Prešlo niekoľko dní. Za kráľom prišiel Jozue, mladý Žid. Sťažoval sa kráľovi, že jeho sused lekárnik mu ukradol peniaze. Bol z toho síce súd, ale sudca dal za pravdu lekárnikovi a on musel zlodejovi zaplatiť za urážku a sudcovi súdne trovy.
Ľudovít si ho vypočul a dal priviesť lekárnika. Ten tvrdil, že naopak, Žid chce jeho peniaze. Tvrdenie tu stálo proti tvrdeniu, ale dôkazy neboli žiadne. Kráľovi to však vŕtalo v hlave. O pár dní pri prechádzke v záhrade zbadal tri dámy, ktoré sa prechádzali a roztomilo medzi sebou štebotali:
„Ja si myslím, že kráľ dá za pravdu lekárnikovi.“
„Nie, lebo jeho žena je už stará.“
„Ale je to kresťan. A aj parížsky sudca mu dal za pravdu.“
„Ja si myslím, že kráľ dá za pravdu tomu mladému Židovi. Je taký sladký a nevinný.“
„A nemyslíte si, milé dámy, že kráľ by si mal zistiť pravdu?“ ozvala sa tretia, ktorá dovtedy mlčala. Kráľ spoznal Françoise.
„Pravdu? Pravda sa v tomto prípade nedá zistiť, moja drahá.“
„Možno dá, možno nedá, ale skúsiť sa to môže,“ oponovala Françoise.
„Ó, drahá, prestaňte už s kráľom. Pozrite, tam je ten mladý dôstojník …“ mladá krásavica sa obrátila chrbtom k Françoise a druhej, rovnako zapýrenej dáme ukázala nenápadne vejárom muža v uniforme.
„Ale, drahá, čoskoro bude plukovník, ak ním už nie je … akože sa volá?“
„Henri … Henri de Montespan. Poďte, drahá, už je okolo neho dám ako maku. Nakoniec nám ani len ruku nepobozká …“
Obidve dámy rýchlo odbehli. V parku zostala iba Françoise. Zachmúrene sa pozerala na kŕdeľ dám, ktorý sa neustále zväčšoval. Potom sa spamätala a tak prudko sa otočila, že takmer zrazila kráľa. Začudovane zostala stáť, kým jej zišlo na um, aby sa mu uklonila. On sa usmial a poklonu jej opätoval.
„Slečna, prezradili by ste mi, akým spôsobom sa dá zistiť pravda?“
„Oh, veličenstvo, vy ste nás počuli?“
Znovu sa usmial a pokračoval:
„Tak aký spôsob ste mali na mysli?“
„Vari nepoznáte rozprávku o ukradnutých peniazoch a mäsiarovi?“
„Myslíte tú s horúcou vodou?“
„Presne tú, veď v rozprávkach je veľa pravdy. Čo keby sme to vyskúšali? Ak to nevyjde, nič sa nestane, ak to vyjde, pravda sa ukáže.“
„Dobre, prečo nie, poďme to hneď vyskúšať.“
Kráľ ponúkol Athénaïs rameno a odviedol ju do kuchyne. Tam požiadal o hrniec horúcej vody. Z mešca vytiahol dva zlaté peniaze. Jeden hneď hodil do vody a pozeral sa. Voda zostala čistá. Druhý podal mäsiarovi, ktorý si práve umyl ruky. Napriek tomu sa na povrchu vody objavili mastné oká. Kráľ sa usmial:
„Máme spôsob, ako zistiť pravdu. To však už prenecháme sudcom. Odkiaľ poznáte túto rozprávku, slečna?“
„Porozprával mi ju starý priateľ, ktorý je rabínom.“
„Rabín?! Vy ste vari Židovka?“
„Nie,“ usmiala sa. „Som kresťanka, rovnako ako aj vy a vychovávali ma v kláštore.“
„Môžete mi prezradiť, ako sa môže kresťanka priateliť s rabínom?“
„Môžem. Ale radšej niekde inde.“
Kráľ súhlasil a odviedol ju so sebou do svojej pracovne.
