Keď príde deň a ty budeš môcť povedať:
„Dnes neprišlo mi ni v myšlienkach klamať,
A všetky slová sa dnes zrodili
Nie bystrosťou umu či pocitmi viny,
Pokánia, ľúbosti a súcitu…“ —
Vtedy každá maličkosť upúta tvoju pozornosť,
Dajúc ti nejasné predtým znamenie,
A hlbokým významom naplní sa zrazu maličkosť,
A s prekvapením rozhliadneš sa vôkol,
Pozorujúc, ako bod „ja“ pretvorí sa v kruh,
A kruh, ten premení sa v guľu,
A tá rozšíri sa v nekonečnú atmosféru
A dúha zažiari v nebesiach,
A valí sa dážď, zmývajúc lenivosť aj strach,
A ty objímeš naraz celú planétu,
V bolesti všetko pochopiac, a s bolesťou touto
Povieš „Otče náš…“, zakryjúc si tvár rukami,
A tvoje myšlienky sa stanú oblakmi,
A duch – novorodenou hviezdou, —
V ten deň sa staneš, napokon, sám sebou.