Umelosť

Odkiaľ sa berú tradície? Mnohé sa začali tak dávno, že ľudia počuli o nich alebo nejasné legendy či definície: „Určite je to tak, lebo to je od dedov, pradedov. Veď oni to poznali, nemýlili sa atď.“
Chcem sa venovať jednej tradícii. Neviem, ako inde, ale na našom území sa v posledných rokoch rýchlo rozvíja. Ešte lepšie sa dá povedať, že táto tradícia sama obracia na seba pozornosť, doslovne lezie do očí. Mám na mysli už tradičný zvyk používania umelých kvetov počas niektorých sviatkov. Pravdaže, nenosia sa na návštevy a na svadby. Tieto svetlé, až bolesť v očiach vyvolávajúce kyslé odtiene farieb sa objavujú na vetvičkách, ktoré sú nesené na posvätenie v kostole počas Kvetnej nedele; na košíkoch s vajíčkami a koláčmi, ktoré sa posväcujú na Veľkú Noc. Ale hlavné miesto, kam sa prenáša táto neúnosná rozmanitosť je cintorín.
V predvečer dňa pamiatky predkov – Radonice*, ktorá je po Veľkej noci a pamiatky predkov, ktorá je na jeseň – od tých kvetín sa nedá ujsť. V obchodoch, na trhoch, u predávajúcich stareniek na cestách k cintorínom – všade je tento tovar v neprirodzených a od prírody veľmi vzdialených odtieňoch farieb. Potom kvety súvisle zaplnia celý priestor cintorína. Na pozadí trávy, kríkov a pomníkov – jednoducho na pozadí zeme vyzerajú cudzo a neprirodzene.
Niekto povie, že na cintorín sa vždy nosili kvety. Áno, ale ale to boli prirodzené živé kvety. Čo tomu bráni urobiť to aj teraz? Výhovorky sú nasledovné:

  • ako všetci, tak aj ja;
  • umelé kvety sú súčasné;
  • umelé kvety sú výhodné – sú lacné a netreba sa o ne starať;
  • mŕtvym je to jedno atď.

Ale v skutočnosti je len jediná verzia – premrštená umelosť, ktorá dominuje nad ľudským cítením. Umelosť chápania života a smrti. Umelosť správania počas najvyšších sviatkov a v každodennom živote. Umelosť vnímania večných zákonov, ktorým sa bránime, zmietajúc sa ako muchy v srvátke, namiesto toho, aby sme tieto zákony nasledovali. Vnútorná umelosť sa zhmotnila do umelých kvetín. V skutočnosti jedovato namaľovaná metla z nich (nie kytica!) v ľudských rukách signalizuje sebe i ostatným: Mám problém.
Čo s tým urobiť? Ako to možno rýchlo zmeniť a odhodiť! Práve na mieste každej takej „kvetiny“ zasiať hoci jedno súčasné zrniečko – vo svojej duši a tam, kde ona poprosí. A to bude tradícia, ktorá sa niekedy stane legendou!

* Pozn. prekl.: Radonica – slovanský sviatok.