Prichádzam ku zaparkovanému autu, otváram dvere, nastupujem doň. Vyhodím ukazovateľ smeru doľava, krátky pohľad do spätného zrkadla, vytáčam volant, vyrážam.
„Čo je to?“ ľakám sa.
Súbežne so mnou je auto, ktoré urobilo myšičku doľava, aby sa vyhlo nečakanému stretu. Kým si stíham uvedomiť situáciu, auto ma už predbieha a pokračuje v jazde bez zastavenia. Bez gestikulácií, len s pohľadom vodiča smerom ku mne.
„Vôbec som ho nevidela,“ znelo vo mne. Mŕtvy uhol alebo moja nepozornosť? Nezodpovedaná otázka a pochybnosti vo mne.
Nadchádzajúca križovatka ma núti spomaľovať. Brzdím, keď pred sebou zbadám auto, ktoré som obmedzila. Vystupujem z neho, motor nechávam bežať, a pristupujem ku okienku šoféra. Šofér je vlastne šoférka, a keď ma zbadá, sťahuje okno. Súkam zo seba vety ospravedlnenia. Žena ma počúva, navzájom si hľadíme do očí. Slová ospravedlňujúcej dozneli, žena ma pozoruje, je pokojná. Po skončení monológu pridáva, že sa stihla vyhnúť, cesta bola široká a je dobre, že to takto dopadlo.
„Veď to sa môže stať každému,“ počujem znieť jej slová.
Stojím pred okienkom jej auta a je mi dobre. Zrazu niet už čo riešiť. Naše pohľady sa opäť stretli.
„Nevadí. Veď sa nič nestalo,“ zdupľuje.
Vraciam sa do svojho auta, sadám za volant.
„Veď sa nič nestalo,“ znejú mi jej slová.
Myslím, že sa stalo. Stretla som pochopenie.
Deň plynie ďalej. Aj jeho radostné vlnenie.