Obvykle sa talentom nazýva akákoľvek schopnosť pozemského človeka, vďaka ktorej vyniká nad ostatnými. Hovorí sa o talente maliara aj herca, o talente hudobníka aj speváka, talente vodcu, učiteľa atď. Hovorí sa o prirodzenom – vrodenom talente a aj to, že talent sa môže vo zvolenom smere rozvíjať usilovnou prácou. Vzhľadom k vrodenému talentu, k schopnosti pozemského človeka k určitej činnosti, sa hovorí o zdedenom talente, o dedičných vlohách. Veriaci ľudia hovoria, že talent človeka je Božím darom.

V oblasti vzdelávania a odbornej prípravy detí je objaveniu talentu venovaná osobitná pozornosť.Špeciálna starostlivosť rodičov a vychovávateľov je zameraná na to, aby rozpoznali driemajúce nadanie v dieťati – talent – a prispeli k jeho rozvoju.

Taktiež si nemožno nevšimnúť, že talentu, teda schopnosti k určitej činnosti, sa v našej spoločnosti prikladá veľký význam v súvislosti s prípravou celej životnej cesty pozemského človeka. Prevláda názor, že ak človek v živote koná v súlade s jeho talentom, to mu prináša veľké uspokojenie. Naopak, ak človek nemôže z nejakého dôvodu realizovať svoj talent, je to považované za nezdar a môže to dokonca viesť k skutočnej životnej tragédii.

Z predchádzajúceho krátkeho prehľadu je vidieť, že talent, nadanie človeka na tú či onú činnosť je niečo samo o sebe veľmi dôležité a tejto problematike sa, nie náhodou, venuje v našej spoločnosti veľká pozornosť. V tomto článku sa pozrieme na problematiku ľudského talentu v zmysle Pravekých Zákonov Stvorenia, aby sme rozpoznali: čo je v jestvujúcich názoroch na talent správne, teda zodpovedajúce skutočnosti, a čo ide falošnou cestou.

Predovšetkým, ak nechceme chodiť po nepravdivých cestách, napriek všeobecne prijímaným a pevne zakoreneným ľudským názorom, musíme radikálne zmeniť samotný pohľad na človeka, ktorého naša materialisticky zameraná spoločnosť ešte stále nesprávne stotožňuje s pozemským telom. Avšak naše pozemské telo zďaleka nie je samotný človek, ale iba jeden z jeho hmotných odevov. Samotný človek je duch!

Duch – to nie je abstrakcia alebo rozum, za ktorý sa obyčajne považuje, ale je to duchovná podstata, živé jadro pozemského človeka. V podstate, duch – to je skutočný človek. Bez tohto vnútorného človeka – ducha – nie je pozemské telo ničím, iba prázdnou obálkou. Toto sa aj potvrdzuje v čase pozemskej smrti: keď duch v jemnohmotnom záhale opúšťa pozemské telo, toto stráca schopnosť života a čoskoro sa rozpadá.

Z toho vyplýva, že my, ako duchovné bytosti, prichádzame do pozemského života odievajúc si na seba pozemské telo. Pritom si prinášame so sebou do pozemského života aj svoje talenty, teda naše vlastné nadania pre tie-ktoré činnosti. Preto nie je pravdivé tvrdenie, že talent je prenášaný hrubohmotným dedičstvom! Pozemské telo vypĺňa vždy úlohu nevyhnutného nástroja, ktorý používa duch, aby sa mohol prejaviť v pozemskom.

Samozrejme, že hrubohmotné vlohy, ktoré má pozemské telo, majú veľký význam pre realizáciu prejavu ducha – pre odhalenie jeho vlastných schopností. Ale prenášané hrubohmotné dedičné vlohy z rodičov na deti nie sú rozhodujúcim faktorom pre to, keď sa napríklad v rodine hudobníkov narodí nadaný hudobník. V takýchto prípadoch je v duchovnej rovine rozhodujúcim faktorom Zákon príťažlivosti rovnorodého, ktorý spôsobuje tú skutočnosť, že sa v rodine dedičných hudobníkov rodí ľudský duch, ktorý má sklony zaoberať sa hudbou. A iba povrchný pohľad na vec (teda neznalosť tej skutočnosti, že každý, do pozemského života prichádzajúci človek – je sama o sebe ucelená osobnosť, ktorá si v sebe už prináša vlastné sklony a neprijíma ich dedením od pozemských rodičov) núti ľudí hovoriť o prenášaní talentu v hrubohmotnom dedičstve.

