Som Paterák a strážim vchod do vášho domu alebo bytu. Mojou úlohou je chrániť vaše obydlie od dotieravých potulných duchov. Tiež ku vám púšťam iba pomáhajúce a láskavé myšlienky. Stáva sa, že mi prekĺznu aj hutné a ťažké, lebo moje telo je jemnejšie a nedokážem ich úplne zastaviť. Môžem ich však spomaliť alebo oslabiť. Ale to všetko nebola moja pôvodná úloha.
Pred pádom, keď bolo ľudstvo ešte svetlé a čisté, sme mali iné úlohy. Pomáhali sme staviteľom hľadať vhodné miesta na stavby domov a záhrad. Svojím vyžarovaním sme pomáhali rýchlejšie a radostnejšie stavať vaše príbytky. Boli sme šťastní, že žijeme vo vašej blízkosti a tešili sme sa z radosti, ktorú ste mali pri práci. Naša veľkosť je rovnaká s veľkosťou vašich vtedajších tiel – podľa vašich mier sú to skoro 4 m.

Dnes je to iné. Namiesto aktívneho pomáhania musíme pasívne odrážať útoky na našich obyvateľov. Namiesto rastu a hojnosti musíme chrániť ľudí, ktorí si to zaslúžia. Naša práca nám už neprináša toľko potešenia ako to bolo za raných rokov ľudstva.

Aj z vašej práce sa vytratila radosť. Robíte to, čo musíte robiť a nie to, k čomu máte nadanie a vzťah. Najhoršie je, ak sa musíte k nejakej práci nútiť len preto, aby bola vykonaná. Vtedy nám je smutno z vášho konania. A bolesť cítime, ak vy ľudia, niektorou prácou opovrhujete, lebo sa vám „zdá“, že je nečistá. Čistá práca nie je tá, pri ktorej si nezašpiníte ruky, ale tá, pri ktorej zostane čisté vaše svedomie! Zabudli ste na to, čo ste už dávno poznali a vyvyšujete sa nad nás, bytostných! Zabudli ste, že bytostní sú stavitelia a udržiavatelia stvorenia a vy, ľudia, ste tu len hostia. Zabudli ste aj na to, že vaše príbytky zostanú stáť stáročia iba s našou pomocou.

Nepýtate sa, z akých materiálov máte stavať svoje domy, a preto rýchlo chátrajú, treba ich často opravovať a nechránia vás tak, ako by mali. Vo vašich domoch je „ťažko“, lebo si sami vytvárate ťaživú životnú a myšlienkovú atmosféru a ňou vyháňate bytostných, ktorí to cítia omnoho citlivejšie než vy. Pútaním k hmote si skracujete život a sťažujete každú prácu, lebo pri nej nemáte pomocníkov. A tak si ich rôznymi prostriedkami zotročujete. Keď sa vám nedá zakúriť, používate suchý lieh alebo inú chémiu. Ak utekajú z vašich záhrad, vrátite ich späť – opäť chémiou. Hľadáte nové a nové chemické prostriedky, manipulujete s génmi a rabujete Zem, akoby bola iba vaša.

A pritom riešenie má každý z vás na dosah – je to láska. Tá obyčajná láska ku všetkému živému, o ktorej viete iba rozprávať, ale zabudli ste ju cítiť.