slečny zo vznešených šľachtických rodín dostanú primerané vzdelanie, ktoré budú potrebovať na dvore. Chovanice boli rôzneho veku a podľa toho sa aj vyučovali. Tie najmladšie učili iba mníšky, tie staršie aj mnísi.
Françoise patrila medzi najlepšie žiačky a tak ju ani neprekvapilo, že jej Serge ponúkol aj vyučovanie astronómie. On ju zo začiatku naozaj učil. Neskoršie si začal trochu dovoľovať … Nakoniec sa z múdreho a okúzľujúceho učiteľa vykľul násilník. Stalo sa to v triede, počas doučovania, ktoré jej samotnej navrhol. Sadol si na jej lavicu tak, že sa jej dotýkal. Odtiahla sa, ale on ju chytil za lakte a postavil ju naproti sebe a tuho ju objal a začal ju bozkávať. Spamätala sa veľmi rýchlo a s hnusom ho chcela odsotiť od seba, ale nedokázala s ním ani len pohnúť. Zrazu objatie trochu povolilo a ona sa vytrhla. Neudržala však rovnováhu, potkla sa o stupienok pri katedre a spadla na zem. Serge sa vrhol na ňu a znásilnil ju. Potom sa upravil a odišiel akoby sa nič nestalo.
Zostala v triede. Sedela na stupienku, triasla sa od hanby a hnusu a plakala.
Ráno ju našli mníšky. Ležala na podlahe a mala horúčku. Trvalo niekoľko dní, kým sa prebrala z bezvedomia. Keď sa ako-tak pozviechala, prišiel za ňou Serge.
„Abatiša mi povedala, že si už zdravá a môžeš sa so mnou učiť ďalej.“
„Kašlem na teba a na celé tvoje učenie. Čo ma ešte môžeš naučiť?!“
„Môžem ťa naučiť veľmi veľa. Hlavne, keď nebudeš kričať.“
„Ty … ty … zabijem ťa, ty diabol!“
„Pomaly, slečinka. Ak budeš na mňa milá, budem milý aj ja na teba a nebudeš sa mať zle.“
„Nebudem na teba milá, na to zabudni! Naopak, pred každým vykričím, aké si prasa!“
„Myslíš si, že ti uveria? Nebuď hlúpa. Ja som opát a ty si nikto. Ak nebudeš mlčať, poviem, že si ma zvádzala a že si sa správala veľmi vyzývavo. Mám aj svedka … Ak niečo vyzvoníš, urobíš hanbu len sebe a svojej rodine. Si iba žena, zapamätaj si to!“
„Kašlem na rodinu! Budem rozprávať!“
„Ak o tom nevieš, v podzemí je kláštorné väzenie. Schladili sa v ňom aj horúcejšie hlavy, než máš ty.“
„Myslíš si, že ma rodina nebude hľadať?!“
„Napíšeme im, že si ušla s milencom.“
„Čože?!“
„Nemáš na výber. Musíš sa podvoliť. Aj iné sa podvolili.“
„A čo urobíš so mnou, keď budem mať dieťa?“
„Nič jednoduchšie. Dieťa sa narodí tu a dáme ho do kláštorného sirotinca. Vychováme ho a potom ho ponúkneme za paholka alebo slúžku. Nikto sa nedozvie, že slúži mladý šľachtic alebo šľachtičná.“
„Ty zviera! Koľko svojich detí si takto predal?!“
„To ťa nemusí zaujímať. Zajtra ťa čakám na vyučovaní. Samotnú!“
Za opátom sa zavreli dvere. Vo Françoise to len tak vrelo. Zlosť, bezmocnosť, hnus! Zobrala stoličku a poriadne ňou treskla o stenu. Zo stoličky zostala iba kôpka triesok. Do večera sa prechádzala po cele ako lev po klietke.
Ráno si zobrala veci na vyučovanie a išla za opátom. Čo iné jej zostávalo?
