Ako Človek stojíš?

Ako človek, ako stojíš
keď Pravdy Lúč do teba sa vnorí?…

Nedostatkom Citu, Neschopnosťou plávať v ňom
priblížiť sa ku Blížnemu. Poryvom, čo sú v ňom.
Bo Rozum koná, stavaním Ohrád, Ozvenou Hromov
čo dvíhajú sa ako Hradba pevná. Balvanov, Okov.

No keď Skutok Srdca koná
tak Ego, Presadzovanie skoná.
Rozptýli sa, rozpráši sa v sebe.
Zaslní sa v Sláve pochabej. Má po Chlebe.

Búraj, rúcaj, čo ťa nezdobí!
Necitlivosť, Nedbalosť nie sú Odrody,
v ktorých číro, čisto, i dobre je.
No vyvstávajú len vlastné Záveje.

Bo zlobné nikdy nehreje.
Ani Pokrm nerozdá.
Pochabá je z neho Úroda
vlastných mútnych Snažení.
Čo k tomu šedému, čo sa prižení?…

Hanba? Stud? Krátka Sláva?
Povieš: To na každom Rohu sa stáva …
Ozaj? Je tak? Podľa akých Pravidiel?…
Ahá! Podľa takých, čo Rozum chcel!
Už aj Vychytralosť sa zakráda…
Vtedy len, keď malé ľudské ho ovláda!

Búraj, zrúcaj, čo v tebe tlelo!
Nech svetlejším byť už sa ti zachcelo!
Keď tú Hrádzu prevalíš
radostným sa zavalíš.

Bo keď kalné odtečie
Duch tvoj si belšie, čistejšie oblečie.
No a na tom sa dá stavať,
aj do Prístavu priplávať.
Takého, čo Ľudskosť sa volá
čo ho čistá Túžba, Vôľa pevná zdolá!