Moje spomienky sa, ako papierové girlandy, ktoré sme lepili na stromček, odvíjajú jedna za druhou. Prehľadávala som staré fotky a s akýmsi dojatím som sa pozerala, ako sme my, deti, boli oblečené; rozpamätávala som sa, z čoho boli šité naše šaty; a tiež na rôzne neobyčajné situácie, spojené s vtedajšou povojnovou biedou.

Naša mama Mária Nikolajevna bola do vojny plnšia dievčina, strednej postavy, pokojnej povahy. Všetky šaty, šité podľa vtedajšej módy, vypasované, zvonovité, sedeli jej bezchybne. Nevyviedlo ju z miery, keď išla v šestnástich rokoch pešo z dediny do mesta, odmenou jej bol pocit spokojnosti.

Odišla do Rybinska, so súhlasom starej mamy Jekateriny, aby si zohnala prácu a pomohla rodine na dedine v jej ťažkom živote. Učila sa na odbornej škole za kaderníka, ako hovorievala starká: „za holiča“, a po skončení učenia, stala sa pánskym majstrom v holičstve.

Aby zarobila viac peňazí a podporila rodinu, chodila do nemocníc a špitálov holiť a strihať chorých a rekonvalescentov. Nakúpiac veci za zarobené peniaze, riad, ošatenie, raz týždenne, opäť pešo, išla domov do dediny Ivanovskoje – potešiť blízkych darčekmi.

Po vojne sa mama zoznámila s otcom, ktorý sa vrátil z vojny dokonca bez zranenia, a na svet prišli maličkí Zilotovci: Natália, Michal, Juraj, všetci v odstupe tri a polroka.

Prvá moja spomienka na to, v čom som bola oblečená, patrí obdobiu, keď som mala štyri roky. Pamätám si seba v lete, v šatôčkach s malinkami, ako bežím z nejakého vrchu, kde dole pod ním stál ocko s roztiahnutými rukami, aby ma zachytil. To, že som sa vôbec nebála, si pamätám doteraz: nič, okrem pocitu šťastia! Postupne ako som rástla, sa moje šaty menili na kojenecké košieľky a košieľky pre bratov, a mne, odrastenejšej, mama vystrihovala zo svojich predvojnových zvonovitých šiat, aby jej „dievčatko“ bolo krásne. Tak to robila nielen naša mama, ale aj mamy v dome, kde sme bývali.

Zložitejšie to bolo, keď bratia začali dorastať a chápať, z čoho sú vyrobené ich košele a nohavice so štvorcovým sedlom na hrudi. Ďalšie mamine prešívania prijali nepriateľsky, plakali a kričali, že nebudú nosiť košieľky z „Nataškiných šiat“ a nohavice – z mamkinej šatky, že sa im vysmejú, a uviedli ešte mnoho argumentov proti tomu. Mama ich jemne presviedčala, že je to len rovnaký materiál, že veci sú nové a krásne.Bratia sa postupne upokojili, išli sa hrať a už nebolo dôležité, čo majú oblečené. Zaujímavejšie bolo byť medzi kamarátmi a chlapčenskými problémami, takže šaty sa posunuli na druhé miesto.

Na starých fotografiách stoja bratia starostlivo oblečení v krásnych bundách, nohaviciach, v čiapočkách, vyrobených s fantáziou a láskou mamy. Na účel ošatenia padol otcov vojenský kabát, nohavice, blúzy z uniformy. Také oblečenie prijali bratia s nadšením a nosili ho neprestajne, opatrovali si ho a boli naňho veľmi hrdí.

V osude našej rodiny nastal jedinečný okamih – vyhrali sme v lotérii! Mladších bratov mama nechala v opatere starkej, ktorú priviezli z dediny, a my traja s otcom a mamou sme vycestovali do Moskvy za nákupmi. Ocko nás viedol do GUMu. Mame sme prvýkrát po vojne kúpili krásny šedý kabát, vínovočervený klobúčik s ozdobnou stuhou.Oživenie oblečením,v ktorom mama vyzerala krásne a neobvykle cudzo, ale úžasne šťastná. Bolo mi dobre a radostne. Potom sme išli do „Detského sveta“ – obrovský obchod, kde už na prahu všetkých vítali rozprávkou: hodinky s číslami, ktoré prehrávali hudbu! No najväčšie prekvapenie pre mňa čakalo vpredu. Mama vyberala ošatenie pre bratov a ocko ma chytil za ruku a viedol na oddelenie, kde predávali kabáty pre dievčatá. Tam poprosil predavačku, aby nám pomohla pri výbere. Ku zrkadlu priniesli hnedý zvonovitý efektne vyzerajúci kabát z ľahkej vlnenej tkaniny a modrý plstený klobúčik s motívom polí, na ktorých sa skvela kytička s plsteným kvietkom. Pozerala som sa do zrkadla a v jeho odraze som videla dievčinu blondínku nie ako seba, ale ako vílu z rozprávky. Na dovŕšenie šťastia mi ocko kúpil hnedé poltopánky!

A tak sme prvýkrát v živote ja a bratia dostali oblečenie z obchodu. Kabátik som nosila dlho, s láskou a s vďakou k otcovi: on veľkodušne vytušil, že môže potešiť dievčinku v ťažkých životných podmienkach. Som mu za to vďačná doteraz.

Mamina schopnosť pekne prerábať veci sa postupne preniesla na mňa, nadchla som sa preňu a stala sa mojou záľubou. Presne tak ako mam ašila som a obliekala svojho syna Vselovoda. Za dve hodiny jeho detského spánku ušila som mu novú košieľku alebo nohavičky. Mladé mamičky sa ma pýtali, kde predávajú také veci, navodiac mi touto otázkou úsmevy.V mladosti som chcela byť módnou návrhárkou a šiť šaty. Učebné zameranie pre tento odbor bol len v Jaroslavli,a už len vedomie, že rodičia mi nebudú môcť platiť štyri roky v inom meste, rozhodlo, že som nastúpilado Rybinského RATu, na oddelenie plánovania a ekonomiky. Aj napriek tomu sa moja túžba po tvorení splnila. V štýle „Handmade“ robím množstvo zaujímavých vecí a oblečenia pre seba, príbuzných, priateľov. Rada všetko vyrobené rozdávam: v každom výrobku je čiastočka môjho tepla a dobrých myšlienok, ktoré, verím, pomáhajú ľuďom.

Preklad: Božena Rákošová