„Hľa, aké podivuhodné príhody sa stávajú ľuďom, otvoreným Svetlým Prúdom. Dôležité nie je len počuť hlas Ducha, ale aj neleniť, odvážiť sa uskutočniť dobrú vec!“
Žili v dedine dve šestnásťročné dievčatá. Priviedla ich sem vojna, keď boli maličkými dievčencami. Prichýlili sirôtky a celý svet ich vychoval. Keď vyrástli, dostali chalúpku s izbičkou, aby mohli samostatne žiť. Pracovali na družstve a privyrábali si ako pestúnky. Varenka mala svetlé vlasy, zapletené v bohatom vrkoči, hrubom ako ruka, ktorý jej siahal až pod pás a kučierky vlasov rámovali jej tvár zlatým svetlom. Jedným slovom – vyrástla z nej krásavica.
V rodine zootechnika, kde Varenka každý týždeň prala a upratovala, práve starší syn Jura skončil školu. Krásny mládenec, vysoký so širokými plecami a veľkými očami, žiariacimi dobrom a láskou. Zahľadel sa nielen do Varenkinej krásy, ale aj do jej prekrásnej duše. Zaľúbili sa jeden do druhého.
Keď sa o tom dozvedela Jurova matka, zakázala Varenke prístup do domu a Juru poslala do iného mesta študovať na zootechnika. Hlúpa žena chcela rozbiť veľkú lásku!
Prešla jeseň, nastala zima. Mladí sa nemohli stretnúť a aj listy si prestávali písať. Pri poslednom stretnutí sa rozhodli, že počkajú, kým Jura skončí školu a potom odídu niekde veľmi ďaleko.
V jeden zimný večer prišla snehová víchrica. Mráz trešťal a dievčatá kúrili v piecke do neskorej noci. Potom, aby im vietor nevyfúkal z chalúpky teplo, zavreli uzáver v komíne.
V noci sa Varenka zobudila a horko-ťažko zobudila aj priateľku. Strácajúc vedomie, vybrali sa krčiac sa ku dverám. Varenka stlačila kľučku, otvorila dvere a vtedy padla na zem v bezvedomí. Priateľka vykĺzla na sneh a dvere sa poryvom vetra zatvorili. Nepamätala si, či ležala dlho na snehu. Prebral ju chlad, lebo bola len v košieľke. Hodila sa na dvere, otvorila, vytiahla nedýchajúcu Varenku, zavolala susedov, ale bolo pozde – Varenka už bola mŕtva. Zadusila sa.
Tragédia otriasla ľudí do hĺbky duše. Niekoľko dní kriesili jej telo v pivnici, lebo dúfali, že ožije. Celý čas zúrila víchrica, ktorá zaviala všetky cesty tak, že nebolo možné dostať sa k lekárovi alebo na políciu.
Najviac sa starala o Varenku Jurova matka, ale Varenka neožila. Pochovali ju jedného slnečného dňa. Ležala v hrobe, ako keby spala, pery v ľahkom úsmeve a zúbky sa jej beleli ako perličky. Cez hruď ležal bohatý vrkoč vlasov dlhých niže pása.
Trápila sa a plakala Jurova matka Oľga Fedorovna – odhodlaná vzdať sa všetkého, len aby bola Varenka živá. No kdeže, nič nepomohlo. Doma ležal Jura ťažko chorý. Jeho srdce cítiac nepokoj, ťahalo ho neodolateľne za Varenkou. Vybral sa teda po víchrici pešo domov. Prešiel mnoho kilometrov, ale prišiel až ráno – unavený, premrznutý, ale aj tak nemohol zabrániť nešťastiu. Teraz leží v horúčke v bezvedomí. Len nech príde záchranka a odvezie ho do nemocnice. Prežije jej milovaný syn?
Pozde výčitky mučia a pália Oľgu Fedorovnu a nedajú jej pokoj…
Prešlo mnoho rokov. Dlho sa nehojila rana v srdci a Jurij nemohol zabudnúť na Varenku. Skončil školu a začal pracovať vo vedecko-výskumnom ústave. Keď mal takmer štyridsať rokov, rozhodol sa oženiť, čo opäť nebolo po vôli milej mamičke… Ale teraz už Jurij Vladimírovič neustúpil, nevzdal sa a ochránil svoju lásku. Prijal za svoju dcéru svojej ženy a čoskoro sa im narodila ešte jedna dcéra. Dali jej meno Varenka.

Zbierku poviedok „Prebudenie“ si môžete v ruštine stiahnuť v PDF formáte.