Móda – ukazovateľ našej … odcudzenosti od života?
Móda – je niečo, čo sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou nášho života, s ktorou prichádza do styku každý človek v priebehu svojho pozemského života. Starostliví rodičia sa snažia, podľa možností, módne obliekať už malé deti. A deti potom, vyrastajúc, samé sa snažia módne obliekať.
Takto si v našom pozemskom živote vyberáme ošatenie, stávajúc sa závislými na móde, t. j. sme ňou spútaní. V prvom rade sa to, pravdaže, týka žien a dievčat, ktoré sú veľmi citlivé na módne prúdy.
Nezamýšľame sa: je to dobré, alebo zlé – sme teda spútaní pri výbere svojich odevov. Berieme to ako hotovú vec, ktorú považujeme za niečo, bez čoho by život strácal svoju vtipnosť, pôvab a že bez jej tvorby sa všeličo dôležité premeškáva. Preto sa snažíme obliekať moderne, aby sme „nevyzerali zaostalo“, „staromódne“, a „neodcudzovali sa životu“.
Položme si teraz otázku: je móda skutočne taká dôležitá, že oddelenie sa od nej vedie, ako je všeobecná mienka, k odcudzenosti od života? A čo povieme vtedy, keď sa to ukáže presne naopak: nasledovanie a podriaďovanie sa móde je výrazný ukazovateľ našej … beznádejnej odcudzenosti od života. Musíme si pri tom iba ujasniť: čo je potrebné chápať ako život? Čo znamená pre pozemského človeka – žiť?
Žiť znamená prežívať
Náš uponáhľaný život, v ktorom zvládame výlučne pozemské ciele, nie je skutočným žitím. Len keď hlboko a intenzívne prežívame, či už v radosti alebo v žiali, v šťastí či v zármutku – iba vtedy žijeme.
Žiť pre pozemského človeka – znamená prežívať. Preto je správne tvrdenie, že zmysel nášho pozemského života spočíva v prežívaniach, lebo tie sa týkajú nášho ducha, nášho pravého živého jadra. Účel nášho pozemského života – je v dozrievaní nášho ducha, ktorý sa môže ako zrelý vrátiť do svojej duchovnej vlasti, nachádzajúcej sa vysoko nad všetkým pozemským, materiálnym.
Náš duch dozrieva, stáva sa zrelším, len na základe nevyhnutných prežívaní, naberajúc tak získané skúsenosti. V tomto procese duchovného formovania je ale obsiahnutý život, pretože žijeme len vďaka nášmu živému jadru- duchu.
Móda bráni duchovnému dozrievaniu
Keď si položíme otázku: akú úlohu zohráva móda pri formovaní nášho ducha, tak musíme zodpovedať: móda je prekážkou nášho duchovného vývoja. Dobrovoľné podriadenie sa móde a závislosť na nej zväzuje, zotročuje ducha, ktorý sa má aj v pozemskom prejaviť ako ojedinelá, nenapodobiteľná osobnosť, odlišná od ostatných ľudí. Móda ale pri všetkej jej mnohotvárnosti a častej zmene štýlov obliekania, dosahuje priamo opačné: núti všetkých obliekať sa podľa akéhosi vopred určeného vzoru, čo bráni v prejavení sa toho pravého v človeku, jeho neopakovateľnej individualite.
A tak móda obmedzuje a púta. Duchovne prebúdzajúci sa človek musí rozorvať tieto putá, ktoré mu pripravili tí ľudia, ktorí nemajú ani vysoké ani vznešené ciele. Vo všetkom, čo je späté s módou, chýba práve duchovný aspekt, a vo všetkom sa prejavuje rozum, ktorý nehanebne a vypočítavo dosahuje svoje ciele.
Módne sa obliekať – neznamená aj pekne
Je nevyhnutné rozbiť mýtus o tom, že módne oblečenie robí ženu krásnou. Ženy podľahli tomuto výmyslu a obliekajú sa podľa módy. A – dosahujú pri tom úplne opačné. Vyzerajú nápadne, vyzývavo, „originálne“, no už vôbec nie pekne. Rovnako ako v prípade so „životom“ je nevyhnutné si ujasniť: čo je to krása? Zdôraznime: skutočná krása, nie pestré napodobeniny dna krásy, ktoré sú dávané do popredia ako vzory „krásy“.
Krása je neoddeliteľná od harmónie. Všetko, čo je harmonické, a teda krásne, je tesne späté so Zákonmi Stvorenia, zdrojom ktorých je Boh, Stvoriteľ. Tento princíp sa vždy rešpektuje, pokiaľ hovoríme o pravej, o prirodzenej kráse. Rešpektovanie základných Zákonov Stvorenia vedie samočinne ku harmónii a kráse vo všetkom, čo existuje vo Stvorení.
