Múdrosť Andersenovej rozprávky „Snehová kráľovná“

Dej tejto rozprávky Hansa Christiana Andersena je všetkým dobre známy. V neposlednom rade sa táto popularita zvýšila tým spôsobom, že ešte počas sovietskej doby bol na motívy tejto rozprávky natočený kreslený film. Keď sa začne hovoriť o rozprávke „Snehová kráľovná“, v pamäti mnohých sa teraz vynárajú obrazy z tohto filmu. No jednako, ako to často býva, vďaka sfilmovaniu diela sa dosiahol nielen dodatočný ďalekosiahly prístup ku mnohým dušiam detí i dospelých, čo samo o sebe je výborné, ak hovoríme o rovnako dojímavom a hlbokom diele; ale, žiaľ, týmto rozprávka niečo stratila. A tomu stratenému teraz budeme venovať našu pozornosť.
Našu pozornosť upúta už samotná kompozícia rozprávky, zostavená zo siedmych príbehov. „Rozprávka zo siedmych príbehov“ – taký je podtitul „Snežnej kráľovnej“. A to, zdá sa, v danom prípade nie je ľubovôľa autora, ale poukazuje na prameň múdrosti, z ktorého, v samozahĺbení, čerpá obrazy svojho diela Hans Christian.
„Roztrieštené zrkadlo“ – tak sa volá Prvý príbeh. V ňom sa hovorí o vzniku zrkadla, čriepok ktorého spadol Kayovi do oka a prenikol do srdca, čím sa stal príčinou trpkej premeny chlapca: „Hľa, bol raz jeden trol, zlostný-prezlostný; a to bol sám diabol. Raz bol v obzvlášť dobrom duševnom rozpoložení: uvidel také zrkadlo, v ktorom sa všetko dobré a pekné stratilo, všetko nehodné a neprístojné naopak, vystúpilo ešte viac a ukázalo sa ešte horšie. Pôvabné krajiny v ňom vyzerali ako uvarený špenát, a najlepších z ľudí ako šialencov alebo hore nohami…“
Diabol bol veľmi spokojný so svojím vynálezom, lebo: „Dobrá, pobožná ľudská myšlienka sa odrážala v zrkadle s nepredstaviteľnou grimasou.“ Tento diabol mal svoju školu a svojich žiakov, ktorí sa veľmi tešili zrkadlu. Potom sa im zachcelo „posmievať sa anjelom i samotnému Stvoriteľovi“. Začali dvíhať zrkadlo vyššie a vyššie, ale neudržali ho, lebo sa stále viac a viac krivilo, až im nakoniec vypadlo z rúk, zletelo nadol a rozbilo sa na márne kúsky – na obrovské množstvo čriepkov. Človek, ktorému čriepok spadol do oka, „začal vidieť všetko naopak“. „Niektorým ľuďom sa úlomky dostali priamo do srdca – a to bolo najhoršie: srdce sa premenilo na kus ľadu.“ A toto sa stalo Kayovi.
Položme si otázku – čo sa skrýva za týmto pokriveným diabolským zrkadlom? Nič iné, než hypertrofne prepestovaný ľudský rozum. Z Posolstva Grálu poznáme, že prílišné prepestovanie rozumu pod zákerným vplyvom Lucifera-pokušiteľa, padlého anjela, bolo najhorším zlom vedúcim k duchovnej smrti ľudstva. A ľudia, u ktorých rozum dominoval nad srdcom, „videli všetko naopak“, pokrivene, a nemohli už mať pochopenie a poznanie pre niečo nadpozemské. Stratili na to schopnosť, lebo prestali počúvať cit, hlas svojho ducha, či, inými slovami, hlas svojho srdca (hlas ducha pozemského človeka sa prejavuje v oblasti slnečnej pletene a to sa označuje výrazom „hlas srdca“) – teda ich „srdce sa premenilo na kus ľadu.“
Tak sa v ľudstve objavili ľudia rozumu, materialisti, teda takí ľudia, ktorí spravili z rozumu svoj idol, plne sa podriadili rozumu zanedbávajúc svoju schopnosť jemného cítenia a vnímania duchovného. Podľa ich názoru je človek, ktorý nie je tak silno zviazaný s rozumom, a preto má schopnosť vnímať nadpozemské či duchovné, je abnormálny človek, „mrzákom“, stojacim „hore nohami“. V skutočnosti, samozrejme, sú mrzáci iba ľudia rozumu, materialisti, lebo všetko prevracajú „hore nohami“ a vidia „všetko obrátene“, pretože nie sú schopní poznať niečo, čo je vyvýšené nad všetko pozemské a materiálne v zmysle večnej Pravdy. Ale iba poznávanie Pravdy, pravdivé poznanie môže vytvoriť správny náhľad! Taký je vynález diabla (diabol znamená klebetník), ktorým chce zničiť ľudstvo – ako to ukázal Andersen v obraze kriviaceho sa zrkadla!
