Posol Vetrík

Túla sa Vetrík zľahka po Úbočí
keď detské Tielko do Cesty mu skočí.
Kde sa vyhnúť? Kde je Trať? …
Jajže Vetrík! … Len sa vráť!

Poviem ja ti na Rovinu,
akú na Srdci mám Novinu.
Prišiel ku mne Hostiteľ
Výšiny Domova sú Jeho Smer.

Trblietal sa, jagal v tom,
Hodvábe tom svetelnom.
Čo si Dieťa uchovalo
to Vetríku povedalo:

Ľudské už sa nedá brať.
Ani naň sa spoliehať.
Preto buduj, pestuj v tom,
čo je teraz v svetelnom.

Čistota tá detská je.
Sviežosť od nej zaveje.
I Pierko pri nej zľahka nesie sa.
Len hladia ju Nebesá.

Trýskaj, zväčňuj, váž sa v tom
čo dávané je. Čo chveje sa v ňom.
Iskrivá je Paráda,
čo ju Biela ovláda.
Perly ju už pozvali
do nového zoslali.

My nevieme iné dať
len v Túžbe sa zachvievať.
Túžba tá Ťa vystrojí
ku Výšinám pripojí.
Ľahučká je, perlivá
Radosť z nej ťa prizýva.
V nebeskom sa ozýva.

V ľahkom Letku letia Sane
Posol svetlý vedie Lane.
Kde sa vzala, kde vie ísť
a v čom sa tu zakotviť?

More Krásy vidia Oči
Hlava mohla by sa točiť,
z tohto hebučkého Bezvetria
čo vnímajú… prezvedia.

Len Duša v tom sa kúpe, istí.
Vánkom Nehy vejú Listy.
Tú Krásu vstrebáva si, užíva.
Stvoriteľa do Komnát Duše pozýva.