„Hľa, aké podivuhodné príhody sa stávajú ľuďom, otvoreným Svetlým Prúdom. Dôležité nie je len počuť hlas Ducha, ale aj neleniť, odvážiť sa uskutočniť dobrú vec!“
Cestovali sme rýchlikom už dva dni a dve noci. Navzájom sme sa pozoznamovali a rozprávali. Moji spolucestujúci Vladimír a Nikolaj, náruživí rybári, rozprávali neuveriteľné dobrodružstvá. Tretí spolucestujúci Viktor, ich počúval so zamysleným pohľadom a občasným úsmevom. Cítil som, že niečo prežíva. Viktor, ktorý málo rozprával celou cestou, neočakávane povedal:
„Porozprávam vám svoj príbeh. Nikomu som ho ešte nerozprával, ale teraz sa priam derie z mojej duše von.“
Spolucestujúci zmĺkli. V tóne jeho hlasu bolo niečo, čo zabránilo každému úsmevu.
„Pracoval som v Kolyme,“ začal rozprávať Viktor, „viac ako 200 km nad Magadanom. Robil som šoféra v bani. Myslel som si, že pôjdem, zarobím pekný peniaz, vrátim sa domov a ožením sa. S peniazmi bude ktorákoľvek žena mojou.“
„A dovtedy si nebol ženatý?“ spýtal sa usmievajúc sa Nikolaj.
„Čomu sa smeješ? Hovorím, že som nebol ženatý; nikto ma nemal rád a ani ja som nikoho nemal rád. Zobral som sa a šiel som na Kolymu.
Mali sme tam hlavného banského inžiniera. Dobrý chlapík, spravodlivý, hoc aj mladý, ale nie žiadny nadutec. A jeho žena bola prenádherná.“
Spolucestujúci sa usmiali, ale Viktor stroho povedal:
„No čo sa tak vyškierate?! Nakoniec, všetci sme po nej pokukovali. Pracovala tam ako zubárka, tak sme si ku nej chodili všetci opravovať zuby, aby sme sa kochali pohľadom na ňu. No ona nič.
Raz k nej prišla na návštevu z pevniny jej matka. Inžinier bol v tom čase dosť dlho na školení. Tuším bol preč tri mesiace. V osade je príchod každého nového človeka udalosťou a čoskoro sme sa s ňou všetci zoznámili. Inžinierova svokra sa prechádzajúc osadou všetkému čudovala ako dieťa.“
„Podobala sa na svoju dcéru?“ spýtal sa so záujmom Vladimír.
„Čo tam po podobe… Oľga Jakovlevna bola žena, ktorú nemožno opísať.“
„Ó! Nože skús,“ pridal sa aj Nikolaj.
„Ach, ona,“ Viktorov pohľad sa zahmlil a v tej chvíli ju videl, „bola taká prísna, taká krásna a ako sa usmiala, ako jej žiarila tvár a jej oči…“ odmlčal sa. „Žartovali sme s ňou, či prišla strážiť dcéru. Ale ona uprela na nás svoje oči a rozpačito sa spýtala: ‚Prečo?‘
V tom pohľade bolo niečo také, čo nám zavrelo ústa.
Keď sa vrátil Arťom Anatoľjevič, jeho svokra prišla pracovať do našej garáže ako vrátnička. No a aké časy tam nastali! Všetci sme sa vyťahovali a v jej prítomnosti nikto škaredo nehovoril. Ale čo tam slová, už sme ani nepili toľko, ako predtým. Ja som si umienil vôbec nepiť. Veľmi sa mi zapáčila. Pochopil som, že som sa zamiloval a to až tak veľmi, že bez nej ma nič neteší. Dlho som si myslel – veď ona je o viac ako dvadsať rokov staršia než ja. Ale zahodil som všetky také myšlienky a priznal som sa jej a požiadal ju o ruku.“
Viktor sa znova odmlčal, spomínal a nanovo všetko prežíval. My sme však čakali na pokračovanie jeho rozprávania. On pokračoval zľahka zachrípnutým hlasom:
„Ona sa na mňa pozrela a tichým hlasom povedala:
‚Víťa, holúbok, ty môžeš byť mojím synom. Vyhoď si tie myšlienky z hlavy. Ja sa môžem k tebe inak správať, iba ako k synovi. Veď mám dcéru v tvojom veku.‘
Tak odmietla a nedovolila viac o tom hovoriť, ale ja som prahol po nej. Čo ma po jej rokoch, veď bola mladšia ako ktorákoľvek mladica. Tak prešla zima i jar, nastalo leto. U nás býva leto krátke.
Raz sa vybrali osadníci na maliny do tajgy. U nás je to ako víkend. Šiel aj hlavný inžinier, jeho žena i svokra.
