Pisár Blažej

Markgróf Václav sedel zamračený vo svojej komnate. Mal asi dvadsať rokov, bol to urastený a pekný muž. Lenže vyzeral dosť zhýčkaný a znudený. Pristúpil k nemu pobočník Jiří a povedal:
„Pane, Bořek z Pardubíc vám chce predstaviť svoju dcéru.“
„Dcéru? Koľko má tých dcér? Keby syna. Vyzerá tá dcéra aspoň k svetu?“
„To musíte posúdiť vy, pane. Ja by som povedal, že je celkom pekná. Lenže môj vkus vám málokedy vyhovoval.“
„Dobre, Jiří, zavolajte ho dnu.“
Vošiel Bořek a s ním jeho dcéra. Václav sa znudene pozrel. Dievča bolo driečne, ale tým ho nezaujalo. Videl krajšie – a zdá sa, že aj milšie. Postavil sa a obišiel ju dookola. Bola rovnako vysoká ako on. To, čo ho zaujalo, bolo, že stála hrdo, možno až vzdorovito s hlavou zdvihnutou a očami zvedavo upretými na neho. Všetky predtým tu stávali placho, s podlízavo sklopenými očami a s túžbou zapáčiť sa mu, ktorú tak silno skrývali, až z nich kričala. Pomyslel si: „Nie je škaredá. Najnovšie sa všetci otcovia mladých slečien priam pretekajú v tom, aby svoje dcérušky predstavili mne. Čo má za lubom tento? Hm, uvidíme, ako ju bude chváliť.“
„Pane,“ začal Bořek, „toto je moja dcéra Blažena, birmovným menom Beáta.“
„Dobre, pane,“ netrpezlivo ho prerušil. „Čím vyniká vaša dcéra, že ste mi ju priviedli predstaviť?“
„Pane, Blažena je moja štvrtá dcéra. Syna som sa nedočkal. Nechal som ju preto vychovať ako chlapca. Vie vynikajúco jazdiť na koni, výborne strieľať z kuše, je pohotová a bystrá. Ovláda nemčinu a latinčinu a dokonca vie čítať, písať a rátať. Je to moja pýcha,“ ukázal pyšne otec na dcéru.
Blažena sa uklonila a myslela si: „Všeličo som o ňom počula, no vyzerá ako rozmaznaný pajác. Nech ma pošle domov, namyslenec!“
„Zaujímavé, vzdelaná dcéra v čase, keď ani mnohí páni nevedia písať a čítať. Nie je to zbytočný prepych investovať toľko do obyčajnej dcéry?“ poznamenal sarkasticky smerom k Bořkovi. „Neutrpela tou veľkou učenosťou jej ženskosť?“
„Nie, pane. Blažena je milá a jemná dáma. Myslím si, že ešte nikto sa v jej spoločnosti nenudil,“ odpovedal Bořek, akoby ani len nepočul Václavov posmešný tón.
Václav pristúpil k dievčine. Blažena stála rovno a pozerala sa mu do očí. Pozerala sa dokonca tak hrdo ako keby jej predstavovali Václava a nie naopak. Pohľadom jej chcel dať najavo, kto je pánom situácie. Čakal, že uhne zrakom, sklopí oči alebo sa aspoň zapýri. Lenže ona sa na neho pozerala tak dlho a odvážne až jej on sám uhol pohľadom. Dokonca ho sledovala aj potom, akoby bola v strehu. Ešte raz si ju dôkladne prezrel a nakoniec si neodpustil:
„Pán Bořek, takže je niečo na svete, čo vaša dokonalá dcéra nedokáže?“
„Ale áno,“ odpovedal Bořek a bolo na ňom vidieť, že ho to veľmi mrzí. „Moja dcéra neudrží obojručný meč. Je to predsa iba žena.“
„Aspoň nejaká chybička. V spoločnosti dokonalých ľudí sa totiž necítim dobre,“ uškrnul sa Václav.
„Zoberiete si ju teda na dvor?“
„Zoberiem. Ibaže pod jednou podmienkou – musí mi dokázať, že všetko, čo ste o nej hovorili, je pravda. Ináč vám ju pošlem späť.“
Na Bořkovi bolo vidieť, že mu padol kameň zo srdca.
„Tak sa nemám čoho obávať, pane. Blažena je naozaj najlepšia,“ uklonil sa a na pokyn markgrófa vyšiel. Pobočník ho vyprevadil. Následník zostal s dievčinou osamote.
Blažena stála, Václav sa okolo nej prechádzal. Nakoniec sa spýtal:
„Koľko máte rokov?“
„Sedemnásť, pane,“ odpovedala smelo bez toho, aby sa mu uklonila.
„Sedemnásť. Slečny vo vašom veku už dávno bývajú vydaté. A vy?“
„Nemyslím si, že by žena mala iba rodiť deti a starať sa o ne. Myslím si, že žena je viac než prítulné domáce zviera.“
Václav sa prekvapene pozrel Blažene do očí. Nezarazila ho tak jej bezočivosť ako jej slová.
