Otvorili sa dvere a vošla slúžka:
„Madam, o prijatie prosí jeho milosť pán kardinál …“
Nestačila to dopovedať a spoza chrbta jej vykročil svižným krokom ohlásený.
„Vitajte, Richelieu,“ usmiala sa stará dáma a odložila vyšívanie. Postavila sa, aby ho privítala.
„Už som vám aspoň desaťtisíckrát povedal, že sa nevolám Richelieu!“ ohradil sa hosť.
„Milý priateľ, viem, voláte sa po manželovi vašej matky. Ale prepáčte mi, pre mňa ste boli dlhé roky Richelieu a zostanete ním až kým neumriem. Takže, milý Richelieu, čo ste mi priniesli?“ opýtala sa ho milým veselým hlasom.
Kardinál rezignovane mávol rukou a sadol si do kresla naproti a vzdychol si: „Už nie je nič, ako bývalo.“
„A čože máte taký svetabôľ?“ zasmiala sa.
„Zdá sa mi, že za našich mladých čias …“
„… bolo všetko iné a lepšie,“ skočila mu s úsmevom do reči. „Môj milý, časy sa nezmenili, to my sa už na mnohé veci pozeráme ináč. A v našom veku nám zostal čas iba na spomienky …“
„Vy sa už chystáte umrieť?“
„Nuž, aj s tým treba rátať. Posledný týždeň sa mi snívalo s kráľom. Zaujímavé, že v tých snoch ho vidím mladého a krásneho. Vás takisto a seba tiež. Akoby mi tie sny mali pripomenúť, že je čas ohliadnuť sa späť. Pripomína mi to aj moje jedmi a protijedmi zničené telo.“
„Takže my dvaja sa budeme spovedať …“
„Spovedať sa budem ja a vy budete počúvať. Lebo za tie dlhé roky, čo sa poznáme, ste ma nepočúvali nikdy …“
„Ja? Vždy som vás …“
„Richelieu! Nikdy ste ma nepočúvali.“
„Je to práve dnes také nutné?“
„Môj milý, zajtra odchádzam do Bourbon-l’Archambault.“
Stará pani si oprela hlavu o operadlo kresla a jej myšlienky sa vrátili o štyridsať rokov späť …

Slečna de Mortemart

Do tanečnej sály vošiel muž a za ruku viedol ženu. Vlastne to bolo iba mladé dievča.
„Nicolas, naozaj ma necháš samotnú?“ opýtala sa so strachom.
„Musím, Françoise. Kráľ nemá rád protekciu a preto si ťa musí všimnúť sám,“ pohladil ju po tvári. „Neboj sa, si krásna, nebude to dlho trvať a nájde si ťa.“
„Teraz neviem, či mi to nie je viac na škodu.“
„Zabudni na minulosť. Kráľ je ušľachtilý a jemný, nie ako ten … Uvidíš.“
Françoise zostala sama. Stála bokom a prezerala si tancujúce páry. Až vtedy si uvedomila, že sa priateľa neopýtala, ktorý z tých mužov je kráľ. A tak ticho pozorovala prítomných.
„Čo robí taká mladá slečna na kráľovskom dvore?“
Otočila sa za hlasom. Stál tam mladý muž a trošku bezočivo si ju obzeral. Mal kučeravé vlasy dlhé po plecia a tenké fúziky. Oblečením a účesom sa podobal na ostatných šľachticov, no navyše bol pekný a v očiach mu horeli nezbedné veselé plamienky.
„Nechceli by ste sa radšej predstaviť?“ opýtala sa odmerane.
„Nechcel. Prišli ste za kráľom, alebo iba tak?“
„Čo vás je do toho, za kým som prišla. Ako sa na vás pozerám, za vami určite nie!“ odsekla.
„Viete o tom, že veličenstvu sa páčia mladé, krásne a smelé dámy? Ktovie, možno si vás aj všimne a urobí z vás svoju ďalšiu milenku.“
Françoise sa prudko otočila:
„To si teda pekné veci myslíte o kráľovi! Hanbite sa! Jete jeho chlieb a za chrbtom ho ohovárate! Neprišla som sem, aby som bola jeho milenkou!“
„Aha! A prečo ste sem potom prišli?“ opýtal sa trošku menej bezočivo.
„Chcela by som sa s ním rozprávať.“
„A o čom?“
„Ste bezočivý! Do tohto vás naozaj nič nie je. Ste vari jeho dôverník, že sa tak pýtate? Choďte si radšej po svojom, lebo si ma kráľ vo vašej prítomnosti nevšimne, a ja čakám na neho!“
„Mohol by som vás ku kráľovi uviesť … ak by ste boli ku mne milá …“
„Akurát vy! Počkám si na neho sama!“
„Ako myslíte, slečna.“
Mladík sa uklonil a odišiel. Dievčina pozorovala prítomných, ale vôbec sa jej nedarilo uvidieť kráľa. Už si myslela, že celé čakanie je zbytočné, keď k nej pristúpil lokaj.