Žartmi a prípoviedkami sa cestou chválime, ako vyzbierame maliny, ktorých sa tohto roku urodilo neúrekom. Arťom Anatoľjevič žartoval:
‚Mama, nedajte sa zberom uniesť a neodchádzajte od nás, lebo sa škaredo naľakáte.‘
‚Ale, Arťom, veď ešte nie sme ďaleko od osady. Alebo áno?‘ neverila Oľga Jakovlevna. Poznala svojho zaťa-vtipkára, ktorý vždy všetkých rozveselil. A Oľga Jakovlevna vrtko zbiera maliny. Nepribližoval som sa k nej, bránila mi úcta k nej. Krík za kríkom, a ani sme nezbadali, ako sa od nás odtratila. Zrazu počujeme zdiaľky jej hlas: ‚Medveď! Medveď! Utekajte!‘
Všetci sme sa vyplašili a spoločne ujúkajúc, sme sa vzdialili k osade – lenže bez Oľgy Jakovlevny. Vybral som sa na tú stranu, kde som ju posledný raz videl. Volal som ju, hľadal, ale nenašiel som ju. Zbadal som len medvedicu s medvieďaťom, ale stopu po Oľge Jakovlevne som nenašiel. Moje srdce takmer puklo. Už sa zvečerievalo, ale stále sme ju nenašli. Arťom Anatoljevič prikázal všetkým, aby sa vrátili do osady. Riaditeľ zavolal vrtuľník pátracej služby. Rozhodli, že ráno, keď bude svetlo, všetci, ktorí nebudú v práci, ju pôjdu hľadať. Sedel som u nich doma, štípali ma komáre, ale ja som to necítil. Zahalil ma taký bôľ, že nevidím ani svetlo, nie to, že ma štípu komáre. A zrazu – ona stojí predo mnou so svojím čarovným úsmevom a jasnými očami.
Sedím na lavičke a vstať nemôžem. Moja duša je bôľom roztrhaná. A vtedy som sa začal modliť k Bohu: ‚Bože, prosím ťa, pomôž! Zachráň Oľgu Jakovlevnu!‘ No nie slovami, ale celou boľavou dušou, celým srdcom… Tak ma stará mama naučila veriť v Boha. Ona bola skutočne veriaca, hoci do kostola nechodila… Vravela: ‚Víťa, keď ti nikto nedokáže pomôcť, pros Boha, On ti pomôže!‘ A ja som ho prosil…
A naraz… ktože to ide ulicou? Prizrel som sa lepšie, – a to ona a ešte s vedrom. Rozbehol som sa k nej a volám:
‚Oľga Jakovlevna! Oľga Jakovlevna!‘
A ona mi na to:
‚Víťa, prečo si ma tam nechal? Veď ja už to vedro nevládzem niesť…‘
‚Čože… Oľga Jakovlevna! Ja… ja… a vy…‘ od radosti som nevedel nič povedať. ‚Ja… za vás by som aj život položil!‘
‚Dobre, dobre, netreba život položiť, len vedro zober, lebo mi ruky odtrhne.‘
Schytil som vedro plné malín a na môj krik sa zbehli všetci, čo ma počuli. Jej dcéra aj plače, aj sa smeje. Tešia sa všetci, vchádzajú do domu a rozprávajú. Ale Oľga Jakovlevna zamierila k vedru s vodou a vraví:
‚Dajte sa mi napiť. Maliny sú dobré, ale už by som chcela vodičku.‘
Arťom Anatoljevič zrazu čajník postavil, náhli sa, jedlo jej na stôl dáva. Ale ona si sadla za stôl, uľahčene vzdychla a začala rozprávať.
Zbierala maliny. Našla také obsypané kríky, že zrazu mohla hneď nazbierať celé vedro. Tešila sa a zbierala. Naraz počula mrmlanie a šramot. Zdvihla hlavu a z druhej strany kríčka medvedík-mláďatko maliny zbiera. Ona hľadí na neho a on na ňu. Zrazu si uvedomila, že pri medvieďati bude aj medvedica. Odbehla odtiaľ a v behu vykríkla, aby odišli, lebo je tam medveď. Bežala, bežala, potom sa zastavila a počúvala. Nikto ju nenaháňal. Poobzerala sa, ale nevedela kadiaľ má ísť. Bála sa zavolať, ale vedela, že musí ísť ďalej. Osmelila sa a začala ujúkať, ale nikto neodpovedal. Cítila sa strašne, ale snažila sa situáciu nepustiť z rúk. Rozhodla sa ísť. Neprešla ďaleko, ale naľakala sa ešte viac – všade boli iba nepriechodné kríky. Ešte troška prešla a objavila kríky s malinami. Rozhodla sa už nikam nejsť a ostala na tom mieste, lebo počula, že v takých prípadoch je to najlepšie riešenie. Veď ju budú hľadať. Aby nestrácala čas a aby nemyslela na strach, začala zbierať maliny. No začalo sa zvečerievať a súmrak rýchlo hustol. Znepokojila sa, no čo hovoriť – strašne je v tajge cez noc. Z hrude sa jej vydrala prosba k Bohu o pomoc. A zrazu počula niečí hlas: ‚Oľga Jakovlevna! Oľga Jakovlevna!‘
Pozrela sa na tú stranu, odkiaľ počula hlas a vidí v diaľke medzi stromami Viktora, ako jej máva rukou. Potešila sa, zobrala vedro a pobrala sa k nemu. A on – čudná vec – pobral sa dopredu bez toho, aby ju počkal. Volala na neho, mávala mu rukou, ale on bol ďaleko vpredu až kým neprišli na kraj osady. Tam jednoducho zmizol. Ale to už bola tak blízko domu, takmer na dosah ruky. Ide po ulici a Viktor jej beží v ústrety.
Všetci sme počuli jej rozprávanie a pochopili sme, že sa stalo niečo výnimočné.“

Spolucestujúci sa odmlčal. Po chvíli sa spýtal Vladimír:
„A kde je teraz tá tvoja Oľga Jakovlevna?“
„Kebyže moja,“ horko odpovedal Viktor, „vrátila sa na pevninu a čoskoro umrela na neliečiteľnú chorobu. A ja nemôžem zabudnúť.“
„Ty si sa neoženil?“ opýtal sa Nikolaj.
„Nie. A ani sa nechystám!“

Zbierku poviedok „Пробуждение“ si môžete v ruštine stiahnuť v PDF formáte.