Pravá krása bude vždy vyjadrením harmónie celku, všetkých jeho častí, ktoré prirodzene dopĺňajú jeden druhého, slúžiac tým celku. Rozum sa snaží uprednostniť vždy iba jednu časť „zvýrazniť“ ju (lebo on sám sa javí neprirodzene „zvýraznenou“ časťou celku), tak, že na iných miestach celku sa bude podceňovať, zaznávať. No a na takýchto rozporoch na jednej strane a vyzdvihovaniach – „zvýrazňovaniach“ jednotlivostí na druhej strane spočíva módne odievanie. O harmónii celku, a teda o kráse, sa nedá vôbec hovoriť.
Zákon Stvorenia hovorí o nadradenosti ducha nad hmotou. Duch musí viesť všetko pozemské, tiež aj to, aký odev bude nosiť pozemské telo – najvrchnejší obal ducha. Práve v duchu človeka je ukryté to kritérium, ktorým je nevyhnutné sa riadiť.
Jednako je dnes všetko prevrátené z nôh na hlavu. Duchovná zložka úplne chýba v konfekcii parádnic, ktoré preto vyzerajú ako úbohé karikatúry v porovnaní s tým krásnym, čím je vo Stvorení ženstvo.
Nehanebnosť módy
Krásu pozemského tela je nutné vnímať spolu s krásou ducha. Avšak práve rozpojením tohto spojenia medzi duchovným a pozemským sa silne prehrešuje práve móda, robiaca si z pozemského tela manekýna, figurínu, ktorú je nutné vyparádiť a skrášliť, vystavujúc ju tak na obdiv verejnosti.
Nie nadarmo kňažky priemyslu súčasnej módy nazývajú sa modelkami. Trefný termín presne vyjadrujúci podstatu toho, čím sa ony zaoberajú. Modelka sa celkom pokojne nechá vystaviť na móle v spodnom prádle, alebo aj bez neho. Tak je krása ženského tela odrhnutá od duchovnej podstaty, a stáva sa kliatbou pre ľudstvo. Verejná mienka je dnes natoľko zatemnená, že prevažná väčšina dievčat radostne súhlasí s myšlienkou stať sa modelkou, vystavujúc na pódiu svoje telo pred objektívmi tele a foto kamier – veď im za fotenie dobre zaplatia. Práca modelky sa pokladá za prestížnu a dobre platenú.
Na každom kroku dnes triumfuje nehanebnosť – z reklamných pútačov a plagátov, z novín a časopisov, z obrazoviek televízorov a počítačov ako hlavný znak duchovnej prázdnoty. Pretože práve stud, pocit hanby je tým pravým ukazovateľom duchovnej hodnoty človeka: čím väčší pocit hanby, tým vyššia duchovná hodnota človeka.
Spájajúce momenty
Pozrime sa teraz na to, ako sa bude vyvíjať situácia v oblasti, ktorú rozoberáme, keby sa pozemskí ľudia vo všetkom podriadili Zákonom Stvorenia. Je nevyhnutné zmieniť sa aspoň v najvšeobecnejších črtách o tom, aké miesto má človek zaujať vo Stvorení. V živom pôsobení Stvorenia je pozemský človek stvorený k tomu, aby spájal duchovné s pozemským.
Ukotvený v pozemskom musí umožniť duchu vojsť do pozemského a zušľachtiť ho, dovedúc ho do prekrásneho rozkvetu. Pri tom dôležitú úlohu môžu zohrať mocné bytosti a duchovia, ktorých stelesňujú rôzni dobrodinci, mužskí a ženskí, ktorí sú zakotvení vo Stvorení ako kľúčové body na odovzdávanie prúdov Božskej sily z výšin. Orientujúc sa na tieto žiariace vzory, človek musí rozvíjať svoj talent, cnosti, česť, privádzajúc ich ku dokonalosti úmernej jeho schopnostiam. Pre ženy, napríklad, je najdôležitejšia Cnosť Čistoty. Preto vo sviatočných chvíľach pozemského života zdobí sa ušľachtilým bielym kvetom Čistoty. Podobný dej prebieha počas obradu, keď nevesta v bielom svadobnom rúchu, dáva sľub vernosti svojmu manželovi.
A tak, na jednej strane napomáhajúce žiarenia vysokých bytostí a duchov, na druhej –žiarenia pozemskej povrchnosti, formujú osobitosti a neopakovateľnú jedinečnosť každého pozemského spoločenstva ľudí: rás, národov, národnosti. O Harmonickom zladení týchto dvoch žiarení, vznikajúcich z cítenia v prežívaní, vo vyciťovaniach ducha, vypovedá u pozemského človeka jeho odev. V tomto má predchádzať práve žena, zušľachťujúc a skrášľujúc všetko naokolo tak, ako je k tomu uspôsobená len ona, s obrovskými duchovnými a duševnými darmi a s jej schopnosťou vnímať krásu.
Žena je povinná ukotviť tieto dary v pozemskom, aby šírila krásu. Poznanie o Základných Zákonoch Stvorenia od Abd-ru-shina v Posolstve Grálu jej v tom bude nápomocné.
Preklad: Božena Rákošová