Keď boli deti malé, choroby sa im nevyhýbali a tak sme ich z času na čas odniesli ku babke a dedkovi na doliečenie. Bývali mimo Košíc v dedine vzdialenej 90 kilometrov od miesta nášho bydliska. Tam bolo dovolené všetko. Mohli behať po záhrade, spať so psom v búde, kŕmiť a naháňať sliepky, ísť so psom na lúku, jesť spolu s ním z jeho misky. Neplatili tam ohraničenia musíš a nesmieš, bola tam sloboda. Dokonca si nemuseli umývať zuby každý deň tak, ako v meste. Určili pravidlá a hotovo! Babka s dedkom im to umožňovali.

Bola zima. Noci boli veľmi chladné, aj mínus 20 stupňov Celzia, dni o nič menej. Chlieb sa vtedy objednával na osobu. Dovážali ho z najbližšieho mesta a objednávateľ si ho utekal vyzdvihnúť do obchodu. Ten bol rovno oproti domu, kde bývali moji rodičia, výhodná to strategická poloha. Moja mama, babka vnučky, vybehla do obchodu a zanechala dva a pol ročnú spiacu vnučku v postieľke na poschodí. Na dedine sa ľudia navzájom poznajú a niektorí si robia z nákupu aj malé spoločenské vyžitie. Najprv sa musia vyrozprávať, potom nakúpiť. Mama sa postavila do radu a čakala. V tom začula svoje meno, ako ju ktosi hľadá. Dotyčný jej oznámil, že pred bránkou ich domu stojí dieťa len tak v košieľke a volá na babku.

Mama vystrielila z obchodu a za bránkou zahliadla hlávku svojej vnučky. Stála tam len v pančuškách, bosá, a od premočenia a premrznutia prešľapovala z nôžky na nôžku tak, ako robí dospelý, keď nakladá kapustu.

„Mika, čo tu robíš?, “pýtala sa babka. „Čakám na teba“. Dojatá babka vzala vnučku do náručia a odniesla ju do domu. Decko prežilo pančuškový výlet bez ujmy na zdraví napriek premočeniu a premrznutiu.

„To len v meste chorejú, lebo nevedia chovať deti“, zaznela nespochybniteľná diagnostika starého rodiča.