Teraz je nutná odpoveď na otázku: čo spôsobuje také rozdielne prejavy širokého spektra schopností medzi nami, pozemskými ľuďmi? Prečo sme takí odlišní v prejavoch svojich nadaní, ktoré sú takisto rozdielne? Túto skutočnosť môžme ľahko vysvetliť z hľadiska Pravekých Zákonov Stvorenia. Ale ak to chceme pochopiť, musíme sa nevyhnutne pozrieť na celkové bytie ľudského ducha, ktoré ďaleko presahuje hranice všetkého pozemského.

Pôvodný Domov ľudského ducha je – Duchovná Ríša, Raj, najľahšia a najkrajšia oblasť celého Stvorenia. Pod Duchovnou Ríšou sa nachádza veľká ríša Hmotnosti, Svet. Ako posledné zvyšky všetkého Duchovného, nevedomé semená ľudského ducha ako duchovné zárodky opúšťajú svoj Duchovný Domov, Raj, a zostupujú do Hmotnosti, aby sa v nej vyvinuli na zrelé duchovné osobnosti. A ako sebavedomí zrelí duchovia sa znovu vrátia späť do svojho Duchovného Domova – do Ríše Ducha, získajúc tak, po dlhom období vývoja v Hmotnosti, zahŕňajúceho v sebe nejeden život na Zemi, najvyššiu odmenu – korunu večného vedomého života. Z tohto uhlu pohľadu sa aj musíme pozerať na naše ľudské bytie. A o tomto nám hovorí vo svojom podobenstve o talentoch Syn Boží Ježiš (Matúš 25:14-30).

V podobenstve sa hovorí o služobníkoch, ktorí dostali talenty*, obchodovali s nimi, pričom ich zúročili, vracajú ich späť tomu, kto im ich dal – majiteľovi, čím sa stali vernými služobníkmi a čaká ich odmena. Ale ten sluha, ktorý talent zakopal do zeme, nemohol vrátiť zúročený vklad – tým sa stal neverným sluhom, ktorého čaká krutý trest: „Vyhoďte tohto neužitočného sluhu von do tmy, tam, kde je plač a škrípanie zubami.“

To znamená, že tento ľudský duch, ktorý nerozvíjal („ukryl talent do zeme“, inými slovami „pochoval“ ho v Hmotnosti) svoje, od počiatku vštepené nadanie, nevyrovnal sa so svojou duchovnou úlohou a preto ho čaká duchovná smrť – vymazanie zo stránok Knihy Života.

V podobenstve spojenom so slovom talent je ukryté najvznešenejšie a najrozsiahlejšie pochopenie oproti bežným predstavám o tomto pojme. Ide o požiadavku rozvoja a realizácie duchovných schopností, ktoré od počiatku dostali do daru po vývoji prahnúce duchovné zárodky. A iba naša slobodná vôľa, sloboda výberu v rozhodovaní spôsobuje, že sa navzájom natoľko odlišujeme. Takže od počiatku každý z nás prežíva v Hmotnosti svoju, prísne individuálnu cestu vývoja svojej jedinečnej osobnosti, rozvíjajúc v duchovnom jadre skryté danosti iným spôsobom, ako to robia druhí. Dochádza k tomu ako v po sebe nasledujúcich pozemských životoch, tak i v jemnohmotných úrovniach Stvorenia, z ktorých prichádzame do pozemského života, a kde pokračuje naše ďalšie bytie medzi pozemskými životmi.

Kto dokáže vo svojej miere pochopiť tieto grandiózne udalosti si tiež uvedomí, že za všetko, čím disponujeme ako našimi schopnosťami, vďačíme iba Bohu, Stvoriteľovi!On je Darcom všetkých v nás existujúcich daností dobra, ale v prvom rade – je Darcom hlavného dobra, hlavného talentu, ktorý máme k dispozícii – života ukrytého v nás, ale taktiež Darcom možnosti putovania Hmotnosťou, kde, získavajúc skúsenosti, stávame sa čoraz zrelšou duchovnou osobnosťou. Pritom človeka stále viac preniká skutočná pokora a pochopenie, že hociktorá schopnosť, ktorou disponuje – je skutočne neoceniteľný dar Boží. A za to všetko musíme ďakovať Bohu celým svojím bytím, všetkými svojimi talentmi – postaviac ich do služby Svetlu.
____________________
*)Talent (zlatý alebo strieborný) – rímska vyššia menová jednotka. V súčasnosti toto slovo, talent, označuje schopnosť, danosť.

Z knihy «В поисках Святого Граля»