„Slečna, mám vás uviesť do kráľovej pracovne.“
„Mňa? A prečo?“
„Jeho veličenstvo sa chce s vami rozprávať.“
Françoise neodporovala a nasledovala ho. Ktovie, možno Nicolas predsa len niečo kráľovi povedal …
Za veľkým pracovným stolom sedel kráľ a niečo písal. Vošla dnu a uklonila sa. Keď sa narovnala, lokaj tam už nebol. Kráľ stál, díval sa z okna a bol ku nej otočený chrbtom.
„Počul som, milá slečna, že ste sa chceli rozprávať s kráľom,“ oslovil ju bez toho, aby na ňu pozrel.
„Áno, veličenstvo, to je pravda.“
„Chceli ste ho o niečo požiadať?“ opýtal sa milo, keď zostala po prvej vete mlčať.
„Je to pravda, veličenstvo, ale nie požiadať, skôr poprosiť.“
„To musí byť veľká prosba, keď s ňou idete za kráľom. Alebo sa mýlim?“
„Nie, nemýlite sa. Chcela by som vás poprosiť o službu na dvore.“
„Podľa vášho správania usudzujem, že ste zo šľachtického rodu.“
„Áno, pane. Som Françoise, dcéra vojvodu de Mortemart.“
„A akú službu by ste chceli vykonávať?“ s úsmevom sa opýtal a otočil sa ku nej tvárou.
„Ach, to ste boli vy?!“ začudovane si ho prezerala. „Tak už asi žiadnu …“
Kráľ sa veselo rozosmial a v očiach sa mu znova zablysli veselé plamienky.
„Boli ste taká krásna, keď ste kráľa hájili pred mojimi rečami … A vy si naozaj myslíte, že kráľ nemá milenky?“
„Ak je Francúz …“ odvetila vyhýbavo.
Zasmial sa: „Pokiaľ sa pamätám, tak je Francúz. Takže službu … dobre,“ žmurkol na ňu.
Cúvla. Potom sa spamätala a smelo sa spýtala:
„A akú službu mi môžete ponúknuť?“
„Milá slečna de Mortemart, ste veľmi krásna. Tie vlasy … a oči … Hodia sa k nim tieto ruže, ktoré som pre vás dal priniesť zo záhrady, kým som si zistil vaše meno … Nechceli by ste byť mojou milenkou?“
Françoise sa začervenala, zakryla si tvár podanými ružami a premýšľala. Službu potrebovala, ale …
„Vaše veličenstvo, už som vám povedala, že o takúto službu nestojím. Nemáte radšej niečo iné?“
„Ešte je tu miesto manželky, ak by sa vám to hodilo …“
„Ďakujem, práve som jednému ženíchovi utiekla spred oltára … Miesto manželky ma tiež neláka.“
„To by bolo predsa miesto kráľovnej,“ začudovane sa na ňu pozrel.
„Kráľovná … nekráľovná … čím vyšší post, tým horší chomút.“
„No dobre, možno sa tu nájde miesto dvornej dámy,“ usmial sa. „Môžete mi však povedať, prečo sa za vás neprihovára niekto z rodiny, povedzme otec?“
„V tom zmätku, keď som utekala pred sobášom, som sa ho zabudla opýtať, či by sa za mňa neprihovoril … akosi som na to nemala čas. Ale počula som, že kráľ nemá rád príhovory a protekciu,“ obrátila reč do protiútoku.
„Nie, to nemám. Ale je tu jeden muž, ktorý by ma prehovoril aj na to, že nie som kráľ.“
„A kto to je?“
„Biskup Richelieu.“
„Kardinál Richelieu? Veď ten už umrel.“
„Kardinál áno, ale jeho syn nie!“
„Ja viem, že žijeme vo Francúzsku … ale syn kardinála … to je snáď trošku priveľa …“
Kráľ sa rozosmial: „Je to jeho syn, aj keď sa tak nevolá. Ale podoba sa nezaprie. Viete, že ani neviem, či je vôbec kňaz? Ale niekedy má taký oblek na sebe … Ešte aj Mazarin ho poslúcha, a to ho voľakedy učil …“
„Zaujímavé, ešte som ho nestretla.“
„Asi ste v Paríži veľmi krátko. Richelieu je teraz v Ríme. Ale keď sa vráti, určite si nájde on vás. Pokiaľ dobre poznám jeho rodokmeň, aj on je Francúz … Ale to sme nejako odbočili. Kto vás priviedol na dvor?“
„Rodinný priateľ Nicolas. Bývam u neho.“
„Dobre, slečna, môžete odísť. Zajtra pred obedom sa na vás opäť teším,“ kráľ sa uklonil.
Uklonila sa tiež a vyšla na chodbu, kde ju už čakal Nicolas. Odviedol ju späť do tanečnej siene a už ju nenechal samotnú.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.