„Som rád, že si rozumná,“ povedal jej a pohladil ju po líci. „Ale milá veľmi nie si. Hm, asi s tebou nebudem spokojný.“
„Pozri sa, Serge, tento kšeft si navrhol ty. Teda vnútil si mi ho a ja nemám dôvod na veselosť. Skús mi niečím urobiť radosť.“
„Si šikovná. Tak čo by si chcela? Šaty, šperky, jedlo alebo víno?“
„Chcem sa s tebou stretávať niekde inde. Nie v škole ani v mojej cele.“
„Prečo?“
„Mohol by tam hocikto vojsť.“
„To nejde.“
„Netáraj. Si dosť dlho opátom na to, aby si v obidvoch kláštoroch poznal aj myšacie diery.“
Serge chvíľu premýšľal. Potom vstal, chytil ju za ruku: „Poď, ukážem ti niečo.“
Poslušne ho nasledovala. Viedol ju po kláštorných chodbách, ktoré ešte vôbec nepoznala. Potom išli schodmi nadol. Serge otvoril malé pivničné dvierka. Vošli a on ich starostlivo zavrel. Za dverami jej dal svoj plášť, zahalil ju do neho a tvár jej skryl pod kapucňu. Potom jej zašepkal:
„Do týchto chodieb mníšky nesmú a chovanice už vôbec nie. Ak by sme niekoho stretli, musíš mlčať, aby si sa neprezradila hlasom. Poď, povediem ťa.“
Viedol ju bludiskom podzemných chodieb až zastali pri kamennom múre. Opát niečo v stene stlačil a tajné dvere sa otvorili. Vošli do vnútra a on znovu niečo stlačil a dvere sa zavreli. Svetlo fakle osvetlilo veľkú miestnosť bez okien. Na rozdiel od chodieb, tu nebol zatuchnutý vzduch. Miestnosť mala dokonca krb, v ktorom kedysi dávno horel oheň. Bolo vidieť, že tu dlhé roky nikto nebol. Na stenách boli pavučiny a všade plno prachu. Lenže nebol tu žiadny nábytok, dokonca ani len stolička alebo lavica.
„Páči sa ti?“ spýtal sa Serge.
„Je to tu neútulné.“
„Toto je kláštor, nie palác.“
„Ja som zvyknutá na palác, Serge.“
„Dobre, urobím, čo sa bude dať. Teraz sa vrátime.“
Najbližšie dni na ňu nemal čas. Rýchlo odučil tých niekoľko hodín a utekal späť do kláštora. Bola rada, že ho vo svojej blízkosti nemusí trpieť dlhšie.
Po týždni sa už nikam neponáhľal. Dokonca sa ani len nenamáhal učiť. Rovno z triedy ju odviedol k pivničným dverám a viedol ju zahalenú v plášti na miesto, ktoré už videla.
Keď vkročili do tajnej komnaty, takmer spadla z nôh. Miestnosť bola čistá, všade boli zamatové závesy a koberce, vyberané zariadenie a v krbe horel oheň. Na stole bola karafa a dva poháre.
Serge sa usmieval nad jej údivom a čakal, čo povie.
„Odkiaľ sú tie prepychové veci?“ spýtala sa napokon.
„Z jedného paláca neďaleko kláštora. Pripadol cirkvi a tak si cirkev nejaké veci odtiaľ požičala.“
„A nebolo by bezpečnejšie chodiť radšej tam?“
„Nevedie tam z kláštora ani jedna chodba. A keby aj, cesta peši by tam trvala možno hodinu.“
„Kto to všetko urobil?“
„Mnísi.“
„Mnísi? Môžu to prezradiť.“
„Neprezradia. Postaral som sa o nich.“
„Ako?“
„Posadil som ich do väzenia.“
Mlčky si všetko prezerala a rozum jej pracoval naplno. ‚Čo asi urobí so mnou, keď sa ma nasýti? Dá ma do väzenia na celý zbytok života? Musím ho nejako dobehnúť. Nehodlám tu trčať celý život. Dokonca ani len jeden deň navyše. Musím utiecť. Lenže ako?!‘ A vtedy jej prišla na um skvelá myšlienka. Musí od neho vymámiť, ako sa orientuje v podzemí a kam všade vedú chodby, kde je väzenie a všetko ostatné, čo by jej mohlo poslúžiť k úteku. Lenže musí byť na neho milá, ináč sa nič nedozvie. Mohla by sa mu stavať na odpor, ale dopadlo by to rovnako. Vlastne ešte horšie. Obral by ju aj o slobodu. Dobre, tentoraz ustúpi. Ale potom už ustupovať nebude! Obrátila sa na neho a nahlas povedala:
„Zariadil si to skvele. Nedáme si víno?“
Serge sa šťastne usmial a nalial do dvoch veľkých čiaš. Víno bolo ťažké a omamné a rozväzovalo jazyk. Využila to.
„Serge, koľko máš rokov?“
„Štyridsať. Je to ten najlepší vek.,“ sebavedome odpovedal a položil na stôl prázdny pohár. Zobrala karafu a naliala mu doplna. Podala mu pohár do rúk a zobrala si ten svoj. Zdvihla ho a posunkom ho vyzvala, aby pil. On poslúchol a vypil víno na dúšok. Prázdny pohár položil na stôl. Opäť zobrala karafu a naliala.
„V tomto kláštore si dlho?“
„Dvadsaťjeden rokov. Ale opátom som posledných päť.“
„Toto je skvelé miesto. Ako si ho objavil?“
„Jednoducho. Raz som sledoval opáta, ktorý tu bol predo mnou. V tejto komnate mával milostné schôdzky.“
„Musel si veľmi dobre poznať podzemie.“
„Naučil ma to môj predchodca. Privádzal som mu do podzemia tie ženy.“
„Musíš dobre poznať všetky chodby.“
Opito sa zasmial: „Nemusím. Stačí vedieť čítať znaky na ich začiatku. Tie ti povedia, či je tá chodba slepá, či je jej východ von z kláštora, či je v tej chodbe nejaká komnata a tak.“
„Ale aj tak, musíš byť veľmi šikovný, keď si to tak dobre pamätáš.“
Opát sa cítil polichotený a spokojne sa usmieval a popíjal. Upíjala si aj ona. Najväčší strach ju síce prešiel, ale smelá ešte ani zďaleka nebola. Lenže Serge bol zhovorčivý a ona to musela využiť. Dávala mu otázky, aby zistila to, čo zistiť chcela. A pýtala sa ho dovtedy až kým nezaspal.
Postupovala pomaly a premyslene každý deň, až jej zostalo posledné – zistiť, čo znamenajú tajné znaky na stenách, lebo do komnaty ju vždy viedol Serge. Ale zistila aj to.
Raz ráno, keď sa Serge zobudil vedľa nej, ponúkla ho hneď vínom. Blažený z toho, že je k nemu taká pozorná, vypil niekoľko veľkých pohárov. Potom sa obliekol a šiel ju vyprevadiť do kláštora.
Jeho chôdza však bola veľmi neistá, a tak sa ho opýtala, podľa akých znakov nájde sama cestu späť. On jej to ochotne vysvetlil a vrátil sa späť do komnaty, aby sa vyspal. Potešila sa. Nielenže podľa znakov trafila späť, každý raz, keď odchádzala sama, preskúmala malý kúsok inej cesty. Po krátkom čase poznala podzemné chodby rovnako dobre ako sám opát bez toho, aby on o tom vedel.
Utekali dni a na útek jej zostávalo stále menej času. Okrem toho bola tehotná. Vedela, že ak tu zostane do konca, mníšky jej dieťa ani len neukážu. Nechcela, aby sa samo potĺkalo po svete ako sirota. Lenže keby zostala v kláštore, iný osud by ho ani nečakal.

V poslednom čase sa Serge zmenil. Neustále behal okolo nej, nespúšťal ju z očí a celý čas trávil s ňou.
„Serge, môžeš mi vysvetliť, prečo ma neustále prenasleduješ svojou pozornosťou?“ spýtala sa ho raz, keď zistila, že ponad jej plece kontroluje, akú knihu číta.
„A prečo to chceš vedieť?“
„Pretože si mi neustále za chrbtom. Dokonca, keď idem na záchod, tak ma vonku čakáš. Bolo by mi milšie, keď si naháňal iné chovanice alebo mníšky tak, ako si to robil doteraz.“
„Čože? Tebe by to vyhovovalo?“
„A čo je na tom čudné? Vidíš, v akom som stave a potrebujem teraz pokoj a ty mi ho nedopraješ.“
„Lenže ja chcem byť s tebou. Prečo sa nechceš učiť astronómiu?“
„A na čo mi to bude? Držíš ma neustále zavretú ako väzňa. Načo sa teda budem učiť o hviezdach, ktoré aj tak nikdy neuvidím?“
Opát sa zatváril, že nepočuje a reč otočil iným smerom: „Za mesiac bude leto a tvoje vzdelávanie skončí. Čo budeš robiť?“
„Vrátim sa domov a budem sa vyhýbať všetkým chlapom.“
„To by si urobila? A nebudem ti chýbať?“
„Neľúbim ťa, Serge a netvár sa, že to nevieš. Som tu len preto, lebo to chceš ty.“
„Ale ja by som chcel, aby si zostala. Staň sa mníškou, Françoise. Budeš pri mne a bude ti dobre. Zasypem ťa zlatom a šiat budeš mať na výber.“
„A kde budem ako mníška tie šaty nosiť?“ spýtala sa namrzene.
„Dobre, tak utečieme z kláštora. Budeme žiť niekde ďaleko spolu.“
„Zbláznil si sa? Opát nemôže len tak ujsť z kláštora. Nájde si ťa inkvizícia a dlho si nepožiješ. A ak by ťa aj nenašla, čím sa chceš živiť? Neviem si ťa predstaviť ako roľníka pri pluhu.“
„Françoise, zlož rehoľný sľub, zostaneš pri mne.“
„Už ti nestačí to množstvo žien, ktoré máš? Prečo si si vybral mňa?“
„Chceš to vedieť?“
„Áno,“ a potom si pomyslela: ‚Aby som sa tomu v budúcnosti vyhla.‘
„Pretože si iná. Ty sa pol dňa nerozplývaš nad hlúpymi šatami alebo nejakým šperkom. S tebou mi je dobre.“
„Tebe je so mnou dobre?“ začudovane sa opýtala.
„Si zábavná a múdra.“
„Zábavná? Nepamätám sa, že by som ťa dokázala zabávať.“
„Ty tak roztomilo hovoríš pravdu. U teba som si istý, že ma neoklameš.“
„Čudujem sa ti, odkiaľ berieš takú istotu. Veď nič ma pri tebe nedrží.“
Zasmial sa: „Naozaj nič? Kto vymyslel, aby sme sa stretávali na tomto rozkošnom mieste? A kto sa bez reptania podvolil, lebo zistil, že je to tak lepšie? Si múdrejšia než iné a spolupracuje sa s tebou jedna radosť.“
„No, to sa asi mýliš. Myslela som si, že keď sa ti podvolím, tak ťa záujem veľmi rýchlo prejde. Ale ako vidíš, nevyšlo mi to. Čo by si so mnou urobil, keby som sa ti zunovala a bola by som mníškou?“
„Zbavil by som sa ťa. Ale ty sa mi nezunuješ. Ešte som pri žiadnej žene tak dlho nevydržal ako pri tebe.“
„Ako by si sa ma zbavil?“
„Poslal by som ťa do iného kláštora. Ale hovorím ti, to je nepravdepodobné. Ty si iná.“
Françoise sa otočila chrbtom. Nechcela, aby jej videl do tváre. Spomenula si totiž, že keď prichádzala pred niekoľkými dňami do podzemnej komnaty, videla, ako Oktávius zavraždil jednu mladú mníšku. Nikomu to nepovedala, ale vedela, že ešte niekoľko dní predtým s ňou Serge niečo mal. Aj to videla na vlastné oči. Tak takto sa zbavuje nepohodlných žien. A nebola to jediná mníška, ktorá za tie roky zmizla. A všetky boli mladé a pekné. Nemôže dlhšie otáľať. Musí utiecť v priebehu niekoľkých dní, aby si našla nejakú strechu nad hlavou ešte skôr, než sa jej narodí dieťa.