„Stalo sa to vtedy, keď som utiekla ženíchovi. Rodičia ma nútili do sobáša, ale ja som sa nechcela vydávať. U nás je zvykom, že nevesta sa oblieka sama. V dome bol rozruch, všetko sa točilo okolo chystanej hostiny a tak si nevšimli, že som vošla do bratovej izby a obliekla som si jeho šaty. Na hlavu som si dala ešte jeho klobúk, osedlala som si koňa a utiekla som. V Paríži som sa v hostinci prezliekla do ženských šiat a vybrala som sa hľadať môjho priateľa Nicolasa, lebo tomu jedinému som verila.“
„Prečo ste mu verili?“
„Neprišiel na svadbu. Celý čas som čakala, že príde, ale on mi iba poslal dary. Neviem, prečo to urobil. Chodil ku nám ešte pred tým, než ma dali na výchovu do kláštora. Keď som sa odtiaľ vrátila, už k nám nechodil. Kde býva, som si pamätala iba matne, a tak som trochu zablúdila. Ako som sa obzerala, zbadala som vo vedľajšej uličke opáta z mužského kláštora. Naľakala som sa a začala som utekať. Vbehla som do prvých otvorených dverí, ktoré som zbadala.“
„Prečo sa bojíte opáta?“
„Serge, tak sa volá, nás totiž učil … V dome, do ktorého som vbehla, býva rabín. Najprv som nevedela, kto to je, ale oblečenie mi to prezradilo. Možno aj preto som ho v mene rovnakého Boha, v ktorého veria ako Židia, tak aj kresťania, poprosila o pomoc. Videl, že som vystrašená a tak prikývol. V tom sa pri dverách ozval lomoz. Rabín mi rýchlo prehodil niečo cez hlavu a plecia a posadil ma na stoličku oproti seba, kde mal otvorenú knihu. Len čo to všetko urobil, otvorili sa dvere a dnu vošiel opát a za ním ešte jeden mních.
«Starý, kde je tá žena, čo utekala pred nami?» – osopili sa na neho.
«Ja o žiadnej žene, ktorá by utekala pred vami, neviem. Je tu iba môj žiak a vy rušíte moje vyučovanie,» pokojne im odpovedal.
«Kto si ty, že nás vyhadzuješ?!»
«Ste v dome rabína, páni.»
«A nemal by mať rabín viac žiakov?» spýtal sa opát posmešne.
«Rabín si vyberá žiakov sám. Niekedy jedného a niekedy desiatich,» pokojne im odpovedal.
Tí dvaja s nevôľou odišli. Rabín ma však ešte dlho nepustil. Vedel, že vonku stále niekto striehne a tak ma naozaj začal vyučovať a jeho vyučovanie bolo veľmi zaujímavé. Zaujalo ma tak, že som ho poprosila, aby v ňom pokračoval aj naďalej. Privolil, ale mal podmienku – musím chodiť k nemu ako muž, lebo ženy neučí a hrozilo by mi aj nebezpečenstvo od opáta. Tak sme sa stali priateľmi.“
„Prečo to všetko vlastne urobil?“
„Neviem. Ale môžete sa ho opýtať vy, určite vás prijme.“
„Zaujímavé. Takže vy ma pozývate na dobrodružnú výpravu?“ spýtal sa s úsmevom.
„Prečo dobrodružnú?“
„Čo keď stretneme opáta? Prečo sa ho bojíte?“
„Kedy pôjdeme k rabínovi?“ spýtala sa Françoise ako keby nepočula kráľove otázky.
Prvé stretnutie kráľa s rabínom bolo trošku rozpačité. Rabín bol dobrý hostiteľ, ale kráľ sa vôbec nedozvedel, aký vzťah je medzi kresťankou a Židom. A to ho hnevalo najviac. Chcel to zistiť za každú cenu, a preto o niekoľko dní znovu navrhol návštevu u rabína.
V meste bola skoro tma. Spoza okien presvitalo iba tlmené svetlo sviec, ale kone ich spoľahlivo niesli tam, kde sa chceli dostať. Zrazu sa z vedľajšej tmavej uličky ozval ženský výkrik. Ľudovít nečakal a popchol koňa práve tam. Jeho spoločníčka ho nasledovala.
Len čo zahli za roh, uvideli ako dve postavy v plášťoch s kapucňami zápasia so ženou. Jeden ju držal za ruky a druhý jej zaväzoval ústa. Ona sa bránila, ale prevaha mužov bola jasná.