„Domáce zviera? Neviem si predstaviť, že by sa pes alebo kôň staral o moje deti. To sa mi zdá prehnané.“
„Nie je to prehnané, pane. Pes musí byť vždy pripravený na pokyn svojho pána. Psa sa tiež nikto nepýta, či nemá starosti, či nie je unavený. Dbá sa len na to, aby bol sýty a primerane upravený. Dovolím si vám dať otázku, pane – viete o tom, čo cíti vaša manželka? Viete o tom čo ju trápi alebo naopak – teší?“ Blažena sa odmlčala a čakala na odpoveď.
Václav sa zachmúril ešte viac. Odvaha dievčaťa, ktorú by možno iní už považovali za drzosť, sa mu páčila. Lenže tie jej nepríjemné otázky! Naozaj, zaujímal sa on o svoju manželku viac? Kdeže. Oženili ho ako dvanásťročného a ona tiež nemala viac. Boli si navzájom ako politickí rukojemníci. Cudzí, chladní, len zábezpeka toho, že navzájom nepôjdu proti sebe. Neboli o nič viac než figúrky na šachovnici bez vlastnej vôle. Po dlhej chvíli sa ozval:
„Milá slečna, čím by teda mala byť podľa vás žena?“
„Mala by byť milujúca a nežná. Nie otrok, ani slúžka, ale rovnocenná partnerka. Žiaľ, to asi nie je možné.“
„Myslíte si, že ženy tejto výsady nie sú hodné?“
„Myslím si, že niektoré sú hodné. Lenže otázka znie – sú hodní tejto výsady aj muži?“ a pozrela sa Václavovi priamo do očí. Václav sa postavil priamo oproti nej:
„Ženu, ktorá by bola skutočne takáto, som ešte nenašiel. A to som hľadal na mnohých panovníckych dvoroch Európy!“ odsekol popudene.
Usmiala sa: „Práve preto ste ju nemohli nájsť. Ja ich poznám niekoľko. Ani jedna z nich nepatrí k žiadnemu panovníckemu dvoru.“
„Zaujímavé. Myslel som si, že na dvoroch musia byť len tí najlepší z najlepších.“
Chcel to povedať ironicky, ale znelo to skôr zarazene.
„To je veľký omyl. Ľudia, ktorí sú skutočne cnostní, nepotrebujú predvádzanie na dvoroch.“
„A vy sa prečo potrebujete predvádzať?“
„Ja sa nepredvádzam!“ odsekla prudšie, než chcela.
„Tak načo ste prišli?“
„Počula som, že panovnícky dvor je to najvznešenejšie a najkrajšie. Lenže za tých niekoľko dní, kým ste ma prijali, som sa presvedčila, že to nie je tak.“
„Vám vôbec nebude ľúto, keď vás pošlem domov?“ začudoval sa.
„Vôbec nie,“ usmiala sa. „Slzy, ktoré budem prelievať, určite nebudú slzami žiaľu.“
„Tak zostávajú už iba slzy radosti. Vás asi doma niekto čaká.“
„Môj priateľ. Jazdievame spolu na koňoch a poľujeme na jarabice alebo zajace.“
„Ten váš priateľ je asi vzdelaný muž, však?“ uškrnul sa, lebo čakal opačnú odpoveď.
„Áno, učievali sme sa spolu.“
„A prečo si vás ešte nezobral?“
„Môj otec je šľachtic a môj priateľ je iba synom farára.“
„Farára? Veď kňazi majú celibát!“
„Kňazi sa nesmú ženiť, v tom máte pravdu, ale to neznamená, že by nemali deti. Môj priateľ má aj dvoch bratov. Jeden je tiež kňaz.“
Václav žasol. Zrazu sa mu zdala krásna. Nie krásna, najkrajšia zo všetkých žien, ktoré dosiaľ stretol! Že by to bolo tým podmanivým úsmevom? Nie, nie, ju domov nepošle! To vedel celkom presne. Mal by ju nechať vo svojej blízkosti. Lenže ako? Zrazu si spomenul.
„Váš otec tvrdil, že viete nielen nemecky, ale aj latinsky, a to dokonca aj písať. Nechceli by ste teraz na chvíľku zastúpiť môjho pisára?“ a ukázal jej rukou k pisárskemu pultu.
„Prečo nie, pane,“ odvetila a zastala si na ponúknuté miesto. Václav jej začal diktovať latinský list. Hneď v prvej vete urobil chybu a čakal, či to zbadá. Lenže Blažena sa ihneď ozvala: „Pane, tá veta nie je najlepšie formulovaná. Mala by som to napísať takto …“ a latinsky zopakovala správne znenie. Václav sa k nej otočil chrbtom, aby nevidela, že sa spokojne usmieva. Nečakal, že to zvládne, ale aj tak by si vymyslel niečo, prečo by musela zostať. Veď je predsa synom kráľa!
Potom jej nadiktoval ešte jeden list v nemčine. Obidva si skontroloval a až potom ich podpísal. S Blaženinou prácou bol veľmi, veľmi spokojný.
„Slečna, váš otec ospevoval vaše jazdecké a strelecké umenie. Rád by som sa o ňom presvedčil na vlastné oči. Zajtra skoro ráno začína poľovačka. Dovoľujem si vás na ňu pozvať,“ a uklonil sa.
„Bude mi veľkou cťou, pane,“ usmiala sa Blažena a uklonila sa tiež. Václav jej podal ruku a vyprevadil ju až ku dverám.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.