Odkiaľ Čistota… Odkiaľ povstala?
Z nej číra, prečíra … Odkiaľ sa rozliala?
Hľadieť nanovo opäť nám prichodí.
Nebeské s Pozemským spolu sa prechodí.

Si skutočná? Čie Vlnenie chce o teba stáť?
Vnímanie v Perlení… Smiem sa ťa opýtať? …
Kde máš ty Korene? Kde tvoja Mať?
Nebeská Kráľovná z jej Vône
smela si Lupienky Lásky tkať.

Aby v nich našiel si. Sýty aj Pustovník.
Zabudne v jej Nehe. Na zlé. Aj na Makovník.
Jej Neha objíma aj láska pospolu,
aby si nevnímal šedivé tam dolu.

Otvára Náruč nanovo a stále
bo Láska len opatrí. Nemá na mále.
Vlní sa v sebe vždy novými Prílevmi.
Nežobre, neprosí. Len dáva sa. Veľmi.

Do Záhybov jej ponor si Duše Tvár.
Tak ako nová Jar obrodí v sebe Dar.
Príliv Sily prebúdza živé v nej.
V Rozmachu Plnosti naberie si z nej.

Kráľovná Nebies! Kto ku Stolu Stvorenia
Ťa zakaždým pozýva? Keď Beloba skvostná
v Čistote Tvojej zakaždým sa odvíja?
Duch Tvora od nej Lásku si navíja.

Aby aj Tvorovia tam dole na Zemi
dostali z jej Darov. Štedrých to preveľmi.
Nech sype sa Beloba odhora až dolu,
nech Telo, Duša, Duch vedno sú. Pospolu.

Šaty mať ľahúčke. Z jemného Hodvábu.
Vzletnosť a Ľudskosť prišli na Poradu.
Takto sa zachvievať ku Duchu Človeka.
Nech už len číre ním celým preteká!