„Pusťte tú ženu!“ zakričal na nich kráľ.
„Staraj sa o seba, hlupák!“ odvrkol mu jeden z nich. Françoise sa zachvela. Ten hlas veľmi dobre poznala. Ale kráľ pricválal k násilníkom a rozohnal sa mečom. Zbadali odlesk svetla na čepeli a utiekli do tmy. Ľudovít ich nechal bežať, zoskočil z koňa a prišiel k žene.
„Madam, čo robíte tak neskoro v noci vonku?“ opýtal sa jej.
„Ja … prišla som na schôdzku … dostala som lístok od milého …“
„Prečo sa s ním nestretávate na nejakom bezpečnejšom mieste?“
„Rodičia nechcú …“
„Bol to jeden z tých dvoch?“ pýtal sa ďalej kráľ a nezbadal, že násilníci sa tmou prikrádajú za jeho chrbát. Zbadala ich však Françoise. Rýchlo potiahla kráľa za rukáv a bradou mu ukázal smer, z ktorého číhalo nebezpečenstvo. Jeden z nich mal pripravenú dýku. Rozohnal sa na kráľov chrbát, ale kráľ bol rýchlejší a pritlačil ho mečom, priloženým na jeho krk, ku stene.
„Kto ste, pane?“ spýtal sa prekvapený Ľudovít.
„A kto ste vy?“ drzo sa spýtal zločinec.
„Myslím, že právo pýtať sa, mám ja!“ odsekol.
„A ja mám právo mlčať!“
„Poznáte ho?“ spýtal sa kráľ Françoise. Prikývla. Nechcela sa prezradiť hlasom.
„Zločinec?“ opýtal sa znovu a ona znovu prikývla.
„Tak ty chceš mlčať,“ povedal a chlap sa po tých slovách posmešne zaškeril. „Dobre, budeš mlčať!“
Kráľov meč prepichol jeho hrdlo a chlap sa zvalil v prúde krvi na zem.
„Poďme odtiaľto, tu už nemáme čo robiť.“ Ľudovít kývol na Françoise a slečnu, ktorá sa s úžasom pozerala.
„Slečna, bývate ďaleko?“
„Nie, je to hneď vo vedľajšej ulici.“
„Poďte, odprevadíme vás.“
Slečna sa nechala odprevadiť až k domu. Potom sa chytila okna a vliezla do vnútra. Jej sprievodcovia sa vrátili do paláca. Ľudovít viedol Françoise za ruku a priviedol ju do svojej pracovne. Krídlo paláca, kde mal kráľ pracovňu bolo mĺkve a pusté.
„Ste to najodvážnejšie dievča, aké som kedy stretol. Ďakujem vám, Françoise,“ kráľ si ju privinul k sebe a chcel ju pobozkať. Skôr však, ako sa jej stačil dotknúť, odsotila ho prudko od seba a on takmer spadol. Oprela sa chrbtom o stenu a v očiach mala strach.
„Nedotýkajte sa ma!“ zvolala, keď sa snažil ku nej priblížiť. Zastal a nič nechápal.
„Ja vám nechcem ublížiť,“ povedal ticho. „Sadnite si. No tak si už sadnite, chcem sa vás na mnohé opýtať,“ ukázal na stoličku pri svojom pracovnom stole. Nehýbala sa. Obišiel stôl a sadol si na miesto, kde obvykle pracoval. Až keď sedel, opovážila sa sadnúť oproti nemu.
„Vy ste tých zločincov poznali. Kto to bol?“ ticho sa jej opýtal.
„Ten čo ušiel bol Serge. A ten … bol mních Oktávius. Bola to nerozlučná dvojica už vtedy, keď som žila v kláštore.“
„Povedali ste mi, že Oktávius je zločinec.“
„Videla som ho …“
„Videla? Kde … a ako …?“
„V kláštore St. Marie de Saintes,“ zašepkala so sklonenou hlavou.
„Preto ste pred nimi utiekli k rabínovi?“
„Zabili by ma.“
„Zabili? Prečo?“
Chvíľu sedela ticho so sklonenou hlavou. Kráľ trpezlivo čakal a nenáhlil ju. Po chvíli sa tíško rozhovorila a pred oči jej vystúpila minulosť.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve