Radosť

Čo je Radosť? …
Keď Dieťa v Láske rodičovskej spočinie,
keď Mama si ho na Srdce privinie.
Keď Muž má Ženu rád
keď je jej milý, Priateľ, Kamarát
čo v Srdci svojom ju nosí.

Keď Lúkou kráčaš bosý,
keď Kosec Trávu kosí.
Je ako Radosť v očiach, keď zočí ktosi
ako tvoje Dieťa na Chrbte Otca sa nosí.
Keď vidíš svoju milú
a spomínaš na spoločnú chvíľu
keď si sa o ňu bál, keď aj iný o ňu stál.

Keď Vtáča letí prvýkrát z Hniezda
a Rodičom jeho Let sa ešte nezdá.
Keď Kvapka Rosy drží sa na Kvete
a Vôňa Plodov dozrieva v Lete.
Keď Páperie v Perie sa zmení
a Čaro vtáčej Detskosti v Dospelosť sa mení.
Keď lúčny Koník pristál ti na Nohe
keď si sa smial, a zastal Pohľadom na Oblohe.

Ako Hĺbka Pohľadu tvojich Očí
keď Život Dejov žitých ti točí
prirýchlo aj veľakrát
a ty by si chcel, vysilený, pozastať.

Matka keď prvýkrát porodí Dieťa
tá Chvíľa si ťa našla. Zachvie ťa.
Rovnako tak aj vtedy,
keď prenášať chcel si Brehy
svojich vlastných Zátiší.
Kto Rozochvenie Duše vtedy utíši? …

Kto tú Kvapku Rosy Alchemilke dal?
Človek v Žití pozemskom aby sa radoval?
Veď v každej Chvíli svojej, v každom Okamihu
priblížiť si môže, i rozpamätať sa na Chvíľu
keď Otec Nebeský nad Stvorením stál
a toto ti Človek, toto odovzdal:

Môžeš, smieš, chceš brať.
No najprv musíš dať! Blížnemu svojmu
tak aj sebe. Budeš mať v sebe aj na Chlebe
svojom pozemskom. I Požehnaní nebeskom.

No jedno Tvor si stále hľaď!
Dušu blížneho ty hlaď.
Bo v Zákone tak to stojí
Skutky tvoje nech Jednota spojí.
Bo len ušľachtilé má tu Miesta.
V Smere tom nech ubieha ti pozemská Cesta.
Smieš tu podoprieť, pomáhať, aj sa dať.
V Podpore, Láske, Porozumení sa zachvievať.

Tomu, ktorý v ústrety MU takto beží
Nebeská Beloba mu hojne nasneží.