Obraz zrkadla v rozprávke vzniká ešte raz. Objavuje sa pri opise čŕt Snežnej kráľovnej: „Uprostred najväčšej prázdnej snežnej sály sa nachádza zamrznuté jazero. Ľad na ňom sa rozbil na tisíce kúskov, na počudovanie rovných a pravidelných. Uprostred jazera bol trón Snežnej kráľovnej; na ktorom sedávala, keď bola doma, hovoriac, že sedí na zrkadle rozumu; podľa jej mienky to bolo jedinečné a najlepšie zrkadlo na svete.“
Takto Andersen obrazne ukázal rozrastajúcu sa moc Lucifera nad ľudstvom, ktorý im vládne cez ich rozumnosť. V tomto prípade sa pod rozumnosťou rozumie rozum-um.
Takže to nie je náhoda, že Kay, na ktorého tak pôsobili kúzla Snehovej kráľovnej, bol veľmi rozumným chlapcom a nadaným žiakom. Poznal „všetky štyri postupy matematiky, ba aj so zlomkami“ a aj to, „koľko má každá krajina štvorcových míľ a obyvateľov.“ Ako väzeň Snehovej kráľovnej sa venoval ďalšej úlohe:
„Kay… skladal rôzne zložité tvary z ľadu, a to sa nazývalo «ľadovou hrou rozumu». Tieto tvary boli v jeho očiach najväčším umením a ich skladanie – najvážnejšou úlohou. Toto pochádzalo z toho, že v jeho oku bol čriepok magického zrkadla! Skladal z ľadu aj celé slová, ale nijako nemohol zložiť to, čo chcel najviac – slovo «Večnosť». Snežná kráľovná mu prikázala: «Ak to slovo zložíš, budeš sám sebe pánom…» No zložiť ho nemohol.“ – Niet divu, ak povieme, že rozum-um je len produktom práce predného mozgu a zo svojej podstaty jednoducho nie je schopný ísť nad rámec všetkého prechodného, pozemského aby mohol spoznať večnosť. Večnosť môže poznať iba duch, teda poznanie večnosti je zviazané so „srdcom“ človeka (z našej schopnosti preciťovania), ktoré už u Kaya „bolo kusom ľadu.“
Vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu pomáha Kayovi sebaobetujúca nesebecká láska – drahocenný dar, ktorým je vysoko obdarená Gerda. Tento dar núti ľudí a zvieratá pomáhať Gerde na jej ceste do ľadovej ríše Snehovej kráľovnej. Vedená touto láskou a opierajúc sa o spojenie s Vyššími Silami pomocou motlitby „Otče náš“, sa mohla Gerda bosá priblížiť k ľadovým črepinám vydržať nápor predvoja Snežnej kráľovnej.
Gerdina láska urobila div. Zrušiac čary Snežnej kráľovnej roztopila Kayovo ľadové srdce a vrátila mu možnosť znovu cítiť lásku i ľúbiť iných. Andersen to dojeme a úžasne opísal… „Áno, radosť bola taká veľká, že úlomky ľadu sa roztancovali a keď uľahli, vytvorili to slovo, ktoré dala Snehová kráľovná zložiť Kayovi; keby ho zložil, mohol sa stať sám sebe pánom…“
Takto je v rozprávke ukázané, že iba láskam ktorá je najsilnejšia na svete, je schopná otvoriť bránu do večnosti. Vtedy sa aj rozum podvolí srdcu! Veď iba žijúce spojenie s večnosťou, s Bohom, Ttorý je Sám Láska, dáva nám silu prekonať všetky pokušenia Lucifera. Až vtedy sa môžeme, nakoniec, upriamiť k svojmu duchovnému domovu, do večne mladého Kráľovstva Ducha, Kráľovstva Svetla a Radosti, ležiaceho vysoko nad všetkým hmotným a pominuteľným. Túto cestu dláždi svojimi veľmi jemnými a hlbokými schopnosťami cítenia ženstvo! –

„Muž nikdy nemôže rozvinúť toto prenikavé pôsobenie. Tiché tkanie onej neviditeľnej sily, ktorej Stvoriteľ dáva prechádzať vesmírom, zachytí najskôr a naplno žena svojím jemnejším cítením. Muž ju prijíma iba čiastočne a premieňa ju na činy.
A ako zostáva táto živá sila Stvoriteľa všetkým ľuďom neviditeľná, aj keď udržiava celý vesmír, vyživuje ho, hýbe ním a poháňa ho, také by malo byť tkanie každej pravej ženskosti; na to je stvorená, to je jej vznešený, čistý, obdivuhodný cieľ!“ (Prednáška „Žena neskoršieho stvorenia“)