Keď sme sa stretali u starých rodičov na dedine, bolo nás desať. Dve rodiny, každá s dvoma deťmi, k tomu  starí rodičia. Čím vyšší počet ľudí je spolu v miestnosti, tým skôr niečo niekomu unikne pozornosti. V ten deň sme mali ako druhé jedlo na obed kuracinu. Kostí a zvyškov je po desiatich ľuďoch dosť. Moja trojročná dcéra veľmi rýchlo a veľmi ochotne, čo už samo o sebe bolo podozrivé, dojedla. Ochotne si pýtala podať tanier s kosťami, že ich zanesie Bobimu. Bobi bol horkokrvný pes, ktorý strážil verne, ale aj s dostatočným adrenalínom v krvi. Cudzí do dvora nevstúpili a aj blízki s rešpektom, volajúc pritom na obyvateľov domu.
„Dobre,“ zareagovala som bežne.
Rozprávali sme sa ďalej, skladajúc použité taniere na kopu. Keď hovorím o domácnosti mojich rodičov, keď bývali na dedine, patrí k nej veľká kuchyňa. V nej sa odohrávala väčšia časť dňa. My v meste sme sa mohli len s obľubou pozerať na veľkosť priestoru, pretože sme bývali v bloku a do rozmerov nášho bytu sa jedálenský stôl prosto nevmestil.
„Kto chce kávu?“ zaznela otázka, ktorá ma prinavrátila k tomu, že ubehol nejaký čas od chvíle, kedy vzala tanier s kosťami. Vtedy mala tri roky. V kuchyni ani v blízkom okolí jej nebolo. Antény mojej pozornosti sa vztýčili a potichu som sa odhodlala vypátrať, čo robí a kde je. Dvere som otvárala tak ticho, ako mi to ich veľmi obyčajný mechanizmus dovolil. Podarilo sa to s jemným zaškrípaním, dcéra nič nespozorovala. Zato to, čo som spozorovala ja, mi najprv dvihlo tlak krvi, a až keď som zvládla prvý nával obáv o jej zdravie, aj úsmev na tvári.
Neďaleko dverí mal svoju misku pes. Jeho hlava sklonená nad miskou a vedľa neho dcéra. Najprv si vybrala kosti z misy rukami, ale potom, čo pozorovala Bobiho, ľahla si na betónovú podlahu a začala vyberať kosti ústami, ako to robil Bobi. Ten mal dvihnutú mäkkú časť papule, ktorá sa mu, ako aj celé telo, zúrivosťou chvelo. Vydával podivný zvuk, ktorý svedčil len o jednom – o značnej neľúbosti. Zachvela som sa.
„Čo keď ju uhryzne?“ zľakla som sa.
Ale dieťa trónilo nad celou situáciou so spokojnosťou. Kostička bola v ústach a zlosť Bobiho nemala šancu to zmeniť. So samozrejmou prevahou zvládala situáciu nedať sa ničím zastaviť.
Obed dokončili spoločne, Bobi aj ona. Pes dieťaťu neublížil, aj keď ho to stálo veľa ovládania.
A nielen jeho.