„Françoise, pozajtra musím odcestovať. Musím ísť do Ríma.“
„Budeš tam dlho?“
„Asi tri týždne aj s cestou. Ale budem sa ponáhľať.“
Prikývla, ale výraz na tvári sa jej nezmenil.
O niekoľko dní sa rozlúčila so Sergeom a utiahla sa do svojej cely. Počkala ešte dva dni a potom neskoro v noci, keď už všetko spalo, zbalila si do uzlíka len tie najnutnejšie veci a utiekla tajnou chodbou z kláštora. Zablúdiť nemohla, značky na stenách ju spoľahlivo viedli.
Východ z tajnej chodby bol v jaskyni dosť ďaleko od kláštora. Chvíľku si po tme oddýchla a na svitaní pokračovala ďalej. Vybrala si smer a ani nevedela, kam príde. Celou cestou jej pripadalo, ako keby ju niekto viedol a ona sa viesť nechala. Nešla po ceste, ale vybrala sa do lesa. V lese našla opustenú chatu a tam zostala na noc. Vyhýbala sa príbytkom, aby ju ľudia neprezradili mníchom. Neďaleko chaty bolo rúbanisko a rástlo tam veľa jahôd. Najedla sa a zapila to vodou z prameňa. Potom sa utiahla do chaty a dlho spala.

Serge sa vrátil späť veľmi skoro. Françoise však nenašiel. Vypytoval sa, pátral a zúril. Nevedel, ako mohla ujsť, lebo stále mu tvrdila, že ona sa orientovať nevie a vrcholom jej samostatného výkonu je, keď sama nájde cestu do podzemnej komnaty. Pri tejto myšlienke sa naľakal. Čo keď zablúdila v podzemných chodbách? Za ten čas, čo bol preč, už mohla byť aj mŕtva. Čo urobí jej otec? Určite sa bude sťažovať u kráľa … A keby u kráľa! Teraz má moc vo Francúzku Mazarin. Veľký kardinál Mazarin, ktorého sa bojí aj pápež! Budú z toho nepríjemnosti … Obyčajné dievča sa stratiť môže, to sa dá ešte ututlať, ale dcéra vojvodu?
Serge sa prechádzal s rukami za chrbtom. Potom mu zišlo čosi na um, zobral si brko, kalamár a pergamen a začal písať list. Po siahodlhom oslovení napísal, že Françoise sa posledný rok v kláštore správala veľmi čudne. Že niekoľkokrát ju abatiša nenašla v jej cele a nedávno sa ukázalo, že vzácna chovanica je tehotná. Po škandále, ktorý tým v kláštore nastal, sa vznešená dcéra vojvodu niekam stratila a je veľmi pravdepodobné, že utiekla za svojím milencom, lebo na takom pobožnom mieste, ako je kláštor, sa jej niečo také nemohlo stať. Potom list podpísal, vydýchol si a poslal po mnícha, ktorý list zobral a okamžite s ním odcválal.
Vojvoda si list prečítal a hrozne sa rozzúril. Taká hanba! A to mu urobila vlastná dcéra. No veď keď sa mu dostane do rúk …
Ešte v ten večer sa vybral vojvoda s niekoľkými vernými hľadať dcéru. Hľadali okolo kláštora až prišli k malej lesnej chate. Vošli do vnútra a tam na slamenom lôžku ležala Françoise v horúčke a vedľa nej bolo zabalené mŕtve dieťa.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…